MIROSLAV ADÁSEK (32) prestal chodiť práve v čase, keď jeho syn Marko robil prvé kroky. Hoci má po úraze vážne poškodenú miechu, nevzdáva sa nádeje, že sa so synom bude ešte jašiť a naháňať.

Keď Miro ukazuje cyklistickú prilbu, ktorú mal na hlave počas nárazu do stromu, mohol by cez ňu pokojne prestrčiť ruku. Je v nej obrovská diera a vnútri sú vložené tri odlomené kusy. „Takto mohla vyzerať moja hlava,“ konštatuje s úsmevom. Hoci sa už rok pohybuje na invalidnom vozíku, usmieva sa takmer počas celého nášho rozhovoru.

„Vždy som bol optimista. Aj v nemocnici sa sestričky občas pozastavovali nad tým, že väčšinu času vtipkujem. Môžem aj plakať, to mi však nepomôže. Stále verím, že raz budem znovu chodiť. Urobím všetko pre to, aby som mohol čo najviac cvičiť a rehabilitovať. Podstupujem aj terapiu pomocou kmeňových buniek, ktorá by mala pomôcť regenerácii miechy. Chcem sa veľmi pekne poďakovať všetkým, ktorí nám pomáhajú,“ hovorí.

Jeho partnerka Evka spísala žiadosť o finančnú pomoc na portál Ľudia ľuďom s dojímavým názvom Ocko, poď sa so mnou hrať. Zatiaľ vyzbierali asi polovicu potrebnej sumy na zaplatenie pobytu v piešťanskom rehabilitačnom centre a na terapiu kmeňovými bunkami. Malý Marko sa počas nášho rozhovoru rýchlosťou blesku premáva po obývačke a ochutnáva všetko, čo je na stole. „Už začína vnímať, že tatino nemôže chodiť. Že niečo je inak. Mirko ochrnul práve v čase, keď sa Marko staval na nôžky. V nemocnici som mu ukazovala videá, ako malý robí prvé kroky. Mirko sa od jeho narodenia tešil, ako sa s ním bude jašiť a naháňať. Zatiaľ sa to však nedá,“ hovorí Evka, ktorá je svojmu mužovi veľkou oporou.

Rok po úraze Miro s Evkou musia riešiť nájazdové rampy vo vchode do bytovky, zdvíhacie zariadenie či prerobenie kúpeľne na bezbariérovú. „Do našej kúpeľne sa s vozíkom ani len nedostane. Samozrejme, nie všetko poisťovňa preplatí. Na väčšinu zariadení a pomôcok musíme doplácať. Zatiaľ prechodne bývame u mojej mamy,“ rozpráva Evka. „Ale poradíme si. Jej manžel mi zmajstroval bradlový vozík na vertikalizáciu a nad posteľ mi namiesto zdviháka primontoval parádny volant z peugeota,“ znovu sa usmieva sympatický Miro.

Počas našej návštevy je u Mira aj jeho mladší brat Martin. V mobile má dodnes prvé fotky z nemocnice, na ktorých je zablatený Miro tesne po úraze prikrytý termofóliou, aj video, ako ho vrtuľník prevážal z Myjavy do Bratislavy. „Aj ja som mal pred rokmi vážny úraz, padol som z desaťmetrovej výšky. Stále sme dúfali, že Miro sa z toho dostane tiež. Verili sme, že aj on z toho vyviazne bez následkov. Ale nestalo sa to.“

Čo sa stalo v osudný deň sa dozviete v najnovšom vydaní týždenníka Život.

Diskusia