Už od detstva som vedel, že raz budem lekárom. Anatómia ľudského tela ma nesmierne zaujímala. Na strednej škole spolužiaci zvažovali, kam pôjdu na vysokú, ale ja som nad tým vôbec nemusel rozmýšľať, bolo to jasné. Po vysokej škole som sa rýchlo uplatnil a postupne si budoval kariéru. V súčasnosti som, nechcem sa chváliť, ale naozaj úspešný lekár. Splnil som si sen a cítim sa nesmierne šťastný. Veľa cestujem – pozývajú ma na rôzne konferencie, na ktorých si dopĺňam vedomosti. A tak vidím aj veľký kus sveta. Lenže za strašnú cenu. Odkiaľ odídem, tam sa niečo stane. Je to paradox, som lekár, zachraňujem životy. No keď odídem z krajiny, stane sa tam niečo, čo mnohým ublíži.

Akoby som nosil smrť. Raz som bol v Severnej Amerike. Po mojom odchode krajinu zasiahlo tornádo. Potom sme mali kongres v Japonsku. O pár dní tam bolo zemetrasenie. Nemecko? Sotva som odletel, postihli ho ťažké záplavy. Paríž, mesto snov? Nuž áno, lenže ešte som ani nebol doma a už bol v plameňoch. Štrajky… Najprv som mal pocit, že je to náhoda. Ibaže tých náhod je akosi priveľa. A mne už z toho začína byť nevoľno. Občas zvažujem, či sa nevzdať svojho sna. Mojím cieľom bolo predsa zachraňovať životy! Veľakrát som o tom už uvažoval, dokonca som zvažoval, že už nikam nepôjdem, ale nakoniec som si povedal, že to predsa nemôže súvisieť so mnou. Musí to byť náhoda, zlý žart, paradox. A tak ďalej cestujem, ďalej liečim a ďalej sledujem televízne noviny, čo sa kde po mojom odchode stalo.