OZAJSTNÁ SKÚŠKA VZŤAHU: V priebehu pár hodín ochrnul. Priateľku vyzval, aby ho opustila

SPOLU V DOBROM AJ V ZLOM: Simona neopustila svojho priateľa ani po veľkej tragédii.

Ich lásku nezničila choroba ani odlúčenie. Teraz však potrebujú pomoc

Marcela Fuknová

Keď sa rozprávame so Simonou a&nbsp;s&nbsp;Janisom cez videohovor, nie je jednoduché mať na obrazovke obidvoch naraz. Janis leží na posteli a&nbsp;Simona sedí pri ňom. Mladý, silný a&nbsp;vyšportovaný muž 28.&nbsp;marca 2019 náhle zakrvácal do krčnej miechy a&nbsp;počas jediného dňa úplne ochrnul. V&nbsp;nemocniciach strávil dlhých 488 dní. Simona urobila doslova nemožné, aby sa jej priateľ dostal domov. Len minulý týždeň sa obaja vrátili z&nbsp;rehabilitačného pobytu v&nbsp;piešťanskom centre Adeli. Okrem Simony sa tam pri Janisovi vystriedala jej mama a&nbsp;sestra. V&nbsp;cudzej krajine ho prijali do rodiny.

„Bez našich by som to nezvládla. Ani bez Janisových a&nbsp;mojich kamarátov či známych. Veľmi nám všetci pomohli a&nbsp;ďakujeme im,“ hovorí Simona. Janis je Lotyš a&nbsp;na Slovensko ho pritiahla láska k&nbsp;Simone. „V&nbsp;Piešťanoch ho začali dávať do sedu a&nbsp;dobre sa držal. Teraz nám prišiel vozík, tak ho obidvaja obkukávame a&nbsp;čím skôr by sme chceli ísť von,“ hovorí Simona. Jej priateľ, ktorému predpovedali, že zostane ležať a&nbsp;dýchať bude len cez dýchaciu trubicu, dnes dýcha sám, dokáže sa najesť cez ústa a&nbsp;teraz už aj vydrží ako-tak sedieť.

Malé víťazstvá sú pre Simonu a&nbsp;Janisa obrovskými krokmi, ktoré ich vzďaľujú do toho, čo museli za posledný rok a&nbsp;pol prežiť. „Bola by to zaujímavá skúsenosť, len keby sa to nestalo mne,“ hodnotí Janis uplynulé mesiace so svojským humorom. Výborná fyzická kondícia a&nbsp;odolná psychika ho zachránili pred smrťou, cesta k&nbsp;výraznému zlepšeniu stavu je však ešte dlhá.

Keď sa pýtame Simony, či počas dlhých mesiacov Janisovho pobytu v&nbsp;nemocnici neuvažovali o&nbsp;rozchode, veselo sa zasmeje: „Opýtajte sa Janisa, je to jeho najobľúbenejšia téma.“ Je však jasné, že nič také po osemročnom vzťahu nepripadalo do úvahy. „Posielal som ju preč. Hovoril som jej, aby ma nechala tak, veď sa nehýbem. Nech si neničí život. Ona však nikam nešla,“ konštatuje Janis v&nbsp;milej kostrbatej slovenčine.

Simona sa s&nbsp;Janisom zoznámila počas pobytu v&nbsp;Lotyšsku. „Bola som tam na študijnom pobyte. Vybrali sme sa na výlet do Litvy a&nbsp;Janis sa k&nbsp;nám pripojil ako prekladateľ, pretože vie po litovsky, má dobré orientačné schopnosti a&nbsp;predtým tam už bol. Dovtedy sme sa nikdy nestretli. Malo nás byť viac, no napokon sme tam išli dve Slovenky, jeden Turek a&nbsp;Janis,“ hovorí Simona. Janis sa usmieva: „Uvidel som dve Slovenky. Jedna bola menšia, druhá vyššia, tá sa mi zapáčila viac,“ rozpráva, sprevádzaný Simoniným smiechom. Obaja sú vysokí: Janis má viac ako 190 centimetrov a&nbsp;Simona o&nbsp;desať menej.

