„Akurát včera na mňa zavolala na ulici poštárka, pani Gajdošová, pani Gajdošová, a predstavte si, ja som si vôbec neuvedomila, že volá na mňa. Lebo mne už roky nepovedia v dedine či na folklórnych slávnostiach inak ako teta Palúška,“ rozhovorila sa vo svojej čarovnej izbietke najznámejšia folkloristka z Východnej, mekky slovenského folklóru.

Nedá mi tu na pár viet trochu odbočiť od témy. V časoch, keď som šéfoval Prešovskému večerníku, ma zakaždým dvíhalo zo stoličky až po plafón, keď niektorý kolega napísal o staršom človeku ako o babke, starenke, dedkovi, ujovi, tete.

Donekonečna som najmä začínajúcim redaktorom vtĺkal do hláv, že ani 90-ročný kováč či bača zo salaša na konci sveta nie je pre nich žiadny dedko, ale je to pán ten a ten a jeho manželka nie je pre novinára babka, ale pani tá a tá.

Dnes, prvýkrát v živote urobím to, čo som u svojich kolegov považoval za novinársky prehrešok. Inak sa v tomto príbehu nedá, legende slovenského folklóru pani Zuzane Gajdošovej bezpochyby najlepšie pristane oslovenie teta. Teta Palúška.

Veľmi trefne to povedal pre Život programový riaditeľ festivalu Východná Paľo Pitoňák, ktorý sa s folklórom zoznámil v popradskom súbore Vagonár:

„Už teraz sú rozbehnuté prípravy na budúci ročník, viem si predstaviť, ktorý súbor, spevák, tanečník, ktorá ľudová muzika by na východniarskom pódiu nemala chýbať. Ale neviem si predstaviť, že by medzi 1 400 účinkujúcimi chýbala rozprávková teta Palúška...“

V auguste jej minulo 77, dcéra Zuzana Bartková (55) i synovia Peter (52) a Martin (47) pripravili mame tatranské prekvapenie. V hoteli Borovica na brehu Štrbského plesa sa zišla na oslave celá rodina.

Práve tam, kde 22 rokov varila pre rekreujúcich sa stavbárov z košických Inžinierskych stavieb. Pre tetu Palúšku to bolo veľké prekvapenie. Všetci, čo ju poznajú, vedia, že žije pre dve veci: pre rodinu a folklór.

Napokon, potvrdila nám to aj sama: „Bývam v dome s rodinou syna Martina, mám rada okolo seba veľa ľudí, doma i na pódiu. A nás je, zaplať pánboh, veľa jednej krvi.

Veď rátajte, tri deti, nevesty, zať, osem vnúčat, šesť pravnúčat. To je jedna oslava narodenín alebo menín na každý týždeň. Taký šťastný život by som dopriala každému, komu sa šťastie v živote vyhlo,“ ukázala nám počas rozhovoru svoje žičlivé srdce pani Gajdošová.

Pardon, teta Palúška. Lásku k folklóru má zapísanú v génoch, zdedila ju po svojich rodičoch. Obaja spievali v cirkevnom spevokole pri evanjelickom kostole, ktorý bol v roku 1963 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

„Od svojich trinástich rokov som chodievala spievať do kostola s rodičmi. ,Choruš‘ bol stále plný chlapov s mohutnými hlasmi, keď všetci spustili na plné hrdlá, išli popraskať vitráže na oknách.

Veru neviem, či sú na Slovensku lepší speváci ako podtatranskí Liptáci. Aj chlapi z Oravy či Horehronia mávajú hromové hlasy, nech sa neurazia ani nenahnevajú, ale na spevákov z Liptova si môže trúfnuť vo svete málokto.

Na Štedrý večer na polnočnú omšu chodievali ľudia do kostola pre istotu so stoličkami, aby si mali kde sadnúť. A väčšina prišla v kroji, Pán Boh musel mať veľkú radosť, keď nás videl v takej paráde.

Dnes mi je smutno na duši, že to krásne sa z nášho života kdesi podelo. Mladí sa kostolu vyhýbajú a ľudí, ktorí chodia v kroji ako ja, by som vo Východnej ľahko porátala na prstoch jednej ruky,“ trápi zhovorčivú východniarku.

Znelo by to asi čudne, až nedôveryhodne, keby si mladá Zuzana Gajdošová nebola našla životného partnera medzi folkloristami.

S manželom Petrom sa spoznali v súbore Kriváň vo Východnej. On bol vynikajúci tanečník, ona skvelá speváčka. Ťahali to spolu na pódiách folklórnych festivalov a životom 47 rokov. Aké boli?

„Ovdovela som pred ôsmimi rokmi. Pre mladých to možno bude znieť až staromódne, ale prežili sme svoj osudom nadelený čas v láske a porozumení. Manžel bol murár, keď bolo stavbárskej roboty pomenej a nižšie zárobky, dal sa do služieb železnice ako posunovač na popradskej stanici.

Vedeli sme sa šikovne obracať, na pódiu i v živote. Za jediný rok sme dokázali postaviť dva domy, dcére Zuzke a synovi Petrovi. Ona je predavačkou v Liptovskom Hrádku, syn má na starosti elektrinu v diaľničnom tuneli pri Mengusovciach.

