Jana Homolová

Narodil sa 10. júla 1931 v&nbsp;malebnej liptovskej dedinke Hybe. Jeho príchod na svet bol poznačený svetovou hospodárskou krízou, ktorá ničila ľudí už od roku 1929. Najviac na ňu doplácali robotníci, lebo prišli o&nbsp;prácu a&nbsp;pod ťarchou okolností často i&nbsp;o&nbsp;strechu nad hlavou. Ivanov otec Daniel sa druhý raz oženil s&nbsp;Emíliou Žiškovou. Prvá manželka mu nečakane zomrela a&nbsp;zanechala po sebe tri malé deti – Martu, Slava a&nbsp;Valenta. Krátko nato sa narodil Ivan a&nbsp;k&nbsp;budúcemu hercovi neskôr pribudol brat Pavol. V&nbsp;početnej rodine napriek nevlastným súrodencom a&nbsp;novej mame vládla láska. Ich otec mal navyše šťastie, že bol zamestnaný ako výhybkár na železnici.

Ivan už v&nbsp;mladom veku pričuchol k&nbsp;ochotníckemu herectvu. Ako deväťročný začal hrávať divadlo a&nbsp;v&nbsp;tom istom roku sa objavil v&nbsp;dokumente Leto pod Kriváňom. Scenár k&nbsp;filmu napísal Ivanov rodák a&nbsp;zároveň ďalší významný slovenský herec Ondrej Jariabek (†78). Pri voľbe budúceho povolania však Ivan ostal verný láske k&nbsp;prírode a&nbsp;chcel sa stať lesníkom. Preto sa prihlásil na prijímacie skúšky na lesnícku školu v&nbsp;Banskej Štiavnici. Ostal, žiaľ, veľmi sklamaný, lebo do tejto školy ho neprijali. Z&nbsp;núdze sa zapísal na vyššiu stavebnú školu v&nbsp;Prešove, kde sa obnovila jeho láska k&nbsp;divadlu. To najskôr považoval za mladícku zábavu, napokon pri uvažovaní o&nbsp;vysokoškolskom štúdiu skúsil talentové skúšky na VŠMU.

Sám ostal prekvapený, keď talentovkami prešiel a&nbsp;do školy ho v&nbsp;roku 1952 prijali. Vedúcim ročníka bol Andrej Bagar (†66) a&nbsp;Ivan sa stal jeho miláčikom. Prešiel aj rukami mnohých ďalších významných umelcov, akými boli Július Pántik, Ladislav Chudík, František Dibarbora, Viliam Záborský či Ctibor Filčík. „U&nbsp;každého som veľa získal. Ale so zreteľom na spoločné cítenie a&nbsp;zážitky z&nbsp;detstva a&nbsp;mladosti, najbližším mi bol Július Pántik,“ priznal v&nbsp;jednom z&nbsp;dávnych rozhovorov.

Ivan mal rebelskú povahu, čo sa prejavilo už počas štúdia. Ako vynikajúci lyžiar sa dostal do širšieho výberu slovenskej reprezentácie vo štvrtom ročníku na vysokej škole, a&nbsp;tak uprednostnil lyžovanie pred študentskými povinnosťami. Dôsledky na seba nenechali dlho čakať. Andrej Bagar ho ako vtedajší rektor preradil do nižšieho, tretieho ročníka. Herec tak školu ukončil až v&nbsp;roku 1957. Po skončení štúdia nastúpil do Štátneho divadla v&nbsp;Košiciach, kde stvárnil postavy svetového repertoáru ako Romeo či Hamlet. Keďže mal blízko hory a&nbsp;rodný kraj, každú chvíľu trávil v&nbsp;prírode, aby sa mohol túlať po lesoch. Práve v&nbsp;Košiciach našiel lásku svojho života. Zaľúbil sa do baletky Magdalény, ktorú si po polroku zobral za ženu. Život na východe krajiny trval deväť divadelných sezón, a&nbsp;keď v&nbsp;roku 1966 prišla ponuka na dosky Činohry Slovenského národného divadla, rozhodol sa odísť do Bratislavy.

V&nbsp;divadle si neskôr našla uplatnenie aj jeho manželka, ktorá pracovala ako šepkárka. A&nbsp;podľa jej slov svojmu manželovi nikdy nemusela napovedať žiadne slovko. Na každé jedno predstavenie sa totiž maximálne pripravoval. V&nbsp;jeho repertoári sa objavili hrdinovia ako Pierre Bezuchov v&nbsp;predstavení Vojna a&nbsp;mier, Ján Plantagenet v&nbsp;inscenácii Kráľ Ján, veľký chán Kublaj v&nbsp;Miliónovom Markovi, Bambásek v&nbsp;Starej dobrej kapele a&nbsp;mnohí ďalší. Ako komediant sa predviedol v&nbsp;postave Dandina v&nbsp;rovnomennej Molièrovej hre, v&nbsp;Kovačevičovom Zbernom stredisku si zahral postavu nebožtíka Svečku Rozmarína. Prostých robotných ľudí spätých s&nbsp;prírodou stvárnil v&nbsp;úlohách Fedora v&nbsp;Najdúchovi, Baču v&nbsp;hre Krčma pod zeleným stromom a&nbsp;Jána v&nbsp;inscenácii Hriech.

V&nbsp;60. a&nbsp;70. rokoch sa I.&nbsp;Rajniak začal objavovať na televíznych obrazovkách a&nbsp;vo filme. Doteraz je pre mnohých divákov nezabudnuteľná jeho úloha Valéra vo filmoch Medená veža a&nbsp;Orlie pierko pod režijnou taktovkou Martina Hollého. Začiatkom 70. rokov pritom táto snímka dokázala prilákať do kín takmer pol milióna návštevníkov a&nbsp;dodnes nestratila na diváckej atraktívnosti. Režisér vo filme skĺbil kvalitné herecké obsadenie, silný príbeh, prostredie, akciu i&nbsp;vtipné dialógy. V&nbsp;hlavných úlohách si okrem Ivana Rajniaka zahrali aj Emília Vášáryová (78), Štefan Kvietik (86) a&nbsp;Ivan Mistrík (†47). Všetci traja herci boli zároveň dobrými kamarátmi aj v súkromí. Najmä obaja Ivanovia boli naladení na rovnakú melancholickú nôtu...

Pre divákov ostane Ivan Rajniak nezabudnuteľný aj vďaka postave kmotra Trnku v&nbsp;Rysavej jalovici, kde si zahral po boku Jozefa Kronera (†73). Stvárnil aj vinohradníka Olivera v&nbsp;televíznom triptychu Červené víno. Po roku 1989 sa však na Ivana Rajniaka akoby zabudlo. Objavoval sa málo na divadelných doskách a&nbsp;menej aj na filmovom plátne. Práve preto sa stiahol do súkromia. Čas venoval milovanej prírode, kde rád poľoval. Na javisku SND stál naposledy ako Firs vo Višňovom sade.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Život prežil po boku manželky Magdalény. Ako pred rokmi priznal v&nbsp;poslednom rozhovore pre týždenník Plus 7 dní, nikdy nebol svätý, no ani na chvíľu ju neprestal milovať. „Ona je žena môjho života,“ uviedol. Počas manželstva ťažko znášal to, že sa so ženou nemohli tešiť z&nbsp;vlastných potomkov. „Obaja milujeme deti, ale nepodarilo sa nám byť šťastní v&nbsp;tomto smere. Aj o&nbsp;adopcii sme uvažovali, ale viete, to nie je jednoduchá vec,“ priznal týždenníku Plus 7&nbsp;dní. Tento problém sa herec pokúšal riešiť aj iným partnerským vzťahom, ale ten stroskotal. Náhradné východisko nachádzal aj v&nbsp;rôznych priateľských posedeniach s&nbsp;pohárikom v&nbsp;ruke.

