Peter Ličák

Marek, ktorý žije s&nbsp;rodinou v&nbsp;Slovinkách na dolnom Spiši, priznáva, že zberateľský vírus z&nbsp;neho za dve desaťročia spravil nevyliečiteľného pacienta, napadol mu hlavu, dušu, ale občas zaútočí aj na rodinnú kasu. „Pred svadbou som manželke sľúbil, že svoj koníček budem poriadne držať na uzde, aby nestál priveľa. Ale nedodržal som ho,“ sype si popol na hlavu.

Marek Novotný je v rodnej dedine, obklopenej kopcami Slovenského rudohoria, školníkom na polovičný úväzok v poloprázdnej základnej škole. Zo svojich žiackych rokov si pamätá časy, keď v triedach bolo aj 30 žiakov, teraz sú cez školský rok triedy zaplnené na tretinu. Voľný čas trávi robotou pri dome, keď všetko stihne, vyberá sa na salaše. Poznajú ho bačovia nielen na domácom Spiši, ale aj na Liptove, Horehroní, Orave, Šariši, Gemeri. Keď sa objaví, nemusí nič vysvetľovať, vedia, prečo prišiel. Pravidelný návštevník salašov už viac ako 20 rokov zbiera spiežovce. Tradičné závesné pastevné zvončeky doplnené ručne spracovaným závesom s&nbsp;ozdobným kovaním, bez ktorých žiadny bača či pastier svo­jich štvornohých zverencov na pašu nevyženie.

„Na zbieranie spiežovcov, spižákov či zvunkov, ako ich voláme my Rusíni, ma naviedol otec, ktorý sa venoval gazdovaniu. Dnešné Slovinky vznikli administratívnym spojením dvoch samostatných dedín – Vyšných a&nbsp;Nižných Sloviniek. Baníctvo živilo rodiny v&nbsp;Nižných Slovinkách, u&nbsp;nás vo Vyšných Slovinkách sa gazdovalo, ľudí živila robota na poliach a&nbsp;v&nbsp;lesoch. Na každom gazdovstve mali kone, dobytok, na najbližšom salaši aj niekoľko oviec. Môj dedo i&nbsp;pradedo furmančili, aj ich ťažné kone mali na krku zavesené veľké konské spiežovce. Keď si ich dávali vyrobiť, viedli dlhé reči o&nbsp;tom, ktorému zvonkárovi ich dajú ukovať, dumali, ktoré vydávajú silnejší aj krajší zvuk, skrátka, bola to pre nich hotová veda. Tie ich reči o&nbsp;spiežovcoch sa mi tak zavŕtali do hlavy, že som sa napokon dal na ich zbieranie,“ hovorí Marek Novotný o&nbsp;tom, ako prišiel k&nbsp;svojej „chorobe“.

Výroba liatych či z&nbsp;plechu kovaných závesných zvoncov pre ovce, kone, dobytok zažila zlatú éru počas rokov, ktoré na Slovensku priali chovu oviec i&nbsp;dobytka. „Zvonkárstvo nebolo obyčajné remeslo, ľudia s&nbsp;obidvoma ľavými rukami sa mu venovať nemohli. To nebolo len remeslo, to bol kumšt, umenie, až bytostne zviazané so salašníctvom a&nbsp;s chovom dobytka. Keď nebolo oviec ani kráv, neboli potrebné ani spiežovce. Zvonce robili nielen zvonkári a&nbsp;kováči, ale v&nbsp;zime sa do ich výroby často púšťali aj zručnejší pastieri. V&nbsp;mojej zbierke, ktorú tvorí viac ako 120 zvoncov, dominujú spiežovce odlievané z&nbsp;bronzu alebo z&nbsp;mosadze. Pre bačov i&nbsp;pastierov dobytka neboli spiežovce len pomôckou, ktorá im svojským spôsobom oznamovala, kde sa nachádza ich stádo, bol to pre nich aj spôsob prezentácie svojej práce, bola to ich pýcha. Zvonce však nemuseli byť len pekné, vyčačkané ornamentmi, podstatné bolo, aby vydávali dobrý zvuk,“ hovorí o&nbsp;kvalitách spiežovcov ich zberateľ.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Umenie ladenia spiežovcov bolo u&nbsp;zvonkárov považované za prísne strážené rodinné tajomstvo. A&nbsp;dedilo sa z&nbsp;otca na syna, kto by bol prezradil spôsoby ladenia, bol by sa proti svojej rodine ťažko previnil – taký hriech by mu nebolo vymazalo ani sto Otčenášov. K&nbsp;tomu hanba na veky. Majstri zvonkári ladili spiežovce kladivkom, údery smerovali na miesta, kde sa srdce zvonca či už odliate z&nbsp;mäkkého železa, alebo z&nbsp;mosadze dotýkalo steny zvonca. Jeho zvuk menil každý úder kladivka. Každý salaš mal spiežovce rovnakého ladenia, aby sa zatúlané ovce z&nbsp;jedného salaša ľahko odlíšili od ovečiek zo susedného.

„Zvonce dávali bačovia i&nbsp;pastieri dobytka len vodcom stáda alebo rebelom, ktorí radi utekali od stáda. Na nížinách stačilo stádu iba zo desať spiežovcov, lebo ich pastieri mali stále na dohľad. Na paši v&nbsp;horských oblastiach opatrili spiežovcami pre istotu každý kus stáda, lebo v&nbsp;členitom teréne sa ovce či kravy mohli ľahko stratiť,“ vysvetlil nám Marek Novotný. Spiežovce sa spočiatku vyrábali z&nbsp;bronzu, neskôr aj z&nbsp;mosadze, tento materiál získavali zvonkári aj z&nbsp;dychových nástrojov, armatúr, kľučiek, niektorí dokonca pridávali do zliatiny mosadze strieborné mince. Po druhej svetovej vojne boli zdrojom mosadze aj delostrelecké náboje.

„Vysokou kvalitou boli preslávené spiežovce maďarských zvonkárov, ich zvuk bolo počuť až do vzdialenosti troch kilometrov. Na Slovensku sa preslávili jelšavskí zvonkári, v&nbsp;19. storočí bolo v&nbsp;tomto mestečku na Gemeri až 40 zvonkárskych dielní, v&nbsp;roku 1892 si 26 majstrov založilo v&nbsp;meste Zvonkárske živnostenské družstvo. Ich zvonce boli známe po celom Uhorsku, vyvážali ich aj do Ázie, Turecka, ba aj do Egypta. Zvonce nazývané „paríže“ používali parížski fiakristi, jelšavskí majstri vyrábali z&nbsp;plechu až 90 druhov zvoncov dvanástich veľkostí. Ich hlavnými zákazníkmi boli bačovia,“ načrel do histórie výroby zvoncov na Slovensku ich veľký obdivovateľ.