Vzdal sa všetkého majetku, zbalil batoh a vydal sa na cestu okolo sveta. A hoci už prešiel státisíce kilometrov a našiel takmer všetko, čo mu predtým v živote chýbalo, Jaroslav Staník (34) v cestovaní so zdvihnutým palcom a prázdnymi vreckami ani po piatich rokoch neprestáva.
Na cestu stopom sa vydal na jar v roku 2015 s 25 centmi vo vrecku. Odvtedy stihol naprieč svetadielmi precestovať okolo 50 štátov. Ako domov mu slúži stan, ktorý si neváha rozprestrieť na plážach, v rekordne vysokých horách, ale ani v opustených budovách či pod oblúkmi mostov. Občas sa stane, že niekoľko dní nevloží do úst ani sústo, inokedy sa kŕmi lokálnymi špecialitami vrátane marockých slimákov či škrečkov v Peru.
Jaroslav Staník hovorí, že zo zásady nič neplánuje. Žije prítomnosťou, bez peňazí a dobrodružne. „Vždy si poviem, kam by som sa chcel dostať, ale nechávam to otvorené. Niekedy sa mi to splní, inokedy skončím inde, než som zamýšľal. Nechávam sa unášať, ako keby som bol na vlnách rieky. Viem, že nič neovplyvním, keď sa budem snažiť plávať proti prúdu, iba sa vyčerpám,“ hovorí mladý Slovák.
Nový život
Jaroslav Staník sa pôvodne živil ako kuchár. A hoci ho práca bavila a dostával za ňu vyhovujúci plat, stále mu v živote niečo chýbalo. „V tom čase som čítal knihu Jiřího Svobodu Autostopom okolo sveta. Povedal som si – prečo nie? Všetkého som sa vzdal a vyrazil som. Dodnes nič neľutujem, som naozaj šťastný,“ hovorí 34-ročný stopár, ktorý koncom apríla 2015 s batohom na chrbte vyrazil z martinského námestia k výpadovke smerom na Žilinu.
Po ďalších dvoch stopoch sa ocitol vo francúzskom Dijone. A dobrodružstvu sa už viac nedalo zabrániť. Na začiatku navštevoval najmä miesta, kde sa natáčali známe filmy, napríklad aj českú dedinu Hoštice zo známej trilógie Slnko, seno..., marocké štúdiá, kde vznikali filmy ako Asterix a Obelix či Umučenie Krista, alebo dom z amerického trháku Sám doma.
Hlavnou motiváciou však zostávalo ukázať druhým, že aj autostopom sa dá spoznať svet, a to bez miliónov na účte. „Autostop pre mňa znamená slobodu a spoznávanie nových priateľov. Možnosť dostať sa komplikovanou cestou na fantastické miesta nášho krásneho sveta a zažiť úžasné dobrodružstvá. A tiež ma učí usmievať sa, nielen navonok, ale aj vnútri. Pre mňa to nie je spôsob cestovania, autostop je štýl života,“ vysvetľuje.
˃˃˃Fotografie z ciest stopára nájdete v galérii˂˂˂Do džungle aj do hôr
S otvorenou mysľou sa Jaroslavovi podarilo zažiť neuveriteľné dobrodružstvá. V Bolívii sa viezol po Death Road, takzvanej ceste smrti plnej priepastí v pikape, kde mu za každou zákrutou za golier tiekla studená voda z prekrásnych vodopádov, v Kostarike žil v džungli, kde okrem papagájov, leňochov, tarantúl a hadov škrtičov stretol aj domorodých Indiánov, ktorí poznajú liečivú silu lián, v Ekvádore zažil tradičný očistný rituál s tabakom.
Ak dlho nedokáže chytiť stop, buď zmení trasu, prečká pár dní na čerpacej stanici, alebo kráča dlhé kilometre pešo pôvodným smerom. Rozhoduje sa podľa nálady a okolností. A tie niekedy dokážu poriadne zamiešať karty. „Z Maroka som sa chcel dostať nákladnou loďou na Kanárske ostrovy a odtiaľ plachetnicou do USA. Nepodarilo sa mi to však, a tak som išiel za kamarátkou do Anglicka. Tu som spoznal jedného Slováka, ktorý mi k narodeninám len tak kúpil letenku do amerického Bostonu,“ spomína Jaroslav. K úsmevným príhodám patrí aj okamih, keď mu domáci dali kľúče od luxusnej vily v Paraguaji alebo keď sa stretol s potomkami Čechov a Slovákov v Argentíne.
Cestovateľ sa snaží posádke auta cestu čo najviac spríjemniť rozhovormi a dobrou náladou. Často sa mu za to ujde pozvánka na obed alebo aj prenocovanie. „Mnoho ľudí sa pýta, či mám rezervu niekde na účte. Správna odpoveď je, že nemám. Všetko, čo vlastním, bez problémov strčím do batoha a idem, kam chcem. Žijem prítomnosťou a nie minulosťou. Žijem teraz, nie zajtra. Žiť pre tento moment je oslobodzujúce.“
Článok pokračuje na ďalšej strane.
