Jana Homolová

Zdena Gruberová sa narodila 24. novembra 1933 v&nbsp;Šenkviciach do hereckej rodiny. Otec hral v&nbsp;ľudovom divadle a&nbsp;často dcéru brával na predstavenia. S&nbsp;odstupom času budúca herečka spomínala na detstvo veľmi kladne. „Detské roky som prežila na dedine, čo bolo pekné, až na to, že mi veľmi skoro zomrel otec.“ Mala dve sestry a&nbsp;brata, takže jej mama sa ako vdova musela poriadne obracať, aby uživila štyri deti.

„Mali sme prísnu výchovu, lebo inak to ani nešlo. Napriek tomu, že mama mala veľké finančné problémy, všetci sme študovali,“ uviedla umelkyňa v&nbsp;jednom z&nbsp;dávnych rozhovorov. Hoci milovala poéziu, nikdy by jej nenapadlo ísť študovať herectvo na konzervatórium. Kvôli zachovaniu rodinnej tradície nastúpila na obchodnú akadémiu a&nbsp;tešila sa na budúcu kariéru ekonómky.

„V&nbsp;škole som mala triednu profesorku, ktorá s&nbsp;nami nacvičovala recitačné programy. Poéziu som mala vždy veľmi rada, ale nerada som sa predvádzala. Z&nbsp;recitačných súťaží som však vždy priniesla prvú cenu. Práve preto pani učiteľka zavolala do školy pána Františka Dibarboru, lebo bola presvedčená, že musím byť herečka.“ Keď si František Dibarbora jej prednes vypočul a&nbsp;o&nbsp;niečo neskôr pri recitačnej súťaži aj Július Pántik, okamžite jej obaja odporučili, aby sa prihlásila na štúdium herectva.

„Prišla som domov – bývala som už v&nbsp;Bratislave so sestrou, ktorá tu študovala klavír na konzervatóriu – a&nbsp;povedala som jej, že budem herečka. So stoickým pokojom odvetila: ‚Zmeraj si teplotu...‘“ spomínala Zdena Gruberová so smiechom. