V čase exilu mu však zomrela milovaná mama Helena (†72). Vtedajší režim umelcovi nedovolil poslednýkrát sa s ňou rozlúčiť. Po krivde a peripetiách, ktoré preskákal, ho práve tento moment aj po dlhých rokoch doženie k slzám. „To, že som nebol na jej pohrebe, je jedna vec, ale že som nemohol byť pri nej, keď umierala... Stále na to myslím a trápi ma to. Napriek hroziacemu väzeniu som mal sadnúť na vlak alebo autobus a prísť sem,“ vyčíta si.

Vitaj, demokracia

Po roku 1989 si začal so svojou rodinou hľadať nový domov. Usídlili sa v Prahe, kde si zrekonštruovali byt na Malej Strane. S filmovačkami v zahraničí, samozrejme, neprestal, cestoval a cestuje stále. Vďaka tomu mal tri domovy. Hamburg, Bratislavu a spomínanú Prahu. Tú mu, žiaľ, pred pár rokmi nečakane zobrali. Porevolučné časy zároveň herca posmelili, aby sa vrátil tam, kde znenazdajky skončil. Po päťročnom exile zamieril do SND. Očakával kolegiálne a vrúcne privítanie. Keď však došlo k rozhovoru s vtedajším riaditeľom SND Dušanom Jamrichom, ostal šokovaný.

„Myslel som si, že budeme spolu niečo robiť, a na moje veľké prekvapenie sa on spýtal prečo. Tak som povedal: ,Preto, lebo som nikdy nedostal výpoveď.‘ Myslel som, že povie super, tak ideme spolupracovať. A on reagoval: ,Aj nedoručená výpoveď je výpoveď...‘“ Prvú príležitosť mu pred domácou kamerou ponúkol v roku 1992 režisér Juraj Jakubisko vo filme Lepšie byť bohatý a zdravý než chudobný a chorý, v ktorom si zahral s niekdajšou prvou dámou Dagmar Havlovou. Vrátil sa aj pred kameru českých režisérov.

Zahral si napríklad doktora Záhalku v televíznej sérii Filipa Renča Vetřelci a lovci či arogantného majiteľa vydavateľstva Vladimíra Maxa v seriáli TV Nova Dokonalý svět. V septembri 2002 sa stal riaditeľom Divadla Aréna. Zvíťazil vo výberovom konaní, ktoré vyhlásil Bratislavský kraj. Okrem neho sa o funkciu uchádzal člen divadla Stoka a hudobný skladateľ Ľubo Burgr. „Kukura divadelný priestor v Aréne odklial a sfunkčnil. Je to ťažký a problematický priestor, s ktorým si poradí len dobrý scénograf. Pasívneho tvorcu zničí, invenčnému však poskytuje možnosti, ktoré ešte neboli vyčerpané. Okrem toho Kukura začal využívať malú sálu, ktorá je komorná,“ povedala ešte pred rokmi divadelná teoretička, profesorka VŠMU Soňa Šimková.

Tvrdí, že spievať nevie, napriek tomu si zaspieval vo filme Trhák z roku 1980 po boku Hany Zagorovej.
Zdroj: Archív NMH

Pod jeho vedením získalo divadlo novú inscenačnú tvár. Uviedlo predstavenia ako Tiso, Koza alebo kto je Sylvia? či Husák. Svojím hereckým umením sa Kukura na divadelných doskách vždy snažil všetko spochybniť. „Nikdy sa totiž nedostaneme ďalej, ak nespochybníme to, čo platí. My v Divadle Aréna spochybňujeme to, čo sa deje na javisku iných divadiel. Umenie je neustále spochybňovanie toho, čo platí. Spochybňovanie spoločenských konvencií, umeleckých hodnôt. Pri práci ma veľmi ovplyvnili Peter Zadek a Miloš Pietor. Divadlo Aréna patrí do istej miery aj im obom, pretože ja nič neviem. Len som sa od nich niečo naučil,“ povedal nám.

Iba pred mesiacmi vysvitlo, že divadlo od Bratislavského samosprávneho kraja dostalo tento rok menej peňazí na hospodárenie, ako očakávalo. Pred premiérou inscenácie Holokaust, ktorá sa konala 24. februára, o tom znepokojivo hovoril samotný Kukura. Z neznámych dôvodov im znížili dotáciu o 163-tisíc eur. Po škrtoch divadlu na chod zostáva 742-tisíc eur. „Oproti Astorke, ktorá má 970-tisíc, je to o vyše 200-tisíc menej, a pritom my máme raz také javisko. Aj Bratislavské bábkové divadlo má 862-tisíc, čo je o 120-tisíc viac ako my,“ nechápavo krútil hlavou. Bratislavský kraj oponoval, že škrty vychádzajú z možností kraja a že zníženie finančných prostriedkov sa netýkalo len Arény.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia