Jana Homolová

Významnú zásluhu na tom mal Janko Borodáč (†71), umelec, ktorý zvrátil svoj osud chudobného chlapca.

Ján Borodáč, známy aj pod pseudonymom Ján Debnár či Janko Bystrý, bol významný slovenský herec, dramatik, prekladateľ, publicista, divadelný režisér a&nbsp;pedagóg. Narodil sa 18.&nbsp;júna 1892 v&nbsp;Prešove negramotným rodičom, ktorí pracovali ako sluhovia a&nbsp;všemožne sa snažili uživiť svoju rodinu. Janko vyrastal v&nbsp;jednej z&nbsp;najchudobnejších častí mesta v&nbsp;Blihoch na pravom brehu rieky Torysy. V&nbsp;dvanástich rokoch mu otec naznačil, že je načase, aby sa osamostatnil. Prihlásil sa teda za murárskeho učňa a&nbsp;peniaze, ktoré zarobil na stavbách, si odkladal na učebnice, lebo sa chcel stať učiteľom.

Sen sa mu napokon splnil a&nbsp;po absolvovaní učiteľského inštitútu pôsobil v školách v&nbsp;šarišských dedinách Pstriná a&nbsp;Kvačany. Keď vypukla prvá svetová vojna, musel však, tak ako ostatní, narukovať. Vo vojne ho zranili a&nbsp;dostal sa do ruského zajateckého tábora. Tam sa naučil po rusky, zoznámil sa s&nbsp;ruskou literatúrou a&nbsp;zapojil sa do ochotníckej divadelnej činnosti. Keď sa vrátil v&nbsp;roku 1918 domov, práve vznikala prvá Československá republika, čo s&nbsp;nadšením privítal. Janko začal opäť učiť. Urastený mladík však nemal veľké šťastie v&nbsp;láske. Dievčatá o&nbsp;neho nemali žiadny záujem.

„Bol som taký bledý a&nbsp;chudý, že ani jedno dievča sa na mňa nepozrelo. Priznávam sa, že ma to nielen mrzelo, ale aj bolelo,“ povedal o&nbsp;pár rokov neskôr. Údajne zmužnel od mlieka, masla a&nbsp;vajíčok, čo mu ako pánu učiteľovi prinášali vďační rodičia do školy. Keďže popri práci venoval čas aj ochotníckemu divadlu a&nbsp;organizovaniu divadelných predstavení, na popud profesora Alberta Pražáka sa neskôr rozhodol pre divadelnú dráhu a&nbsp;odišiel ako vôbec prvý Slovák študovať herectvo na pražské konzervatórium.

Práve tam stretol 21-ročnú Olinku Országhovú (†86), ktorá spolu s&nbsp;ďalšími slovenskými dievčatami chodievala v&nbsp;Prahe svojim krajanom v&nbsp;chlapčenskom internáte variť bryndzové halušky. Paradoxné je, že svojej budúcej žene Janko v&nbsp;tom čase radil, aby sa ako nastávajúca herečka nikdy nevydala. Až o&nbsp;niečo neskôr sa do seba zamilovali a&nbsp;vytvorili tak obdivuhodne pevné manželstvo.

Ako herec vytvoril v&nbsp;rokoch 1921 až 1948 na javisku Slovenského národného divadla a&nbsp;Východoslovenského národného divadla takmer sto postáv. Jeho prínos však spočíva najmä v&nbsp;tom, že organizoval slovenský divadelný život a&nbsp;významnou mierou sa zaslúžil o&nbsp;vybudovanie slovenského profesionálneho divadelníctva. V&nbsp;20. a&nbsp;30. rokoch patrili k&nbsp;jeho najvydarenejším inscenáciám Tajovského hry Statky-zmätky, Ženský zákon, Palárikovo Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch a&nbsp;neskôr aj Hviezdoslavova dráma Herodes a&nbsp;Herodias.
&nbsp;
Zaslúžil sa o&nbsp;rozkvet dramatickej tvorby Ivana Stodolu, zároveň uvádzal divadelné hry od Jána Chalupku, Ladislava Nádašiho-Jégeho a&nbsp;iných. Hry inscenoval veľmi realisticky, niekedy až opisne. Bol veľmi ovplyvnený Stanislavského metódou hereckej práce, čím sa postupne prepracoval až k&nbsp;psychologickému realizmu. Komédie mu však v&nbsp;ťažkých medzivojnových časoch boli omnoho bližšie než tragédie. Aj z&nbsp;diel ruských a&nbsp;sovietskych autorov si vyberal hlavne veselohry, no inscenoval aj tragédie.
&nbsp;
Medzi jeho najlepšie povojnové predstavenia patria Čechovove Tri sestry (inscenované v&nbsp;Košiciach, pozn. red.). Na samotnom začiatku úroveň jeho tvorby často kolísala, pretože musel tvoriť rýchlo a&nbsp;na umenie mu nezostával čas. Okrem toho písal rôzne štúdie o&nbsp;divadle a&nbsp;prekladal divadelné hry z&nbsp;ruského jazyka. Za dlhoročnú prácu v&nbsp;slovenskom divadelníctve bol ocenený niekoľkými cenami a&nbsp;titulmi (Štátna cena v&nbsp;roku 1952, Národný umelec v&nbsp;roku 1955, Rad práce v&nbsp;roku 1960 a&nbsp;Rad republiky v&nbsp;roku 1962).
&nbsp;
A&nbsp;keďže okrem divadla účinkoval aj v&nbsp;troch filmoch, zostal zapísaný aj na striebornom plátne vo filmoch Milan Rastislav Štefánik z&nbsp;roku 1935, ako sudca vo filme Jánošík, ktorý v&nbsp;roku 1935 nakrútil Martin Frič, a&nbsp;krátko pred smrťou si zahral grófa Gáboriho v&nbsp;historickom filme Zemianska česť z&nbsp;roku 1957.

