Rodinné tajomstvo

Umenie ladenia spiežovcov bolo u zvonkárov považované za prísne strážené rodinné tajomstvo. A dedilo sa z otca na syna, kto by bol prezradil spôsoby ladenia, bol by sa proti svojej rodine ťažko previnil – taký hriech by mu nebolo vymazalo ani sto Otčenášov. K tomu hanba na veky. Majstri zvonkári ladili spiežovce kladivkom, údery smerovali na miesta, kde sa srdce zvonca či už odliate z mäkkého železa, alebo z mosadze dotýkalo steny zvonca. Jeho zvuk menil každý úder kladivka. Každý salaš mal spiežovce rovnakého ladenia, aby sa zatúlané ovce z jedného salaša ľahko odlíšili od ovečiek zo susedného.

Na tatkovu zbierku je pyšná aj dcéra KATKA.
Zdroj: Peter Ličák

„Zvonce dávali bačovia i pastieri dobytka len vodcom stáda alebo rebelom, ktorí radi utekali od stáda. Na nížinách stačilo stádu iba zo desať spiežovcov, lebo ich pastieri mali stále na dohľad. Na paši v horských oblastiach opatrili spiežovcami pre istotu každý kus stáda, lebo v členitom teréne sa ovce či kravy mohli ľahko stratiť,“ vysvetlil nám Marek Novotný. Spiežovce sa spočiatku vyrábali z bronzu, neskôr aj z mosadze, tento materiál získavali zvonkári aj z dychových nástrojov, armatúr, kľučiek, niektorí dokonca pridávali do zliatiny mosadze strieborné mince. Po druhej svetovej vojne boli zdrojom mosadze aj delostrelecké náboje.

„Vysokou kvalitou boli preslávené spiežovce maďarských zvonkárov, ich zvuk bolo počuť až do vzdialenosti troch kilometrov. Na Slovensku sa preslávili jelšavskí zvonkári, v 19. storočí bolo v tomto mestečku na Gemeri až 40 zvonkárskych dielní, v roku 1892 si 26 majstrov založilo v meste Zvonkárske živnostenské družstvo. Ich zvonce boli známe po celom Uhorsku, vyvážali ich aj do Ázie, Turecka, ba aj do Egypta. Zvonce nazývané „paríže“ používali parížski fiakristi, jelšavskí majstri vyrábali z plechu až 90 druhov zvoncov dvanástich veľkostí. Ich hlavnými zákazníkmi boli bačovia,“ načrel do histórie výroby zvoncov na Slovensku ich veľký obdivovateľ.

FOTKY Z JEHO NEMALEJ ZBIERKY NÁJDETE V GALÉRII...
Diskusia