Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Keď ide o trestné právo, má vo všetkom jasno. Keď však príde reč na jej dcéru Sandru (24), je taká mama ako milióny iných. Materinská láska ide ruka v ruke so strachom o milovaného potomka, pretože v prvom rade je matkou. S expertkou na trestné právo sa rozprávame aj o ústraniach života osamelej matky. Jej bývalý manžel žije a pracuje v Prahe, Lucia Kurilovská svoju dcéru od jej šiestich rokov vychovávala sama.

V čase, keď jej dcéra vyrastala, Lucia Kurilovská pôsobila na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde pôsobí doteraz. „Keď nám rastú deti, tie časy sú úžasné,“ hovorí dnes, hoci aj ona tak ako iní osamelí rodičia musela ráno neraz riešiť dilemu: dcéra má zvýšenú telesnú teplotu, čo teraz. „V noci som kontrolovala, či dcéra dýcha, či je v poriadku. Veľa ráz sa stalo, tak ako v iných rodinách, že ráno sme sa zobudili a čelili sme chorobe. Musela som hľadať riešenie. Ako vysokoškolská pedagogička som nemohla zrušiť prednášku, seminár, keď na mňa čakala plná aula poslucháčov. Poprosila som o zastupovanie kolegu či kolegyňu, takéto prípady by som však zrátala za tie roky na prstoch jednej ruky. Inokedy som dcéru zobrala so sebou do práce. Vždy sme našli nejaké riešenie,“ spomína Lucia Kurilovská.

Do hlavného mesta prišla kvôli štúdiu na vysokej škole ako 17-ročná, mala 31 rokov, keď na svet priviedla svoju dcéru. A keďže blízki príbuzní žili v jej rodnom Poprade, pri výchove dcéry bola odkázaná sama na seba. „Moja mamka, hoci je pred osemdesiatkou, je stále v dobrej forme. Keď som pracovne na východe Slovenska, nocujem u mamky, dokonca mi ráno žehlí blúzku a šaty. V časoch, keď vyrastala moja dcérka, mi bola nápomocná po telefóne. Na živote osamelej matky je najťažšie to, že nemáte po ruke nikoho, s kým by sa človek mohol podeliť o svoje dojmy, emócie, keď prevláda strach či obavy. Vždy je to lepšie, keď sú na výchovu dieťaťa dvaja.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Lucia Kurilovská sa s nami rozpráva aj na citlivú tému – dvaja. Ako matka svojej dcéry sa držala zásady, že nie je vhodné, aby do domácnosti priviedla cudzieho muža. Radšej dala prednosť tomu, že životnou etapou vychovávania dcéry prešla ako osamelá matka. „Riešila som sama aj také na prvý pohľad banálne záležitosti ako vozenie dcéry do školy, na krúžky, vyzdvihovanie z družiny… Dnes s úsmevom hovorím, že vďaka dcére poznám celú Bratislavu. Vozila som ju na krúžky po celom hlavnom meste. Bola veľmi aktívna, každý deň po škole sa venovala svojim záujmom. Bavila ju napríklad gymnastika. Oslovil ju aj tanec, krúžok navštevovala s kamarátkami, s ich rodičmi sme si potom dohodli systém rozvozu.“

Lucia Kurilovská spomína, že v rodnom Poprade sa jej dostalo prísnej výchovy. Hlavne otec s ňou neviedol diskusie. Musela presne dodržiavať stanovené termíny návratov domov. „Keď som meškala čo i len dve minúty, bolo zle.“ Kým boli rodičia v práci, mala na starosti o šesť rokov mladšieho brata. Ona, naopak, zvolila liberálny spôsob výchovy. „Vždy som sa s mojou dcérou rozprávala ako s dospelou, patrične som jej všetko vysvetlila. Spolu sme diskutovali o každom probléme. Nikdy som jej nemusela kontrolovať sociálne siete, mobilný telefón. Bola natoľko rozumná, že som jej dôverovala. Nespomínam si, že by som musela praktizovať nejaké tresty, už vôbec nie fyzické. Vždy sme si všetko v našom dvojčlennom rodinnom kruhu prerokovali.“

Dnes s hrdosťou hovorí, že jej dcéra je samostatná emancipovaná dospelá žena, ale s inou povahou ako známa slovenská odborníčka na trestné právo. „Je dravšia, vie si razantne povedať svoje. Ja som, naopak, umiernenejšia.“ Sandra si vybrala také isté povolanie ako jej mama. Tri roky študovala v Londýne, medzitým pol roka v Miláne. Rozhodla sa však, že konečná stanica bude doma. „V Londýne skončila akoby s červeným diplomom, mohla ostať v Spojenom kráľovstve a pracovať v advokátskej kancelárii. V magisterskom štúdiu pokračovala v Bratislave, hoci musela absolvovať diferenčné skúšky. Špecializuje sa na medzinárodné verejné právo.“ Sandra je dospelá a scestovaná, Lucia Kurilovská však bez zábran rozpráva aj o strachu, ktorý máva o svoju dcéru. „Keď mala sedemnásť rokov, pol roka strávila v Toronte. Samozrejme, že som sa bála a bolo mi za ňou veľmi smutno. Držím sa však zásady, že nesmiem svoje pocity povýšiť nad to, čo je pre ňu osožné. Ako trestnej právničke sa mi v hlave premietajú kdejaké scenáre, čo všetko sa môže stať… Aj dnes sa o ňu bojím, keď sa večer s kamarátmi a kamarátkami vyberie do ulíc.“

