Keď ide o trestné právo, má vo všetkom jasno. Keď však príde reč na jej dcéru Sandru (24), je taká mama ako milióny iných. Materinská láska ide ruka v ruke so strachom o milovaného potomka, pretože v prvom rade je matkou. S expertkou na trestné právo sa rozprávame aj o ústraniach života osamelej matky. Jej bývalý manžel žije a pracuje v Prahe, Lucia Kurilovská svoju dcéru od jej šiestich rokov vychovávala sama.

Našla riešenie

V čase, keď jej dcéra vyrastala, Lucia Kurilovská pôsobila na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde pôsobí doteraz. „Keď nám rastú deti, tie časy sú úžasné,“ hovorí dnes, hoci aj ona tak ako iní osamelí rodičia musela ráno neraz riešiť dilemu: dcéra má zvýšenú telesnú teplotu, čo teraz. „V noci som kontrolovala, či dcéra dýcha, či je v poriadku. Veľa ráz sa stalo, tak ako v iných rodinách, že ráno sme sa zobudili a čelili sme chorobe. Musela som hľadať riešenie. Ako vysokoškolská pedagogička som nemohla zrušiť prednášku, seminár, keď na mňa čakala plná aula poslucháčov. Poprosila som o zastupovanie kolegu či kolegyňu, takéto prípady by som však zrátala za tie roky na prstoch jednej ruky. Inokedy som dcéru zobrala so sebou do práce. Vždy sme našli nejaké riešenie,“ spomína Lucia Kurilovská.

Do hlavného mesta prišla kvôli štúdiu na vysokej škole ako 17-ročná, mala 31 rokov, keď na svet priviedla svoju dcéru. A keďže blízki príbuzní žili v jej rodnom Poprade, pri výchove dcéry bola odkázaná sama na seba. „Moja mamka, hoci je pred osemdesiatkou, je stále v dobrej forme. Keď som pracovne na východe Slovenska, nocujem u mamky, dokonca mi ráno žehlí blúzku a šaty. V časoch, keď vyrastala moja dcérka, mi bola nápomocná po telefóne. Na živote osamelej matky je najťažšie to, že nemáte po ruke nikoho, s kým by sa človek mohol podeliť o svoje dojmy, emócie, keď prevláda strach či obavy. Vždy je to lepšie, keď sú na výchovu dieťaťa dvaja.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane