Veľké trápenie

Život prežil po boku manželky Magdalény. Ako pred rokmi priznal v poslednom rozhovore pre týždenník Plus 7 dní, nikdy nebol svätý, no ani na chvíľu ju neprestal milovať. „Ona je žena môjho života,“ uviedol. Počas manželstva ťažko znášal to, že sa so ženou nemohli tešiť z vlastných potomkov. „Obaja milujeme deti, ale nepodarilo sa nám byť šťastní v tomto smere. Aj o adopcii sme uvažovali, ale viete, to nie je jednoduchá vec,“ priznal týždenníku Plus 7 dní. Tento problém sa herec pokúšal riešiť aj iným partnerským vzťahom, ale ten stroskotal. Náhradné východisko nachádzal aj v rôznych priateľských posedeniach s pohárikom v ruke.

„Je to paradoxné, ale alkoholikom sa stal zo slušnosti. Všade, kde vstúpil, si ho chcel každý uctiť a on nemohol odmietnuť, prijímal každé pozvanie,“ priznal v minulosti na margo Rajniakovho neduhu režisér Martin Hollý. Zlozvyk sa na ňom podpísal a on už v posledných rokoch na javisku nedokázal bez alkoholu myslieť ani tvoriť. Na dôchodku sa však pijatiky vzdal, ostali mu už len cigarety.

Po odchode z divadla trávil posledné roky života v byte na bratislavskom sídlisku Petržalka. Po šesťdesiatke ho začali trápiť žalúdočné vredy, rapídne schudol a síl mu ubúdalo. Kým ešte vládal, s manželkou podnikal cesty na rodný Liptov, kde mali chalupu. O jeho láske k prírode kolovali medzi priateľmi hotové legendy. V spoločnosti sa napríklad často spomínala príhoda z poľovníckeho revíru, keď chcel jeden z účastníkov upozorniť Ivana na určité nebezpečenstvo krikom, herec mu však pripomenul s výstražným prstom na ústach, že v hore sa nekričí, tam možno iba šepkať.

Neskôr sa pre opakované zlomeniny už do hôr nedostal. Dva roky postupne chradol. Manželka ho síce s láskou opatrovala a večer ešte chodila pracovať do divadla, odkiaľ mu nosila vrúcne pozdravy a pozvánky od kolegov, no všetko márne. On už stratil vôľu žiť. Rok pred svojou smrťou iba ležal a rozprával minimálne. Chýbala mu hora.

O divadle viac počuť nechcel, vo svojom poslednom spomínanom rozhovore dokonca priznal: „Divadla mám už nad hlavu. Nikdy to nebola moja láska. Nikdy v živote som nepovedal, že javisko je môj svet. Ani televízia, ani film nie. To pre mňa nič neznamenalo ani neznamená do dnešných dní.“ Ivan Rajniak napokon 23. februára 1999 zomrel v nemocnici po operácii žalúdka. Manželka Magdaléna Rajniaková sa po jeho smrti presťahovala do rodných Košíc. Umelec je pochovaný v rodných Hybiach.

Po jeho smrti v jednom z rozhovorov kolega Leopold Haverl (†79), s ktorým sa Ivan Rajniak delil o spoločnú šatňu, na margo psychickej náročnosti hereckého povolania povedal: „Sedíme v šatni, kde dvaja herci zotleli na uhoľ. Tu sú ich portréty. Talentovaný, úspešný a vynikajúci herec Ivan Mistrík nezvládol svoj život a skončil ho samovraždou, čo považujem za prejav silného charakteru. Ďalšieho dobrého divadelného a filmového herca Ivana Rajniaka zase prepadli choroby a aj on predčasne umrel. Je to dôsledok psychického stavu, keď človek cíti, že nie je schopný odovzdávať to, čo by chcel? Možno. Herec má svoju kapacitu ako každá ľudská bytosť, ako kôň alebo motor, a keď sa prekročí hranica jeho možností, prichádza ku skratu.“

Pokračovanie na ďalšej strane...