Počas celej vysokej školy sa navštevovali, Janis študoval mechatroniku v Lotyšsku a Simona na Slovensku manažment rozvoja vidieckej krajiny. „Po škole sme boli spolu v Bulharsku ako stážisti. Potom sa Janis vrátil do Lotyšska na inžinierske štúdium." Janis priateľku dopĺňa. „Simona prišla za mnou, bola tam pol roka, ale veľmi jej chýbala rodina. Povedal som teda, že po skončení štúdia skúsim žiť na Slovensku. Veľmi sa mi páčili kopce okolo Partizánskeho, kde Sima žije. Vedel som, že na Slovensku si so svojou školou prácu nájdem. Prišiel som najprv na stáž a neskôr som začal pracovať v Nitre vo firme, kde som predtým stážoval. A potom sa mi stalo to, čo sa mi stalo.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

„Bolo to 28. marca 2019. V&nbsp;ten deň som bola na pracovnej ceste v&nbsp;Bratislave,“ rozpráva Simona.„Ráno mi napísal cez messenger, že zle spal a že ho bolí krk. Zdalo sa mu, že ho seklo, ale rozhodol sa, že aj tak ide do práce.“ Podľa Janisa bola bolesť pomerne silná, ale dalo sa to vydržať. „V práci však neprechádzala, tak som išiel za kolegyňou personalistkou, aby ma na ďalší deň objednala k firemnému lekárovi. Myslel som, že ma naozaj len seklo,“ hovorí Janis.

Potom sa však jeho stav začal zhoršovať. „Začali mi tŕpnuť ruky, vybral som sa teda znovu za kolegyňou. Cestou k nej do kancelárie mi začal tŕpnuť celý chrbát a nohy. Prišiel som do kancelárie, sadol som si na stoličku a zostal som paralyzovaný. Nemohol som sa ani nadýchnuť,“ hovorí Janis. Simona tieto chvíle pozná len z rozprávania Janisovej kolegyne. „Janis sa podľa nej doslova došuchtal, otvoril dvere a zvalil sa na stoličku. Povedal len, že sa nemôže hýbať, nech zavolajú sanitku. Vravela mi, že si všimla, ako mu nohy bezvládne visia, a pochopila, že to bude vážne.“

Sanitka vzala Janisa do nitrianskej nemocnice s&nbsp;podozrením na meningitídu – zápal mozgových blán. Simona v&nbsp;tom čase o&nbsp;ničom netušila. „Od jedenástej mi už neodpisoval na správy a nedvíhal telefón. Vrátila som sa domov k rodičom, Janis mal prísť k nám. Vyvolávala som mu, začala som sa báť. Do konca života nezabudnem, ako mi telefón zdvihla nejaká žena. Najprv mi zložila a na druhý raz sa už predstavila – prosím, sestra, JIS, neurológia. Bolo to ako facka. Vypytovala sa, či volám Janisovi, či som jeho rodina. Bola som v absolútnom šoku. Napokon mi povedala, že Janis je v nemocnici a že je paralyzovaný. Nechcela mi nič viac povedať a pýtala sa, či môžem prísť do nemocnice.

"Posielal som ju preč. Hovoril som jej, aby ma nechala tak, veď sa nehýbem. Nech si neničí život. Ona však nikam nešla."

Spomínala, že Janisa budú zrejme operovať, že je na magnetickej rezonancii,a vraj mám zavolať o hodinu. Počas tej hodiny som zavolala jeho kolegyni a tá mi opísala, čo sa stalo. Ani ona nepoznala príčinu. O hodinu som už hovorila s lekárkou, povedala mi, že Janis krvácal do krčnej miechy. Vôbec som nechápala, čo mi hovorí,“ spomína Simona. Lekárka jej vravela, aby prišla až na druhý deň. „Hovorila, že Janis bude aj tak po operácii v&nbsp;umelom spánku. Tá noc bola príšerná. Oka som nezažmúrila.“ Janis tvrdí, že si z&nbsp;toho dňa pamätá všetko. „Urobili mi niekoľko vyšetrení. Nemal som strach, len som vedel, že sa so mnou niečo stalo. Hovoril som, nech so mnou urobia, čo chcú, ale chcem znovu chodiť. V&nbsp;tú noc ma operovali.“

Simone bolo po príchode do nemocnice jasné, že stav jej priateľa je vážny. „Už podľa toho, ako lekári reagovali, som vedela, že je to veľmi zlé. Vôbec mi však nedochádzalo, čo sa deje. Nechápala som, že Janis úplne ochrnul a&nbsp;ide mu o&nbsp;život. Pýtala som sa prednostky, ako dlho bude v&nbsp;nemocnici a&nbsp;kedy pôjde domov. Dívala sa na mňa ako na blázna,“ spomína Simona. O&nbsp;pár dní neskôr ho pre zhoršený stav museli operovať znova, aby uvoľnili tlak na miechu. Po tejto operácii už zostal intubovaný.

Janis teda nedokázal dýchať sám. „Dúfali, že sa to zlepší, no po troch týždňoch s&nbsp;hadicou v&nbsp;krku mu urobili tracheostómiu – otvor do priedušnice,“ hovorí Simona. „Pamätám si, ako ma po druhej operácii ukrajinský lekár držal za ruku a&nbsp;kázal mi, aby som mu stisol dlaň. Nedokázal som to. Stále som dúfal, že miecha odpuchne a&nbsp;hybnosť sa zlepší. Asi po dvoch týždňoch som si však uvedomil, že som naozaj ochrnutý. Nepodarilo sa to,“ hovorí Janis.

Simona spomína, že prvá vec, ktorú jej priateľ po operácii povedal, bola prosba, aby nevolala jeho mame do Lotyšska. „Ani som nevedela, čo jej mám povedať. Janis ochrnul, ale prečo? Čo sa mu stalo?“ Obaja mladí ľudia to dodnes nevedia. Lekári sa len domnievajú, že krvácanie mohla spôsobiť prasknutá cieva v&nbsp;mieche, ale presný dôvod nikto nevedel určiť. Stáva sa to vzpieračom i&nbsp;zápasníkom pri rôznych zraneniach, Janis však napriek šľachovitej postave a&nbsp;sile aktívne nešportoval.

Simona napokon poprosila Janisovho kamaráta, aby jeho mame v&nbsp;lotyštine vysvetlil, čo sa stalo. „Myslím, že ani ona nechápala, čo sa deje. A&nbsp;doteraz to nechápe. Prognózy boli veľmi neurčité. Hovorili, že čím dlhšie je Janis na pľúcnej ventilácii, tým viac sa znižuje jeho šanca na to, že bude dýchať sám. Na nitrianskom áre však boli skvelí a&nbsp;púšťali ma za ním kedykoľvek,“ hovorí Simona o&nbsp;náročných chvíľach.

Nevedela, v&nbsp;akom stave Janis bude, keď za ním príde. „Kolaboval mu krvný tlak, mal problémy s&nbsp;termoreguláciou. Krvácanie zasiahlo celú krčnú chrbticu od C2 po C7, nefungovali mu vlastne žiadne regulačné mechanizmy. Veľmi sa potil, bolo mu horúco, potom mal hneď zimnicu. Boli dni, keď bolo dobre. Inokedy však apaticky ležal a&nbsp;nevnímal ma. Začal mať miernu depresiu, úzkosti. Bolo to strašné. Okrem tracheostómie mu museli urobiť aj PEG na príjímanie potravy.“ Janis podotýka: „Celé by sa to bolo dalo zvládnuť, len keby to malo dobrý koniec.“ Ten však bol v&nbsp;nedohľadne.

Napriek všetkému sa Janis života držal. „Bol intubovaný, no nemuseli ho uspávať a&nbsp;dokonca s&nbsp;trubicou v&nbsp;krku dokázal aj piť, pretože ho veľmi smädilo. Lekári hovorili, že je ako Robocop,“ usmieva sa Simona nad Janisovou húževnatosťou. Po tracheostómii dokázal Janis len šepkať, Simona však chápala, čo hovorí. „Ja som mu rozumela vždy,“ konštatuje.

V&nbsp;Nitre na ARO bol Janis dva a&nbsp;pol mesiaca. „Najhoršie boli noci. Mal som nočné mory, halucinácie z liekov, všetko ma bolelo, tlačilo, zle sa mi dýchalo. Bol som smädný, hladný, nemohol som však poriadne prehĺtať. Rana po tracheostómii sa mi nehojila. Hoci som mal PEG, naučil som sa postupne jesť ústami. Mal som chuť na ovocie, šťavy, Simona mi nosila mixovanú stravu. Krátko pred odchodom z Nitry som už dokázal zjesť aj chlieb s maslom či vianočku, čokoládu aj banán.“ Nemocnica podala žiadosť o&nbsp;Janisovo umiestnenie na oddelenie dlhodobej intenzívnej starostlivosti v&nbsp;Trnave.

Dali ma do izby, kde boli všetci v&nbsp;kóme, v&nbsp;bezvedomí, nikto nereagoval. Pýtal som sa sám seba: To takto dopadnem? Cítil som sa ako pochovaný zaživa,

V&nbsp;Nitre ho postupne odpájali, a&nbsp;keď odchádzal, dokázal dýchať sám aj dvanásť hodín. Celú cestu do Trnavy vydržal bez kyslíka. Stále však potreboval mnoho liekov a&nbsp;Simona si ho v&nbsp;tom stave nemohla zobrať domov. Do Trnavy ho previezli 19.&nbsp;júna 2019 a&nbsp;strávil tam viac než rok – do 28.&nbsp;júla 2020. „Tam to bolo zo začiatku veľmi ťažké.

“ hovorí Janis. Simona na prvú návštevu nerada spomína. „Bolo to príšerné. Ľudia okolo neho o&nbsp;sebe nevedeli, ležali stuhnutí v&nbsp;čudných polohách. Okrem Janisa tam bolo asi osem ľudí. Všetkým pískali prístroje, chrčali, stonali a&nbsp;Janis uprostred nich, bledý ako krieda. Nevedela som, čo mám robiť.“

Janisa trápilo aj to, že s&nbsp;ním rehabilitujú málo, lebo bol pripojený na umelú pľúcnu ventiláciu. Predstavoval si, že s&nbsp;ním budú aktívne hodiny cvičiť. Po niekoľkých dňoch ho aspoň preložili na inú izbu. „Ležal som tam s&nbsp;jednou paňou, ktorá bola pri vedomí. Mohli sme sa rozprávať, už to bolo lepšie,“ hovorí Janis.

Aj jeho telo sa postupne liečilo a&nbsp;vysadzovali mu niektoré lieky. „Dobre ho kŕmili, jedol iba cez ústa. Prvé jedlo bolo hneď pečené bravčové mäso s&nbsp;knedľou a&nbsp;kapustou. Skoro som odpadla,“ smeje sa Simona. Zlepšoval sa mu krvný tlak i&nbsp;dýchanie. Jeho stav však zhoršovali virózy. „Po mesiaci veľmi ochorel a&nbsp;schudol. Trvalo to dlho, mal vysoké teploty a&nbsp;nechcel jesť. Znovu bol na dýchacom prístroji,“spomína Simona na ťažké chvíle.

„Od októbra ho však na deň odpájali od dýchacieho prístroja, potom už dýchal sám celý čas. Mala som výčitky svedomia, nevedela som, čo mám robiť. Chcela som ho dostať domov, ale bála som sa odsávania, celej tej náročnej starostlivosti. Po Novom roku som však intenzívne začala hľadať rehabilitačné centrum. Dozvedela sa, že do piešťanského Adeli by ho zobrali aj s&nbsp;dýchacím prístrojom, a&nbsp;rozhodla som sa konať. Do toho prišiel koronavírus a&nbsp;tri mesiace sme sa vôbec nevideli, mohli sme si iba volať. V&nbsp;tom čase mu dokonca vybrali kanylu,“ rozpráva Simona.

Potrebovali vyzbierať peniaze na Janisovu rehabilitáciu. Obaja tvrdia, že rehabilitačný pobyt v&nbsp;Adeli ich posunul dopredu. „Zriadila som transparentný účet a&nbsp;zbierku, je zverejnená na mojom facebookovom profile. Hovorili nám, že Janis nikdy nebude dýchať sám, že nebude sám jesť, že sa viac neposadí, a&nbsp;to všetko už zvláda. Potrebuje však ďalšiu rehabilitáciu, aby bol na tom ešte lepšie, zaslúži si šancu. Je veľmi silný,“ usmieva sa Simona na svojho priateľa. Tú najväčšiu silu však Janis dostáva od nej. Je to sila, ktorá dokáže premôcť aj nepriaznivý osud. Volá sa láska.