„Je to paradoxné, ale alkoholikom sa stal zo slušnosti. Všade, kde vstúpil, si ho chcel každý uctiť a&nbsp;on nemohol odmietnuť, prijímal každé pozvanie,“ priznal v&nbsp;minulosti na margo Rajniakovho neduhu režisér Martin Hollý. Zlozvyk sa na ňom podpísal a&nbsp;on už v&nbsp;posledných rokoch na javisku nedokázal bez alkoholu myslieť ani tvoriť. Na dôchodku sa však pijatiky vzdal, ostali mu už len cigarety.

Po odchode z&nbsp;divadla trávil posledné roky života v&nbsp;byte na bratislavskom sídlisku Petržalka. Po šesťdesiatke ho začali trápiť žalúdočné vredy, rapídne schudol a&nbsp;síl mu ubúdalo. Kým ešte vládal, s&nbsp;manželkou podnikal cesty na rodný Liptov, kde mali chalupu. O&nbsp;jeho láske k&nbsp;prírode kolovali medzi priateľmi hotové legendy. V&nbsp;spoločnosti sa napríklad často spomínala príhoda z&nbsp;poľovníckeho revíru, keď chcel jeden z&nbsp;účastníkov upozorniť Ivana na určité nebezpečenstvo krikom, herec mu však pripomenul s&nbsp;výstražným prstom na ústach, že v&nbsp;hore sa nekričí, tam možno iba šepkať.

Neskôr sa pre opakované zlomeniny už do hôr nedostal. Dva roky postupne chradol. Manželka ho síce s&nbsp;láskou opatrovala a&nbsp;večer ešte chodila pracovať do divadla, odkiaľ mu nosila vrúcne pozdravy a&nbsp;pozvánky od kolegov, no všetko márne. On už stratil vôľu žiť. Rok pred svojou smrťou iba ležal a&nbsp;rozprával minimálne. Chýbala mu hora.

O&nbsp;divadle viac počuť nechcel, vo svojom poslednom spomínanom rozhovore dokonca priznal: „Divadla mám už nad hlavu. Nikdy to nebola moja láska. Nikdy v&nbsp;živote som nepovedal, že javisko je môj svet. Ani televízia, ani film nie. To pre mňa nič neznamenalo ani neznamená do dnešných dní.“ Ivan Rajniak napokon 23. februára 1999 zomrel v&nbsp;nemocnici po operácii žalúdka. Manželka Magdaléna Rajniaková sa po jeho smrti presťahovala do rodných Košíc. Umelec je pochovaný v&nbsp;rodných Hybiach.

Po jeho smrti v&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov kolega Leopold Haverl (†79), s&nbsp;ktorým sa Ivan Rajniak delil o&nbsp;spoločnú šatňu, na margo psychickej náročnosti hereckého povolania povedal: „Sedíme v&nbsp;šatni, kde dvaja herci zotleli na uhoľ. Tu sú ich portréty. Talentovaný, úspešný a&nbsp;vynikajúci herec Ivan Mistrík nezvládol svoj život a&nbsp;skončil ho samovraždou, čo považujem za prejav silného charakteru. Ďalšieho dobrého divadelného a&nbsp;filmového herca Ivana Rajniaka zase prepadli choroby a&nbsp;aj on predčasne umrel. Je to dôsledok psychického stavu, keď človek cíti, že nie je schopný odovzdávať to, čo by chcel? Možno. Herec má svoju kapacitu ako každá ľudská bytosť, ako kôň alebo motor, a&nbsp;keď sa prekročí hranica jeho možností, prichádza ku skratu.“

Pri príležitosti jeho nedožitých 75.&nbsp;narodenín mu v&nbsp;roku 2006 na budove obecného úradu v&nbsp;Hybiach odhalili pamätnú tabuľu. Udalosť sa uskutočnila za prítomnosti manželky Magdalény a&nbsp;už spomínaného priateľa a&nbsp;kolegu Leopolda Haverla. Umelec sa na výnimočnom okamihu zúčastnil oblečený ako poľovník, dokonca s&nbsp;klobúkom na hlave, ktorý podľa vlastných slov zdedil po Ivanovi Rajniakovi.

