Hneď ráno si ma zavolal šéf. Trochu som zneistela, dúfam, že nie vyhadzov?! Nie, nie, zvýšil mi plat a poveril ma ešte ďalšou menšou úlohou. Aj tak som ju vykonávala, no teraz som to mala oficiálne na papieri. Skvelý deň, všetko sa mi darilo, akoby som dostala nejakú zázračnú injekciu. Tak som kolegyne pozvala po obede do cukrárne. Zmenil to telefón zo stavby, kde syn praxoval. Spadol z výšky, jeho stav je vážny, je v nemocnici... A už som hysterčila a kolegyne ma upokojovali. Rýchlo priepustka a autobus. Plakala som. V duchu som nadávala manželovi, ktorý trval na tom, aby sa Maťo najskôr vyučil za murára, až potom priemyslovka a vysoká škola. Že je to skvelá príprava na profesiu, on to tiež absolvoval. Robil plány, ako si spolu postavia dom. Nadávala som mužovi za ten nápad aj šoférovi autobusu, že sa vlečie a plakala som. Cítila som obrovskú bolesť a mala som strach z pravdy od lekárov. Náhle ma oslovila mladá mníška.

Že ma pozoruje a cíti, že mám nejakú bolesť. Prikývla som a ona si prisadla. Ani neviem, prečo som sa jej zdôverila. Vzala moje ruky do svojich a povedala, že sa to dobre skončí. Nemocnica a lekári sú skúpi na slovo. Ubezpečujú ma, že syn žije. Chcem vedieť viac a čakám. Volám manželovi. Vysypem, čo sa stalo a sľúbi, že príde. Asi o hodinu vezú Maťa. Časť pravej dlane a zápästie má v sadre. Usmieva sa, je rád, že si to odniesol len malíček a nejaké kostičky pri ňom. Ale zostane v nemocnici na pozorovaní. Keď príde manžel, lekár nám povie o zázraku hodného do knihy rekordov. Syn spadol asi z trinásťmetrovej výšky, dopadol prednou časťou tela na železnú zábranu a nemá žiadne vnútorné zranenie. Asi anjel strážny, usmial sa. A ja neviem, ako to tá mníška mohla vedieť?!