V júli minulého roka sa so svojimi kolegami z reprezentácie zúčastnil Hier Commonwealthu v Glasgowe, potom však zmizol bez stopy. Až nedávno dvadsaťročného šprintéra objavili policajti v uliciach Londýna, kde prežíval ako bezdomovec. Žobral o jedlo, prespával v parku a nočných autobusoch. Popritom sa modlil, aby sa už nikdy nemusel vrátiť späť domov do Sierra Leone. Keď sa príbeh Jimmyho Thoronku objavil na stránkach britského denníka The Guardian, reakcia ľudí na seba nenechala dlho čakať.

Spal aj trénoval v parku

Prvýkrát osirel talentovaný africký športovec ešte ako malé dieťa. Jeho biologickí rodičia pravdepodobne zahynuli počas občianskej vojny v jednej z najchudobnejších krajín sveta. V piatich rokoch si ho adoptovala rodina zdravotnej sestry Jelikatu Kargbo, ktorú odvtedy miloval ako svoju druhú matku. Priamo počas Hier Commonwealthu sa ale dozvedel, že jeho adoptívni rodičia zomreli na ebolu. Bál sa, že ak sa vráti domov, skončí rovnako, nemal už nikoho, kto by sa oňho postaral. Keď mu navyše ukradli peniaze aj pas, nemal podľa vlastných slov inú možnosť, ako odísť do Londýna a pokúsiť sa prežiť v tamojších uliciach. Aj keď bol večne hladný a uzimený, trénoval a cvičil v parku.

„Mám sen, že sa raz stanem atletickou hviezdou. A zvlášť v mojej situácii si vravím, že musím ďalej a ďalej trénovať,“ povedal britským novinárom. Keď sa chcel počas najchladnejších nocí aspoň trocha zohriať, sadol do autobusu. „Keď mi šofér oznámil, že je konečná, prestúpil som zasa do iného. Tak som to robil, až do svitania,“ hovorí.

Spontánna pomoc

Keďže mu už dávno prepadlo vízum, bolo len otázkou času, kedy skončí na policajnej stanici. Sám sa tam neodvážil ísť, lebo sa bál väzenia. Medzičasom sa už ozval aj generálny sekretár olympijského výboru Sierra Leone, ktorý vyvracia tvrdenia atléta. Nevie údajne nič o tom, že by sa jeho rodičom niečo stalo. Thoronka vraj len hľadá cestu k udeleniu azylu. Iné oficiálne zdroje však potvrdzujú, že jeho adoptívna matka na ebolu skutočne zomrela v nemocnici vo Freetowne.

V každom prípade sa mladý bežec neodhodlal k tak zúfalému činu pre nič za nič. To, čo by ho čakalo v rodnej krajine, je zrejme ešte horšie, ako neistota, zima a hlad v uliciach Londýna. Ľudí jeho príbeh dojal natoľko, že prakticky okamžite po jeho zverejnení sa valila pomoc zo všetkých strán. Od materiálnych vecí cez ponuku ubytovania až po peniaze. Vďaka darcovskej internetovej stránke sa na účte pre Thoronku nazhromaždili už tisícky libier. Rozbehla sa aj petícia, aby mohol vo Veľkej Británii zostať a stránka na jeho podporu vznikla aj na facebooku. Atlét už medzičasom požiadal o azyl a čaká, ako jeho žiadosť dopadne.

Thoronka nie je prvým africkým atlétom, ktorý využil cestu na športové podujatie k úteku. Už po olympijských hrách v Londýne 2012 sa niektorí africkí reprezentanti nevrátili domov. Britské úrady sa stretávajú s rastúcim počtom žiadostí o azyl, mnohé však zamietajú.