Tá, čo fučí do mikrofónu, alebo rozhlasový Jožo Kubáni. Aj takéto prívlastky si vo svojom početnom fanklube vyslúžila jedna z fyzicky najaktívnejších redaktoriek Rádia Regina. Každý druhý týždeň vídať Sylviu Hoffmannovú s batohom a nahrávačom v teréne, kde loví zvuky do svojich autentických príspevkov o slovenskej prírode. Keďže pochádza z lesníckej rodiny, mala k nej blízko odmalička.

„Rodičia nás ťahali na túry, a hoci sa mi spočiatku vôbec nechcelo, časom sa to zmenilo,“ spomína rodáčka z Liptovského Hrádku. Novinársku kariéru odštartovala ešte pred revolúciou v okresných novinách na Liptove, neskôr vystriedala viacero komerčných rádií. Keď prišla v roku 2002 do Slovenského rozhlasu, pridelili jej viacero rezortov, ale príroda v nich nebola. Dostala sa k nej až vďaka voľnočasovej relácii Rádiovíkend, kde sa na turistických reportážach strieda so svojimi kolegami. Od októbra 2007 ich už nahrala takmer dvesto, pridala k nim aj množstvo zaujímavých fotograﬁí.

Časť tipov na vlastivedné výpravy príde od poslucháčov, občas sama hľadá zaujímavé miesta tak, aby ich vedela spojiť s inými reportážami. Z redakcie chodí sama, vždy si vyberie miestneho sprievodcu. „Turistu, lesníka, poľovníka, ochrancu prírody alebo aj športovca. Každý vnesie do príspevku svoj vlastný pohľad, čím ho obohacuje. Najradšej chodím na miesta, ktoré verejnosti nie sú až také známe,“ vysvetľuje.

Inšpirácie na výlety k zabudnutým vodopádom či roklinám ponúka natoľko autenticky, že ľudia majú pocit, akoby tam boli s ňou. „Napriek tomu sa nájdu aj takí, čo sa pýtajú – a vy ste tam naozaj boli? Mne je to smiešne už len pri predstave takéhoto ‚podvodu‘. Že by som vyšla aj s respondentom do našej rozhlasovej záhrady a fučala tam do mikrofónu nad nejakou mapou? To by asi nešlo už len z toho dôvodu,že na cestách často zažívame celkom nepredvídateľné okamihy,“ ubezpečuje Sylvia, že každý kilometer na cestách za prírodnými krásami si poctivo odšliapala.

„Spôsob ich prezentácie možno vytvára obraz, že som veľká horalka, ale ja sa tak necítim. Na mnohých zaujímavých miestach som zatiaľ nebola,“ netají, že má v tomto smere ešte stále čo doháňať.

Každá túra je príjemný zážitok, aj keď v náročnom teréne musí často bojovať sama so sebou. „Najťažšie je to v zime. Ruky a ústa sú skrehnuté, ťažko sa drží mikrofón, ešte ťažšie artikuluje, do toho skučí vietor. Keď mi v kopcoch dochádza dych, často si hovorím – prepánajána, čo som to zasa vymyslela?! Naposledy sa mi to stalo pri výstupe na Babky, čo je menej známy kopec v Západných Tatrách. Sprevádzal ma horský filmár Rasťo Hatiar, bol asi päťdesiat metrov predo mnou, ja nie a nie ho dobehnúť. Keď už absolútne nevládzem, zvyknem zakričať: počkajte, idem nahrávať! Aj vtedy som mala v pláne navrhnúť, že netreba vyjsť až hore. Bol však príliš ďaleko, aby ma počul. Musela som sa teda zaťať, ale námaha nakoniec stála za to. Pohľad na Liptov bol z vrcholu Babiek v krásnom počasí nezabudnuteľný,“ spomína.

Sebakriticky priznáva, že by mala viac pracovať na kondičke a častejšie navštevovať posilňovňu. Keď sa sympatickej redaktorky blížiacej sa k abrahámovinám opýtame na voľnočasové aktivity, chvíľu sa ostýcha, ale potom prichádza šokujúca odpoveď. Pred rokom si splnila dávny detský sen a začala chodiť na balet! „Navyše som vlani po dlhej prestávke opäť začala šoférovať auto,“ pochváli sa Sylvia.

Človeku v tej chvíli napadne, že je azda schopná úplne všetkého, ale nie je to celkom tak. „Keď som robila reportáž o vzácnom jazere Morské oko v Tornali, kolegovia si ma doberali, že tam nepočujú žiadne bublinky a podvodné zvuky. Vraj prečo som sa neponorila pod hladinu. Do toho by som však určite nešla,“ zavrhuje myšlienku, že by si v záujme zvyšovania pracovnej kvaliﬁkácie urobila aj potápačský kurz.

Ozajstný strach prežívala počas reportáže o psích záprahoch. „Posadili ma do saní, jeden z mašérov ich riadil, pokrikoval na psy. Všetko bolo v pohode až do chvíle, kým neprišiel zjazd. Hnali sme sa šialenou rýchlosťou po lesnej ceste a ja si v duchu hovorím, že ak sa tu vysypeme a oplieska nás to o tie stromy, živí sa odtiaľ nevrátime. Dúfala som, že ten človek za mnou vie, čo robí. Našťastie vedel,“ opisuje so smiechom adrenalínový zážitok.

Najväčšou odmenou za poctivú robotu je spätná väzba od ľudí, mnohí si sobotňajšie dopoludnie bez jej udychčaného hlasu už ani nevedia predstaviť. Nielen toto je dôvod, prečo sa o budúcnosť obľúbenej relácie nemusia obávať. „Je dobre, že turistika dnes ide do módy. V obchodoch dostať čoraz kvalitnejšiu výbavu a oblečenie, na cestách stretávam okrem skúsených turistov aj veľa mladých. A námety na ďalšie výlety? Tie sú prakticky nevyčerpateľné. Hornaté Slovensko má toľko krásnych miest, že ich za jeden život ani nestihnete spoznať. Dôležité je, aby to tak aj ostalo,“ dúfa, že záujmy rozvoja cestovného ruchu a ochrany prírody sa dokážu spojiť do rozumného kompromisu.

<a class="medzititulok" href="https://slovensko.rtvs.sk/clanky/relacie/radiovikend-reportaze?currentPage=1" target="_blank">Sylviine reportáže si môžete prehrať TU &gt;&gt;</a>

Sylvia Hoffmannová: Možno to tak vyzerá, ale nie som veľká horalka

Výber pre vás