Jeho dielo

Po dvojročnom štúdiu herectva prijali Janko Borodáč a&nbsp;Oľga Országhová angažmán v&nbsp;zájazdovom Propagačnom činohernom súbore SND (1921 – 1922), nazývanom aj Marška, ktorý propagoval vznik slovenského profesionálneho divadla (po prvej sezóne sa rozpadol, pozn. red.). Keďže kamenné divadlá boli len v&nbsp;niekoľkých mestách na Slovensku, obaja hrávali na improvizovaných javiskách, v&nbsp;kostýmoch a&nbsp;šminkách, ktoré si kúpili za vlastné peniaze. Po rozpustení Maršky sa vrátili do Bratislavy, ale Národné divadlo nemalo peniaze ani na vykurovanie historickej budovy, nieto ešte na platy hercov.

Zrejme vtedy, pri kočovnom spôsobe života, sa Janko a&nbsp;Oľga do seba zamilovali. Keď sa Janko rozhodol načas vrátiť k&nbsp;učiteľskému povolaniu v&nbsp;Sabinove a&nbsp;Oľga zasa domov, lásku si vyznávali v&nbsp;listoch. „Janíčko môj najdrahší, našli sme jeden druhého ako málokto na svete, a&nbsp;preto si viem tak ceniť Teba, duša moja...“ napísala Oľga. A&nbsp;Janko jej kontroval: „Milujem nie výlučne Tvoje telo, tiež nie výlučne dušu, milujem obe nerozlučne u&nbsp;Teba...“ Zosobášili sa vo Vrútkach. Spolu odišli do Sabinova, kde založili Dramatický krúžok J. Palárika.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;roku 1924 však Borodáčovcov zavolal riaditeľ divadla Oskar Nedbal naspäť do SND. Finančná situácia kultúrneho stánku sa medzičasom veľmi nezlepšila, na javisku sa hrávalo pre československý národ výlučne v&nbsp;češtine. Atmosféra v&nbsp;divadle bola taká zlá, že dvaja šéfovia (medzi nimi i&nbsp;Nedbal, pozn. red.) napokon spáchali samovraždu. V&nbsp;roku 1929 Janko Borodáč získal post režiséra, dramaturga a&nbsp;zároveň sa stal umeleckým šéfom Činohry SND. Musel sa však presadiť pri nových riaditeľoch, ktorí uprednostňovali ľahké operety, povrchné gýčovité hry, len aby divadlo zarábalo.

Dominantou jeho činnosti sa stala réžia, hoci začiatky nemal vôbec jednoduché. Kriticky sa vnímali niektoré jeho umelecké nedostatky ako opisnosť, nerytmickosť, nedynamickosť, nevýraznosť a&nbsp;celkovo chabá javisková pôsobivosť inscenácií. Viaceré tituly zo svetovej dramatiky, ktoré režíroval, boli skrátka nad jeho vtedajšie možnosti. Presvedčil až réžiou slovenskej klasiky (Tajovského Statky-zmätky či Ženský zákon), o&nbsp;ktorej kritici Jaroslav Vlček a&nbsp;František Votruba tvrdili, že sa nehodí na profesionálne divadelné dosky.

Borodáč si našťastie našiel k&nbsp;týmto hrám vlastný kľúč. V&nbsp;dialógoch zvýraznil napätie, zmenil poradie scén, pohral sa so slovami, čím sa na javisku dovtedy zaznávaná slovenčina konečne zaskvela v&nbsp;plnej kráse. Divadlo už nezívalo prázdnotou, niektoré inscenácie sa dočkali aj desiatok repríz. Pri zájazde Moskovského umeleckého akademického divadla si nadšený režisér zamiloval psychologický realizmus, dokonalé prepracovanie charakterov a&nbsp;hereckú istotu, ktorá vyplývala z&nbsp;dokonalého naštudovania inscenácie.

Práve o&nbsp;to sa pri svojich ďalších divadelných hrách pokúšal, hoci na to mal zväčša čas dva týždne a&nbsp;k&nbsp;dispozícii len skromný sklad s&nbsp;dekoráciami a&nbsp;rekvizitami. Aj keď mal na skúškach v&nbsp;divadle vždy hlavné slovo, doma vládla jeho manželka. Hlavné úlohy sa preto doslova rozdeľovali v&nbsp;borodáčovskej kuchyni. Oľga si mohla vyberať. Jej najväčšou konkurentkou bola v&nbsp;tom čase Hana Meličková, no keďže pani režisérová mala v&nbsp;porovnaní s&nbsp;ňou dvojnásobný plat a&nbsp;tiež rolu, akú chcela, do divadelnej atmosféry to prinieslo veľmi veľa zlej krvi.

Po náhlom vzniku Slovenského štátu sa tak Janko Borodáč napriek zásluhám nestal riaditeľom SND, ale zostal iba umeleckým šéfom činohry, čo sa ho dotklo. Prehltol to však rovnako, ako keď ho po vojne v&nbsp;roku 1945 označili za nie príliš spoľahlivého a&nbsp;zhodili z&nbsp;vysokej stoličky. Nový intendant a&nbsp;riaditeľ SND Andrej Bagar ho poslal na tri roky do divadla v&nbsp;Košiciach. Oľga odišla spolu s&nbsp;ním do vojnou úplne zruinovanej budovy.

Obaja sa však zanietene pustili do obnovy Východoslovenského národného divadla (dnes Štátne divadlo v&nbsp;Košiciach, pozn. red.), kde sa hneď v&nbsp;prvej sezóne sformovala opera, činohra a&nbsp;o&nbsp;niečo neskôr aj balet. Spolu s&nbsp;manželkou tam za osem rokov pôsobenia využili všetky praktické skúsenosti, ktoré získali pri budovaní divadla v&nbsp;Bratislave. Borodáč zároveň zmenil svoju divadelnú rétoriku a&nbsp;vrhol sa na socialistický realizmus.

Po návrate do Bratislavy pomohol Bagarovi pri zakladaní nového Divadla P. O. Hviezdoslava. Slávnostne ho otvorili v&nbsp;roku 1955 Hviezdoslavovou hrou Herodes a&nbsp;Herodias v&nbsp;jeho réžii. Ako profesor na Vysokej škole múzických umení sa už venoval najmä pedagogickej práci. Vychoval silnú generáciu hercov ako Štefan Kvietik, Mária Kráľovičová, Karol Machata, Emília Vášáryová, Jozef Adamovič, Ida Rapaičová, Božidara Turzonovová. Vo svojich pamätiach ich chváli, keď napísal, že „boli vnímaví, študovali pilne a&nbsp;svedomite“.

S&nbsp;manželkou Oľgou im nikdy nebolo dopriate mať vlastné deti, napriek tomu krv jeho Oľgy koluje v&nbsp;žilách mladej slovenskej herečky Bronislavy Kováčikovej (25). Práve ju (a&nbsp;tiež herca Matúša Kvietika) si SND pred dvomi rokmi vybralo ako moderátorku vernisáže výstavy historických fotografií hercov najstaršej generácie nášho hlavného kultúrneho stánku. Moderátorský pár Kováčiková a&nbsp;Kvietik vznikol pri tejto príležitosti, samozrejme, účelovo.

„Výstava nesie názov Nezabudneme! a&nbsp;je poctou nás mladých hercov najväčším hereckým majstrom. A&nbsp;keďže obaja takých máme v&nbsp;rodine, voľba padla na nás,“ vysvetlila Broňa týždenníku Plus 7&nbsp;dní. Herečka, známa najmä zo seriálu Panelák, má s&nbsp;Oľgou Borodáčovou-Országhovou zaujímavé prepojenie. „Môj prapradedo Juraj Országh bol jej dedo,“ ozrejmila.

Výberom umeleckej profesie tak talentovaná ryšavka pokračuje v&nbsp;hereckej línii Borodáčovcov. Čo sa týka samotnej tvorby Janka Borodáča, či už ju budeme akceptovať, alebo sa na neho budeme pozerať s&nbsp;výhradami, nemôžeme mu uprieť úlohu a&nbsp;význam priekopníka. Ako uvádzajú odborníci a&nbsp;teatrológovia, v&nbsp;jeho správaní bolo aj dosť servilnosti voči mocným, zároveň tiež učiteľskej neústupčivosti, dokonca i&nbsp;jeho talent mal isté obmedzenia, no keď v&nbsp;roku 1921 do SND prišiel, bolo to na Slovensku jediné, v&nbsp;Bratislave novousadené vidiecke české divadlo.

No keď sa s&nbsp;ním slovenskí divadelníci poslednýkrát lúčili, v&nbsp;priebehu rokov sa SND stalo aj v&nbsp;európskom kontexte významnou umeleckou inštitúciou. Práve za tento výkon a&nbsp;tiež za odvahu objavovať pre divadlo klasickú i&nbsp;súčasnú slovenskú drámu mu v&nbsp;dejinách našej kultúry bude vždy patriť popredné miesto. Umelec zomrel v&nbsp;roku 1964. Jeho manželka Oľga ho prežila o&nbsp;dvadsaťdva rokov. Z&nbsp;ich bratislavského bytu vytvorila s&nbsp;pomocou sestry Marty hotové múzeum divadelníctva a,&nbsp;pravdaže, i&nbsp;múzeum svojho Janíčka, o&nbsp;ktorého sa celý život príkladne starala.