Zuzana Zimmermannová

Na cestu stopom sa vydal na jar v&nbsp;roku 2015 s&nbsp;25&nbsp;centmi vo vrecku. Odvtedy stihol naprieč svetadielmi precestovať okolo 50 štátov. Ako domov mu slúži stan, ktorý si neváha rozprestrieť na plážach, v&nbsp;rekordne vysokých horách, ale ani v&nbsp;opustených budovách či pod oblúkmi mostov. Občas sa stane, že niekoľko dní nevloží do úst ani sústo, inokedy sa kŕmi lokálnymi špecialitami vrátane marockých slimákov či škrečkov v&nbsp;Peru.

Jaroslav Staník hovorí, že zo zásady nič neplánuje. Žije prítomnosťou, bez peňazí a&nbsp;dobrodružne. „Vždy si poviem, kam by som sa chcel dostať, ale nechávam to otvorené. Niekedy sa mi to splní, inokedy skončím inde, než som zamýšľal. Nechávam sa unášať, ako keby som bol na vlnách rieky. Viem, že nič neovplyvním, keď sa budem snažiť plávať proti prúdu, iba sa vyčerpám,“ hovorí mladý Slovák.

Jaroslav Staník sa pôvodne živil ako kuchár. A&nbsp;hoci ho práca bavila a&nbsp;dostával za ňu vyhovujúci plat, stále mu v&nbsp;živote niečo chýbalo. „V&nbsp;tom čase som čítal knihu Jiřího Svobodu Autostopom okolo sveta. Povedal som si – prečo nie? Všetkého som sa vzdal a&nbsp;vyrazil som. Dodnes nič neľutujem, som naozaj šťastný,“ hovorí 34-ročný stopár, ktorý koncom apríla 2015 s&nbsp;batohom na chrbte vyrazil z&nbsp;martinského námestia k&nbsp;výpadovke smerom na Žilinu.

Po ďalších dvoch stopoch sa ocitol vo francúzskom Dijone. A&nbsp;dobrodružstvu sa už viac nedalo zabrániť. Na začiatku navštevoval najmä miesta, kde sa natáčali známe filmy, napríklad aj českú dedinu Hoštice zo známej trilógie Slnko, seno..., marocké štúdiá, kde vznikali filmy ako Asterix a&nbsp;Obelix či Umučenie Krista, alebo dom z&nbsp;amerického trháku Sám doma.

Hlavnou motiváciou však zostávalo ukázať druhým, že aj autostopom sa dá spoznať svet, a&nbsp;to bez miliónov na účte. „Autostop pre mňa znamená slobodu a&nbsp;spoznávanie nových priateľov. Možnosť dostať sa komplikovanou cestou na fantastické miesta nášho krásneho sveta a&nbsp;zažiť úžasné dobrodružstvá. A&nbsp;tiež ma učí usmievať sa, nielen navonok, ale aj vnútri. Pre mňa to nie je spôsob cestovania, autostop je štýl života,“ vysvetľuje.

S&nbsp;otvorenou mysľou sa Jaroslavovi podarilo zažiť neuveriteľné dobrodružstvá. V&nbsp;Bolívii sa viezol po Death Road, takzvanej ceste smrti plnej priepastí v&nbsp;pikape, kde mu za každou zákrutou za golier tiekla studená voda z&nbsp;prekrásnych vodopádov, v&nbsp;Kostarike žil v&nbsp;džungli, kde okrem papagájov, leňochov, tarantúl a&nbsp;hadov škrtičov stretol aj domorodých Indiánov, ktorí poznajú liečivú silu lián, v&nbsp;Ekvádore zažil tradičný očistný rituál s&nbsp;tabakom.

Ak dlho nedokáže chytiť stop, buď zmení trasu, prečká pár dní na čerpacej stanici, alebo kráča dlhé kilometre pešo pôvodným smerom. Rozhoduje sa podľa nálady a&nbsp;okolností. A&nbsp;tie niekedy dokážu poriadne zamiešať karty. „Z&nbsp;Maroka som sa chcel dostať nákladnou loďou na Kanárske ostrovy a&nbsp;odtiaľ plachetnicou do USA. Nepodarilo sa mi to však, a&nbsp;tak som išiel za kamarátkou do Anglicka. Tu som spoznal jedného Slováka, ktorý mi k&nbsp;narodeninám len tak kúpil letenku do amerického Bostonu,“ spomína Jaroslav. K&nbsp;úsmevným príhodám patrí aj okamih, keď mu domáci dali kľúče od luxusnej vily v&nbsp;Paraguaji alebo keď sa stretol s&nbsp;potomkami Čechov a&nbsp;Slovákov v&nbsp;Argentíne.

