Bola som rada, že sa manžel podujal babine zabezpečiť rôzne vyšetrenia. Veď je lekár a má kontakty. Babina má síce 86 rokov, no na svoj vek je ešte životaschopná. Len má problémy s bruchom a črevami. Keď sa to začalo, previezla som ju k nám domov. Staršia dcéra Viky sa na istý čas vzdala svojej izby a nechala ju prababičke. Zaslúži si to. Veď moje aj dcérine prázdniny u nej boli nezabudnuteľné. Najmä vďaka skvelému slepačiemu paprikášu s haluškami a ovocným koláčom. Bola som rada, že aspoň trochu sa jej môžem odplatiť za to jej dobro. Vozila som ju na vyšetrenia a domov chodila sama. Raz, keď sa tak vracala z vyšetrenia a vystúpila z výťahu, takmer zmeravela. Zo susedného bytu práve vynášali na nosidlách niekoho v takom čudnom vaku. Docvaklo jej, že zrejme už má život za sebou. No prekvapilo ju správanie mladých pracovníkov pohrebnej služby.

Moja babka je totiž dedinčanka a priam predpisovo ovláda nepísané pohrebné zvyky. A teda aj kapitolu o vynášaní nebožtíka z bytu. Vždy to musí byť nohami dopredu a nie opačne, ako to robili tí mladí. Ani na slovo sa nezmohla z toho prekvapenia. Len čo som prišla domov, už v chodbe mi referovala, že náš chorľavý sused zrejme už odišiel do večnosti, a opísala mi, čo zažila: vynášanie hlavou dopredu. Babka zdôraznila, že je to zlé a rodine sa to môže vypomstiť. Nebožtík sa môže vracať do bytu a rušiť ostatných. Hovorila to tak vážne, že sa Viky rozchichotala. No jasné, trinásťročná pubertiačka si o tom myslela svoje a považovala to za hlúposť. Nevedela si totiž predstaviť, že by sa mŕtvy v nejakej podobe mohol vrátiť. Babinu sme odviezli aj s liekmi do jej domčeka pod lesom a mne udalosť vyšumela z hlavy. No neubehol ani mesiac a suseda sa mi posťažovala na rôzne nočné zvuky a pýtala sa, či to u nás nepočujeme. Pokrútila som hlavou. U nás bolo ticho. Tak mi napadlo, či babka predsa len nemala pravdu.