„Takto som sa obliekol na jeho počesť, lebo on neznášal viazanky a&nbsp;spoločenské oblečenie. Jeho frajerkou bola puška a&nbsp;veľkou láskou hory. Celý život túžil mať psíka, to sa mu nepodarilo, lebo nikdy nemal také podmienky, aby sa o&nbsp;neho mohol riadne starať. Hrávali sme spolu takmer tridsať rokov, aj v&nbsp;Amerike sme boli. V&nbsp;hre Bockerer hral Ivan nádhernú postavu starého harmonikára. Vedel hrať na heligónke aj spievať, tak sme si spolu v&nbsp;tej Amerike aj zaspievali,“ povedal na pódiu herec na adresu nebohého umelca, držiac v&nbsp;rukách veniec a&nbsp;fľašu šampanského, ktoré mal Ivan najradšej.

Pri krásnej spomienke na manžela ostala dojatá aj Magdaléna Rajniaková. Tá pri otázke, aký bol jej najkrajší zážitok s&nbsp;manželom, uviedla: „Najkrajší zážitok môjho života bol, že som s&nbsp;ním žila skoro 42 rokov. To bol môj život s&nbsp;mojím Ivanom. Viac nemôžem povedať...“

Ivan Rajniak sa narodil 10. júla 1931 v&nbsp;dedinke Hybe v&nbsp;okrese Liptovský Mikuláš. K&nbsp;divadlu sa dostal už v&nbsp;detstve, dokonca hral v&nbsp;dokumentárnom filme Leto pod Kriváňom.
&nbsp;
Láska k&nbsp;tejto profesii ho nakoniec priviedla do Bratislavy, kde v&nbsp;roku 1952 začal študovať na Vysokej škole múzických umení. Po skončení štúdia pôsobil v&nbsp;Štátnom divadle v&nbsp;Košiciach, kde úspešne vytvoril hlavné postavy svetovej drámy, akými sú Hamlet alebo Romeo, hrával však aj komediantov.
&nbsp;
V&nbsp;roku 1966 sa stal členom Činohry Slovenského národného divadla, v&nbsp;ktorom pôsobil 33 rokov. Repertoár najznámejšej slovenskej divadelnej scény obohatil najmä rolami zraniteľných hrdinov s&nbsp;citlivým vnímaním sveta a&nbsp;ľudských problémov. Exceloval v&nbsp;dramatizácii románu Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a&nbsp;mier. Stvárnil nespočetné množstvo úloh a&nbsp;rozmanitých typov. Boli to postavy partizánov, dedinčanov i&nbsp;tvrdých chlapov.
&nbsp;
S&nbsp;Rajniakom sa stretávame aj v&nbsp;mnohých úspešných dielach slovenskej filmovej a&nbsp;televíznej tvorby, medzi inými v&nbsp;snímkach Tri gaštanové kone, Rysavá jalovica, Pacho, hybský zbojník či Červené víno. V&nbsp;spomienkach divákov navždy zostane jeho nezabudnuteľná úloha Valéra vo filmoch Martina Hollého Medená veža a&nbsp;Orlie pierko.
&nbsp;
V&nbsp;roku 1976 Ivanovi Rajniakovi udelili titul zaslúžilý umelec. Po roku 1989 sa však stiahol do súkromia, útechou mu zostali milované hory na Liptove. Zomrel 23. februára 1999 v&nbsp;Bratislave.