Čosi vám teraz prezradím – moji rodičia išli z kože vyskočiť, keď som im oznámila, koho si chcem vziať. Môj budúci manžel bol odo mňa starší o deväť rokov a naši sa s tým nevedeli zmieriť. Ako veľmi sa mýlili a zbytočne pred svadbou trápili...“

Na Slovensku máme niekoľko mestečiek a dedín, ktorých história či dnešný život je nerozlučne späté s folklórom. Hriňová, Detva, Gombasek, Svidník, Terchová, Červený Kláštor. A, samozrejme, Východná.

Tu, v tejto liptovskej dedine, sa zrodila už rok pred vypuknutím 1. svetovej vojny, teda ešte na území c. k. monarchie, Národopisná družina Kriváň. O pol storočia neskôr, v roku 1953, sa jej členovia pričinili o vznik Slávností piesní a tancov vo Východnej.

Folkloristov z Kriváňa a spod Kriváňa, ktorý neodmysliteľne patrí za pekných, nezahmlených dní k panoráme dediny, povzbudil k tomuto historickému kroku úspech na folklórnych slávnostiach v moravskej Strážnici.

Východniari sa vrátili pod západný oblúk Vysokých Tatier s nezvyčajným titulom: Miláčik Strážnice.

O rok neskôr, tretieho júla 1953, sa po prvýkrát na provizórnom pódiu vo Východnej stretli pri folklóre súbory zo susedného Važca, Štrby, z Liptovskej Tepličky, Liptovských Sliačov, Hladovky, zo Sihelného. Pozvanie na Liptov prijali aj najlepšie folklórne kolektívy SĽUK a Lúčnica. Skrátka, bola to paráda, ako sa patrí.

Na pódiu premiérových slávností folklóru vo Východnej nechýbala ani trinásťročná školáčka Zuzka Gajdošová.

„A ja som sa na to vystúpenie veľmi tešila, aj mi chvíľami bolo z tej veľkej trémy do plaču, lenže moja túžba ukázať svetu, ako viem pekne spievať, mi pomohla prekonať strach i trému. Bola som tam medzi folkloristami najmladšia, tak ma všetci povzbudzovali, dodávali mi odvahu.

Keď som po dospievaní počula ako v mrákotách potlesk z hľadiska i zo zákulisia, bolo mi v tej detskej hlavičke jasné, že to je to, čomu sa oplatí venovať všetok voľný čas,“ zaspomínala si na svoje prvé verejné vystúpenie teta Palúška.

Potom so šibalským úsmevom dvihla prst, vraj toto mi neuveríte, ale odvtedy som nevynechala ani jediný ročník festivalu v našej dedine.

A zo starého kredenca v malej kuchynke vytiahla torzo novín spred 61 rokov: „Pozrite sa, ja som bola celebritou už v roku 1956, vtedy o mne písali tieto noviny ako o najmladšej folkloristke.

To nie je všetko, ešte väčšou celebritou som sa stala o rok neskôr, keď som sa objavila v kinách v žurnále. Bože, to bola sláva, dokonca v škole ma ani niekoľko dní neskúšali. A hneď všetci spolužiaci chceli spievať alebo tancovať v našom súbore.“

Ako vraví, nieto takého počítača, ktorý by dokázal spočítať, koľkokrát stála v kroji na pódiu, koľko ľudí jej za 64 rokov zatlieskalo, vrúcne stislo ruku.

Teta Palúška je pyšná na to, že za tie dlhé roky ani raz nevzala za svoje vystúpenie peniaze. Lebo na pódium, pred mikrofón či televíznu kameru ju neženie vidina tučného honoráru. Spieva len z lásky k folklóru a pre radosť. Pre svoju aj tých, ktorí ju počúvajú.

Jej najobľúbenejšou pesničkou je Mám ja zahrádečku a v nej studienečku, ktorú si najčastejšie pospevoval aj otec tety Palúšky.

Ešte sa nám priznala k tomu, aká parádnica vždy bola. Šaty z obchodu mala na sebe len párkrát: „Ani šaty z najdrahších obchodov sa nevyrovnajú kráse kroja. Preto celý život chodím v kroji, sama si ich aj šijem. A nielen sebe, pozrite sa, celá izba je samá bábika. Aj pre ne šijem kroje. Aby sme ladili.

V truhlici mám stále prichystaných vyše sto sukní, a to sú iba tie najparádnejšie, na nedeľnú omšu. Lebo nepatrí sa ísť do kostola dvakrát v tej istej sukni. A všetky som si ušila sama, ani jednu som nekúpila v obchode.“

Voľný čas trávi teta Palúška so svojimi kamarátkami Pavlou Brezinovou a Zuzanou Stanovou v obecnom klube pri krosnách. Učia na nich mladšie východniarky tkať koberce.

Keď sme zvedaví, či má v rodine nasledovníkov, s radosťou prikývne. Vnuk Janko (23) spieva v súbore Kriváň Východná, pravnučka Ninka (7) sa upísala ľudovým tancom v školskom súbore.

Nejeden divák televíznej šou Zem spieva si lámal hlavu nad tým, ako sympatická východniarka prišla k svojej prezývke, pod ktorou ju dnes pozná celé Slovensko.

„Je to jednoduché, zdedila som ju po svojom starom otcovi Gašperčíkovi. Dedo stále nosili na ruke koženú ochranu poraneného prsta – palúch. A po ňom mu prischla prezývka. No a ja som ju zdedila. Však je celkom pekná, no nie?“

Legenda slovenského folklóru: Je mi smutno, že to krásne sa z našich životov kdesi podelo

Výber pre vás