Tea Harabínyiová

Som režisérka a&nbsp;cestujem so štábom po celom Slovensku. Pripravujeme zaujímavú reláciu. No začína ma desiť jedna vec, ktorú si neviem vysvetliť. Navštevujeme rôzne rodiny. Niektorí členovia týchto famílií mi pripadajú milí, iní menej, na čom by nebolo nič zvláštne, veď tak to v&nbsp;živote chodí. Niektorí majú ťažké osudy či rodinné vzťahy, iní krásne a&nbsp;harmonické životy. Je to súčasť mojej práce: počúvať, klásť otázky, zhovárať sa. Naučila ma nielen komunikovať s&nbsp;odlišnými typmi osobnosti, ale aj prečítať, čo vo svojom vnútri cítia, či klamú, ako žijú. Po rokoch praxe človek získa akýsi ďalší zmysel, aby to vycítil. Tak ako už pri vchodových dverách vie, či ho domáci pred vstupom do obývačky vyzujú alebo nie. Áno, do obývačky, pretože tam sa to celé zvyčajne odohráva. Videla som ich už desiatky a&nbsp;viem, že mi najlepšie dotvárajú obraz o&nbsp;živote rodiny.

Ani na tom by nebolo nič zvláštne, keby tu nebolo ešte čosi naozaj zvláštne. Nikdy by som neverila, že toľko domácností môže mať rovnaké nástenné hodiny! A&nbsp;nielen to! Najzvláštnejšie na tom celom je, že tie isté vídam iba v&nbsp;domácnostiach, kde majú ľudia závažný problém. U&nbsp;rodín, ktorým treba pomôcť a&nbsp;trápia sa. Verte alebo nie, stalo sa mi už pätnásťkrát, že som neveriacky hľadela opäť na tie isté hodiny, len v&nbsp;inej obývačke. Postupne som ich začala vnímať ako znamenie. V&nbsp;domácnostiach, v&nbsp;ktorých ich zbadám na stene, už automaticky hľadám jadro problému. Ak je skrytý, snažím sa ho odkryť. Akoby tie hodiny priťahovali nešťastných!