V roku 1924 však Borodáčovcov zavolal riaditeľ divadla Oskar Nedbal naspäť do SND. Finančná situácia kultúrneho stánku sa medzičasom veľmi nezlepšila, na javisku sa hrávalo pre československý národ výlučne v češtine. Atmosféra v divadle bola taká zlá, že dvaja šéfovia (medzi nimi i Nedbal, pozn. red.) napokon spáchali samovraždu. V roku 1929 Janko Borodáč získal post režiséra, dramaturga a zároveň sa stal umeleckým šéfom Činohry SND. Musel sa však presadiť pri nových riaditeľoch, ktorí uprednostňovali ľahké operety, povrchné gýčovité hry, len aby divadlo zarábalo.

Dominantou jeho činnosti sa stala réžia, hoci začiatky nemal vôbec jednoduché. Kriticky sa vnímali niektoré jeho umelecké nedostatky ako opisnosť, nerytmickosť, nedynamickosť, nevýraznosť a celkovo chabá javisková pôsobivosť inscenácií. Viaceré tituly zo svetovej dramatiky, ktoré režíroval, boli skrátka nad jeho vtedajšie možnosti. Presvedčil až réžiou slovenskej klasiky (Tajovského Statky-zmätky či Ženský zákon), o ktorej kritici Jaroslav Vlček a František Votruba tvrdili, že sa nehodí na profesionálne divadelné dosky.

Borodáč si našťastie našiel k týmto hrám vlastný kľúč. V dialógoch zvýraznil napätie, zmenil poradie scén, pohral sa so slovami, čím sa na javisku dovtedy zaznávaná slovenčina konečne zaskvela v plnej kráse. Divadlo už nezívalo prázdnotou, niektoré inscenácie sa dočkali aj desiatok repríz. Pri zájazde Moskovského umeleckého akademického divadla si nadšený režisér zamiloval psychologický realizmus, dokonalé prepracovanie charakterov a hereckú istotu, ktorá vyplývala z dokonalého naštudovania inscenácie.

Práve o to sa pri svojich ďalších divadelných hrách pokúšal, hoci na to mal zväčša čas dva týždne a k dispozícii len skromný sklad s dekoráciami a rekvizitami. Aj keď mal na skúškach v divadle vždy hlavné slovo, doma vládla jeho manželka. Hlavné úlohy sa preto doslova rozdeľovali v borodáčovskej kuchyni. Oľga si mohla vyberať. Jej najväčšou konkurentkou bola v tom čase Hana Meličková, no keďže pani režisérová mala v porovnaní s ňou dvojnásobný plat a tiež rolu, akú chcela, do divadelnej atmosféry to prinieslo veľmi veľa zlej krvi.

Po náhlom vzniku Slovenského štátu sa tak Janko Borodáč napriek zásluhám nestal riaditeľom SND, ale zostal iba umeleckým šéfom činohry, čo sa ho dotklo. Prehltol to však rovnako, ako keď ho po vojne v roku 1945 označili za nie príliš spoľahlivého a zhodili z vysokej stoličky. Nový intendant a riaditeľ SND Andrej Bagar ho poslal na tri roky do divadla v Košiciach. Oľga odišla spolu s ním do vojnou úplne zruinovanej budovy.

Obaja sa však zanietene pustili do obnovy Východoslovenského národného divadla (dnes Štátne divadlo v Košiciach, pozn. red.), kde sa hneď v prvej sezóne sformovala opera, činohra a o niečo neskôr aj balet. Spolu s manželkou tam za osem rokov pôsobenia využili všetky praktické skúsenosti, ktoré získali pri budovaní divadla v Bratislave. Borodáč zároveň zmenil svoju divadelnú rétoriku a vrhol sa na socialistický realizmus.

Vychoval zlatú generáciu

Po návrate do Bratislavy pomohol Bagarovi pri zakladaní nového Divadla P. O. Hviezdoslava. Slávnostne ho otvorili v roku 1955 Hviezdoslavovou hrou Herodes a Herodias v jeho réžii. Ako profesor na Vysokej škole múzických umení sa už venoval najmä pedagogickej práci. Vychoval silnú generáciu hercov ako Štefan Kvietik, Mária Kráľovičová, Karol Machata, Emília Vášáryová, Jozef Adamovič, Ida Rapaičová, Božidara Turzonovová. Vo svojich pamätiach ich chváli, keď napísal, že „boli vnímaví, študovali pilne a svedomite“.

S manželkou Oľgou im nikdy nebolo dopriate mať vlastné deti, napriek tomu krv jeho Oľgy koluje v žilách mladej slovenskej herečky Bronislavy Kováčikovej (25). Práve ju (a tiež herca Matúša Kvietika) si SND pred dvomi rokmi vybralo ako moderátorku vernisáže výstavy historických fotografií hercov najstaršej generácie nášho hlavného kultúrneho stánku. Moderátorský pár Kováčiková a Kvietik vznikol pri tejto príležitosti, samozrejme, účelovo.

„Výstava nesie názov Nezabudneme! a je poctou nás mladých hercov najväčším hereckým majstrom. A keďže obaja takých máme v rodine, voľba padla na nás,“ vysvetlila Broňa týždenníku Plus 7 dní. Herečka, známa najmä zo seriálu Panelák, má s Oľgou Borodáčovou-Országhovou zaujímavé prepojenie. „Môj prapradedo Juraj Országh bol jej dedo,“ ozrejmila.

Výberom umeleckej profesie tak talentovaná ryšavka pokračuje v hereckej línii Borodáčovcov. Čo sa týka samotnej tvorby Janka Borodáča, či už ju budeme akceptovať, alebo sa na neho budeme pozerať s výhradami, nemôžeme mu uprieť úlohu a význam priekopníka. Ako uvádzajú odborníci a teatrológovia, v jeho správaní bolo aj dosť servilnosti voči mocným, zároveň tiež učiteľskej neústupčivosti, dokonca i jeho talent mal isté obmedzenia, no keď v roku 1921 do SND prišiel, bolo to na Slovensku jediné, v Bratislave novousadené vidiecke české divadlo.

No keď sa s ním slovenskí divadelníci poslednýkrát lúčili, v priebehu rokov sa SND stalo aj v európskom kontexte významnou umeleckou inštitúciou. Práve za tento výkon a tiež za odvahu objavovať pre divadlo klasickú i súčasnú slovenskú drámu mu v dejinách našej kultúry bude vždy patriť popredné miesto. Umelec zomrel v roku 1964. Jeho manželka Oľga ho prežila o dvadsaťdva rokov. Z ich bratislavského bytu vytvorila s pomocou sestry Marty hotové múzeum divadelníctva a, pravdaže, i múzeum svojho Janíčka, o ktorého sa celý život príkladne starala.