Cestovateľ sa snaží posádke auta cestu čo najviac spríjemniť rozhovormi a&nbsp;dobrou náladou. Často sa mu za to ujde pozvánka na obed alebo aj prenocovanie. „Mnoho ľudí sa pýta, či mám rezervu niekde na účte. Správna odpoveď je, že nemám. Všetko, čo vlastním, bez problémov strčím do batoha a&nbsp;idem, kam chcem. Žijem prítomnosťou a&nbsp;nie minulosťou. Žijem teraz, nie zajtra. Žiť pre tento moment je oslobodzujúce.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pri cestovaní stopom je každý deň iný a&nbsp;nepredvídateľný. Jaroslav sa po zbalení stanu vydáva na cestu, pripravený na čokoľvek. „Hlavne mám úsmev na tvári aj v&nbsp;srdci, pretože sa teším, čo nový deň prinesie. Každý deň sa snažím využiť na maximum.“ Úsmev z&nbsp;tváre mu neschádza ani po negatívnych zážitkoch. V&nbsp;Santiagu de Chile mu raz v&nbsp;noci do stanu vliezol zlodej, ktorý mu vybil štyri zuby a&nbsp;ukradol celý ruksak aj s&nbsp;pasom.

„Keďže Slovensko nemá v&nbsp;Čile konzulát, kde by sa dal zriadiť nový, musel som do Argentíny prejsť nelegálne. Každý deň som rozmýšľal, či ma zatvoria. Polícia ma kontrolovala trikrát, no vždy som to zahovoril a&nbsp;zmenil tému toľkokrát, že na pas zabudli a&nbsp;ešte si so mnou urobili aj pár fotiek. Rýchlo som odtiaľ utekal,“ smeje sa Jaroslav. Horšie dopadol v&nbsp;salvadorskom meste San Salvador, kde zažil prestrelku medzi políciou a&nbsp;mafiou.

„V&nbsp;ten deň som spal vedľa policajnej stanice. Vedel som, že zo stanu nemám utekať. Ráno som našiel jednu dieru po náboji asi 20 cm od stanu.“ Cesty ho skúšajú aj z&nbsp;fyzickej stránky, často denne kráča vyše 40 kilometrov len s&nbsp;čínskou polievkou a&nbsp;kávou v&nbsp;žalúdku, v&nbsp;mrazoch, daždi aj v&nbsp;horúčavách. Tvrdí, že telu dokáže prikázať, kedy zabrať, so psychikou je to však inak.

„Je to ťažké, keď ste na krásnych romantických miestach a&nbsp;nemáte koho objať alebo sa s&nbsp;kým porozprávať v&nbsp;jazyku, ktorý je vášmu srdcu najmilší. Smutno mi občas býva, to je normálne, no inak nevnímam žiadne mínusy. Beriem život taký, aký je, a&nbsp;vo všetkom nájdem aj to dobré. Navyše som si stopercentne istý, že zajtra bude svietiť slnko. Či ho uvidím aj ja, je vo hviezdach, a&nbsp;tak sa radujem z&nbsp;každého momentu,“ vysvetľuje.

Stopárovi sa zatiaľ stalo päťkrát, že nenastúpil do auta, ktoré mu zastavilo. Štyrikrát v Južnej Amerike, kde bolo auto také plné pasažierov, že sa tam nezmestil, piatu jazdu odmietol na Myjave. „Keď som sa lepšie pozrel, všimol som si, že vodič má vyzlečené nohavice a v ruke drží svoje prirodzenie, tak som si to rýchlo rozmyslel,“ spomína Jaroslav. Hovorí, že riziko hrozí každý deň, keď človek stojí na ceste, jedným dychom však dodáva, že každý deň každý z nás riskuje svoj život bez ohľadu na to, kde je.

Zo začiatku býval na cestách opatrnejší a vo vreckách nosil „poslednú záchranu“ – toaletný papier a zapaľovač. „Keby sa niečo dialo, stačí zapáliť celú rolku papiera a hodiť ju na zadné sedadlo. No našťastie som ich nikdy nemusel použiť. Už ich nenosím, bolo to dosť nepraktické, toaletný papier zaberal celé vrecko na bunde. Teraz už viem, že vždy sa dá s&nbsp;každým rozumne dohodnúť. A&nbsp;viem, že ľudia, ktorí mi zastavia, mi nechcú ublížiť, ba naopak, chcú mi pomôcť. Väčšinou mi zastavujú vodiči, ktorí sa chcú na ceste porozprávať alebo spoznať nových ľudí. Keď vyžarujete dobrú energiu, ľudia ju prijmú a&nbsp;dajú vám späť svoju.“

Mladý dobrodruh hovorí, že podmienky na stopovanie sa líšia v závislosti od krajiny. Najťažšie je chytiť stop v Anglicku, na juhu Španielska alebo v Brazílii, kde stopárovi často za celý deň nezastaví ani jedno auto, prípadne ho odvezie len zopár kilometrov. Najľahšie sa mu stopovalo v Maroku, najmä v Západnej Sahare, Slovensko by v pomyselnom rebríčku zaradil doprostred.

„Vždy to závisí od toho, ako a&nbsp;kde stojíte, či má vodič dostatok času si vás všimnúť a&nbsp;má kde zastaviť. Je tam aj veľa iných premenných – oblečenie, vaša nálada, počasie a&nbsp;podobne.“ Pri stopovaní mu pomáhajú aj aplikácie ako Hitchwiki a&nbsp;Hitchwiki Maps. Prvá je veľkou Wikipédiou pre stopárov s&nbsp;tipmi a&nbsp;trikmi, kde a&nbsp;ako stopovať v&nbsp;jednotlivých krajinách, druhá je mapou s&nbsp;recenziami na konkrétne miesta. Stopár radí na dlhšie cesty mať v&nbsp;batohu aj stan, keďže jeden nikdy nevie, kde ho zastihne noc. V&nbsp;jeho zozname niet krajiny, kde by sa stopovania radšej vzdal. „Ak aj autostop práve nejde, neznamená to, že krajina alebo jej ľudia sú zlí. Všade je niečo úžasné a&nbsp;niečo hrozné.“

Optimistický Martinčan v&nbsp;zahraničí stretol aj ďalších ľudí, ktorí cestujú bez peňazí a&nbsp;ako hlavné platidlo používajú čas. Vo svete bez peňazí by žiť nechcel, nepatria však na vrchol jeho rebríčka. „Človek nepotrebuje mať našetrené milióny, aby mohol byť šťastný. To najcennejšie, čo v&nbsp;živote máme, nie je zdravie ani šťastie a&nbsp;ani rodina alebo láska. To všetko je dôležité, o&nbsp;tom sa nebudem hádať, no nie je to na nič, ak vám nezostáva ani minúta života. Preto je najdôležitejší práve samotný čas. A&nbsp;ten sa dá využiť tak, že vezmete rodinu na malý výlet namiesto toho, aby ste strávili víkend v&nbsp;práci. Drahý smartfón sa dá vrátiť, nikto vám však nevráti dva dni života,“ hovorí dobrodruh, ktorý sa na cestách naučil radovať nielen z&nbsp;krásnych miest, ale hlavne z&nbsp;maličkostí.

Teší ho, keď sa ráno v&nbsp;stane prebudí bez toho, aby ho niekto okradol či otravoval, alebo keď ho niekto na ulici zastaví a&nbsp;porozpráva sa. Verí totiž, že aj krátka komunikácia môže niekomu zmeniť život. „Cesta ma naučila nepočítať s&nbsp;ničím a&nbsp;so všetkým zároveň. Očakávať veľké veci a&nbsp;mať srdce a&nbsp;myseľ otvorené novým myšlienkam. Žiť pre tento okamih, pretože minulosť už bola a&nbsp;nech bola akákoľvek, nikto z&nbsp;nás ju nezmení, budúcnosť je neistá a&nbsp;život sa deje práve teraz, keď čítate tieto riadky.“

Jaroslav Staník sa po tom, ako prestopoval skoro celý americký kontinent od USA až po Latinskú Ameriku, koncom februára vrátil na Slovensko. Na letenku sa mu pozbierali ľudia cez crowdfundingový portál. Hovorí, že plán B nemal, určite by však našiel inú cestu, keďže svoje marcové narodeniny túžil osláviť s&nbsp;rodinou. „Či už by som si našiel prácu a&nbsp;na letenku si zarobil, alebo vymyslel niečo iné,“ hovorí cestovateľ, ktorý na Slovensko stihol prísť ešte pred uzavretím hraníc v&nbsp;súvislosti s&nbsp;pandémiou.

Aktuálne pomáha bratrancovi s&nbsp;obnovou hradu Sklabiňa pri Martine, zároveň spisuje zážitky z&nbsp;ciest, ktoré by chcel vydať knižne. Po tom, ako situácia dovolí, by sa rád vybral do Iránu. Ako dlho bude žiť na cestách, zatiaľ netuší. „Možno ma o&nbsp;rok začne baviť niečo iné. Možno sa usadím a&nbsp;založím si rodinu alebo navštívim ďalší kontinent. Netuším. Pravdupovediac, neviem ani, čo bude zajtra,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. Robiť veci komplikovanejšou cestou je mu vlastné odmalička. „Ak by to bolo jednoduchšie, bola by to strašná nuda, navyše, robili by to všetci. Pokiaľ chcete a&nbsp;môžete, dokážete všetko. Chcem svoje sny žiť naplno a&nbsp;nielen snívať za pásom v&nbsp;nejakej fabrike,“ dodáva dobrodruh.