V Silviinom byte to vyzerá ako pri mori na slnečnej pláži. Fototapety s morskou scenériou a talianskymi uličkami, maľované hrnčeky, množstvo tyrkysovej a žltej farby navodzuje príjemnú letnú atmosféru. Aj Silvia pôsobí veselo a energicky. „Na myelóme je zákerné aj to, že vyzeráte, akoby vám nič nebolo,“ konštatuje. Nie je to však úplne tak. Silviino vážne ochorenie prezrádzajú kratučké vlasy, nahrbená postava i veľká jazva, ktorá vykúka na chrbte z výstrihu šiat. „Pri takej forme mnohopočetného myelómu, akú mám ja, sa mi môže kedykoľvek zosypať chrbtica, môžem úplne ochrnúť. Lézie mám už na celej kostre, dokonca aj na lebke,“ hovorí.

Silvia sa z agresívnej formy mnohopočetného myelómu lieči už desať rokov, má za sebou dve transplantácie kostnej drene. Počas tohto dlhého obdobia si však ochorenie akosi „adoptovala“. Svoj blog o živote s chorobou, ktorý píše, aby podporila iných pacientov, dokonca nazvala Môj myelóm. „Je to tak. Je to môj myelóm. Ja s ním nebojujem. Snažím sa s ním žiť, kým to bude možné,“ hovorí sympatická žena. A žije naozaj naplno. Hoci ako povedala, už pre istotu napísala závet a rozdala väčšinu svojich šiat a vecí, len nedávno sa vrátila z Ríma, vzápätí sa vybrala s kamarátkou na Sicíliu a chystá sa na Sardíniu.

„V Taliansku je vždy dobre. Milujem to tam,“ hovorí. Jej lásku k tejto krajine nezmenšilo ani to, že práve tam jej lekári povedali, že má agresívnu rakovinu v treťom štádiu. „Naopak, v Taliansku ma zachránili. Hoci moje vyhliadky vôbec neboli dobré, vedela som, že tam nezomriem, a ak áno, tak je to to správne miesto.“

Choroba pred rakovinou

Prvé problémy však Silvia začala mať v Anglicku, kde v tom čase žila. „Mala som 39 rokov, v jedno ráno som sa zobudila a videla som dvojmo. Dve stoličky namiesto jednej. Bolo to veľmi nepríjemné a trvalo to asi týždeň. Pravdupovediac, myslela som si, že mi vypukla skleróza multiplex,“ spomína Silvia. Dva roky predtým už totiž zápasila s iným vážnym autoimunitným ochorením – prekonala ťažkú polymyozitídu. Pri tejto chorobe telo napáda vlastné svalové vlákna.

„Podľa lekárov som vtedy mala šťastie v nešťastí, že ochorenie sa prejavilo veľmi prudko a rýchlo mi určili diagnózu. Dostala som vysoké horúčky a po troch dňoch mi zlyhali obličky. Umierala som. Na jiske v Ružinove mi zachránili obličky, no do rána som tam od krku dole ochrnula a dva mesiace som ležala ako drevo,“ konštatuje Silvia. „ Liečila som sa rok. Musela som sa znovu učiť chodiť, jesť, písať. Všetky svaly som mala ochabnuté,“ hovorí.

Po roku sa dostala do remisie. „Prečítala som si článok v jednom americkom lekárskom časopise, ktorý mi poslala kamarátka, že isté percento ľudí, ktorí prekonajú polymyozitídu, po čase dostanú niektorú formu rakoviny krvi. Netušila som však, že sa to bude týkať aj mňa. Invalidný dôchodok som odmietla, bolo to pre mňa ponižujúce. Vrátila som sa do práce v banke. Prehodnocovala som však svoj život a uvedomila som si, že všetci moji kamaráti žili nejaký čas v zahraničí, iba ja nie. Povedala som si teda, že aj ja si splním tento sen, pretože neviem, či sa mi polymyozitída nevráti. Odsťahovala som sa do Anglicka. Už po pár mesiacoch sa mi však prejavili problémy so zrakom,“ rozpráva Silvia.

Pokračovanie na ďalšej strane...