S odborníčkou na trestné právo sa rozprávame aj o tom, aké univerzálne opatrenia by mali predovšetkým ženy dodržiavať, aby sa v uliciach miest nestali obeťou trestného činu. „Nemám rada vyjadrenia typu: nemala si obliecť krátku sukňu… Kriminologické výskumy však svedčia o tom, že dôležité je byť nenápadnou. Netreba dávať potencionálnym násilníkom žiadne podnety. Ak niekto na vás pokrikuje, ignorujte ho. Je dobré nosiť pri sebe sprej či paralyzátor, len je nutné vedieť ho aj používať. V mobilnom telefóne by sme mali mať aplikáciu s našou lokalizáciou. Nie je na škodu ovládať aj prvky sebaobrany. Hoci značnú časť mojej kariéry pôsobím na akademickej pôde, zvládam aj fyzické previerky, ktoré absolvujú policajti a policajtky. Vyskúšala som si všetko, sebaobranu ma učili moji kolegovia. Ale poviem pravdu, keby som sa stretla s nebezpečným človekom, radšej by som si to s ním vydiskutovala, ako keby som sa s ním mala biť. Možno by som ho odzbrojila mojimi rečami.“

Lucia Kurilovská nám rozpráva príhodu, ako sa vybrala do nočného mesta hľadať svoju dcéru. Dnes sa pri tom usmieva, vtedy však bola úplne paralyzovaná strachom. „Pravidelne si telefonujeme, píšeme správy. Hlavne, keď je vonku večer. Niekedy čakám na odpoveď trocha dlhšie, utešujem sa vtedy, že nepočuje zvoniť mobilný telefón, ktorý má v kabelke. Bolo to asi pred troma rokmi, keď sa mi v jeden večer neozývala asi hodinu. Okamžite som sa vybrala do klubu, kde mala byť s kamarátkami.“

Lucii Kurilovskej vtedy stačilo iba vidieť dcéru, ako sa baví s ostatnými, a plánovala v tichosti odísť domov. Lenže zbadala ju kamarátka jej dcéry, dala sa s ňou na chvíľu do reči. „Za okamih sa rozšírilo, že v podniku je Kurilovská. Dcéra sa so mnou za to, že som ju prišla skontrolovať, niekoľko dní nerozprávala. Dnes sa na tom smejeme. Keď prechádzame okolo tohto podniku, dcéra mi nezabudne žartom pripomenúť – aha, mami, tvoj klub.“

Expertka na trestné právo je známa svojím vycibreným vkusom a zaujímavým šatníkom. Hoci, ako hovorí, nie je márnivá a na šaty nemíňa horibilné sumy, na spoločenským podujatiach zaujme svojimi róbami. Keď sa v spomínanú noc rozbehla za svojou dcérou, ako posledné riešila, čo má na sebe. Dnes je práve dcéra veľkou kritičkou svojej mamy, čo sa týka obliekania aj celkovo prejavov. Dokonca jej schvaľovala aj vstup do politiky. „Vytriedi mi šatník, upozorní ma, ak mi niečo nepristane. Zvykne mi aj povedať, áno, mami, vyjadrovala si sa v médiách veľmi dobre, jasne a zrozumiteľne. Inokedy mi zase vyčíta, že som používala zbytočne dlhé vety.“

Aj skúsenosti osamelej matky ju motivovali k tomu, aby sa angažovala v pomoci týraným ženám či iným obetiam domáceho násilia. „Stála som pri zrode zákona o obetiach. Podarilo sa nám dosiahnuť, aby v zákone bola ustanovená kategória: obzvlášť zraniteľné obete. Sú to aj obete domáceho násilia. Prvky trestného konania sú prispôsobené tak, aby obeť neprišla do kontaktu s násilníkom a aby bola vypočutá iba raz. Na Akadémii Policajného zboru sme zriadili prvú špeciálnu výsluchovú miestnosť v rámci štátnej sféry zariadenú tak, aby sa svedok aj obeť cítili v rámci možností komfortne.“

Lucia Kurilovská nie tak dávno čelila kauze, išlo o jej odvolávanie z postu rektorky Akadémie Policajného zboru. V prvý marcový deň v priestoroch streleckého polygónu zranil strelnou zbraňou kadetku Michaelu pedagóg. Následne ho polícia obvinila z trestného činu ublíženia na zdraví z nedbanlivosti. Odvolanie rektorky navrhol vtedy dočasne poverený minister vnútra Roman Mikulec (OľaNO). „Ako som mohla tomu zabrániť? Aj kontrola z Úradu inšpekcie Ministerstva vnútra SR konštatovala, že moje nariadenia boli porušené,“ reaguje dnes s odstupom času. S postrelenou kadetkou a jej rodičmi bola neustálom v kontakte, ktorý sa snaží dodržiavať doteraz.

Ako rektorka pôsobila na Akadémii Policajného zboru od roku 2014. Bola prvou ženou na takomto poste v histórii akadémie. Okrem iného sa strela aj s kritikou, že práve kvôli nej je dnes na akadémii viac žien kadetiek ako mužov kadetov. Dnes dokonca spomína v rozhovore s nami aj na bizarnú situáciu. V začiatkoch jej funkcie jeden z jej podriadených dal výpoveď, pretože mu prekážala na riadiacom poste žena.