Často boli momenty, keď Mária už nedokázala hovoriť o krutom osude, ktorý postretol jej rodinu, chcela jediné… „Stále sa ma všetci pýtali, ako sa má Mirko. Denne som neustále dvíhala takéto telefonáty a stále som to prežívala. Zrazu mi už zvieralo srdce a jednému kamarátovi som v jeden moment povedala: „Nič ti nepoviem!“ A on na to reagoval: „O. k., a ako ti pomôžem?“ A moja reakcia bola: „Povedz mi vtip a rozosmej ma. Dokáž to. A vždy mi budeš volať s tým účelom, že mi budeš hovoriť vtipy,“ prezrádza Spievanka a jemne sa usmeje.

Tri piliere

Počas náročného obdobia si uvedomila veľmi dôležité veci. „Ja som si to tak definovala. Bez takých troch vzťahov by som to nezvládla. A tieto tri vzťahy vás v takej ťažkej situácii podržia: Vzťah k Bohu, vzťah k priateľom a vzťah k sebe samej. Boli to pre mňa akoby tri piliere, ktoré ma podržali. Pochopila som, že to, čo som toľko rokov budovala, som zrazu našla.“ Mária musela fungovať ďalej, vystupovala s projektom Spievankovo a najmä sa musela postarať o rodinu. S Miroslavom má tri krásne deti, ktoré tiež potrebovali opateru. „V deň, keď sme sa dozvedeli manželovu diagnózu, prišla kolegynka Ivka Brunová k nám domov a Mirko jej za štyri hodiny odovzdal celú agendu firmy. A tak sme mohli v práci fungovať ďalej. Obrovská pomoc prišla zo strany najstaršieho syna. Prebral rolu otca, hoci som to od neho nechcela a od začiatku som mu to hovorila. Syn to zobral veľmi pragmaticky, racionálne, on je veľmi podobný ako manžel. Museli sme zariadiť veci, aby fungovala naša firma Spievankovo. A niektoré veci vedel robiť iba manžel. Mal na starosti takmer všetko. Syn sa vrátil z internátu domov, aby sa všetko naučil. Manžela zastúpil nielen v práci, ale aj doma. Pomohlo mi, že sme boli všetci spolu. Syn išiel dokonca sám za doktorkou a spýtal sa jej, či bude treba pre otca krv. A ona reagovala, že, samozrejme, a že to pomôže všeobecne všetkým, ktorí potrebujú krv. Maťko teda zorganizoval na škole na internáte odber krvi. Prišlo tam okolo 30 ľudí. On sám má s odberom krvi problém, ale vtedy tam ležal prvý. Urobil to pre otca,“ približuje nie tak dávnu situáciu hrdá mama.

Pre speváčku bolo najdôležitejšie, aby v nej deti cítili oporu a podporu. „Katuška sa potrebovala o tom veľa rozprávať a bola veľmi kontaktná. Spávali sme spolu, ona je taká viac emočná. Ja som toto obdobie preklenula terapeutkou. Chodila som na psychoterapiu a zostalo to dodnes. Je to veľmi obohacujúce a nielen v takomto ťažkom životnom období,“ vysvetlila Podhradská, ktorá nav­števovala terapeutku už predtým a je si istá, že aj to pre ňu to bolo mimoriadne dôležité. „Veľmi mi pomohla, vrátila ma k sebe samej. Musela som žiť ďalej, neprestala som pracovať, pretože mi to robilo dobre. Konečne som myslela na niečo iné.“

Liečivá tvorba

Mária sa tak vracala do sveta hudby, ktorý jej prinášal pokoj v duši, aspoň na krátku chvíľu. „Mne hudba vždy veľmi pomáhala. Hudbou žijem. Či už počúvaním, tvorením hudby, alebo interpretovaním.“ Spievanka sa vrátila k dospeláckej tvorbe. Už počas korony zložila svoj nový album Muzika. „Na tom albume je obľúbená pesnička, týkajúca sa môjho manžela. Zložila som mu ju na 20. výročie našej svadby. Bolo to akurát v roku 2021 a volá sa Bok po boku. Je to taký náš životný príbeh od zoznámenia až po dnešok.“

Jedna skladba vznikla aj v období najväčšej bolesti, keď jej manžel ležal v nemocnici. „Keď bol Mirko mesiac hospitalizovaný a absolvoval transplantáciu. To bolo naozaj hrozné obdobie. Štyri dni boli také, že nedokázal hovoriť. Mal plné ústa áft. Nedokázal piť ani jesť, ani hovoriť. Takže sme si iba písali. Vtedy som mu zložila pesničku o tom, že mu splním túžby, ktoré mal. Spievam o tom: ‚Zasadím ti záhon ruží, nech ti na záhrade kvitne máj. Tak dlho po tých ružiach túžiš, len nebol čas to spraviť vraj. Ušijem ti záves dlhý, v jeho tieni môžeš kľudne spať. Nikdy zo sna nezobudí ten, kto druhého má rád. Hodinky ti kúpim nové, nech môže opäť behať maratón,‘“ zaspievala počas rozhovoru Mária.

A celý text vysvetlila. „Túžil po dlhom závese, cez ktorý neprenikne svetlo. Jemu sa páčia ruže a stále o tom hovoril. A keď bol v nemocnici, zavolala som záhradníka a vysadili sme záhon ruží. Kúpila som látku a ušila som závesy, so susedmi sme to namontovali. Hodinky si nakoniec kúpil sám a teraz sa skutočne pripravuje na maratón do Košíc. Neviem, či mu to dovolia, či pôjde iba polovicu alebo pôjde celý. Na záver spievam v skladbe: ‚Len neprestávaj túžiť a dýchať a byť, tu a teraz môžme žiť.‘ Poslala som mu ju vtedy do nemocnice, bol veľmi šťastný. Volávali sme vtedy cez videohovor a on nemohol hovoriť. To najhlbšie spojenie bolo v tom tichu, že som ho len tak mala pri sebe. Položila som si telefón na kuchynskú linku a boli sme jednoducho spolu a to nám stačilo. Chcela som len, aby bol šťastný a spokojný a aby to prežil,“ tisnú sa Márii slzy do očí aj po toľkých mesiacoch.

Teší ju, že sa jej manžel pripravuje na maratón. Je totiž vášnivý amatérsky športovec a so svojou milujúcou manželkou pravidelne beháva. „Zase behá rýchlejšie ako ja. Dokáže už zabehnúť 15 km,“ smeje sa Spievanka, ktorá je šťastná, že sa sa jej milovaný Miro vracia pomaly, ale isto do normálneho života. Hoci je už invalidný dôchodca, nechce sedieť doma na zadku. „Musí si nájsť svoje miesto. Teraz mi začal pomáhať s mojou dospeláckou tvorbou a to je pre neho taký nový vietor.“

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE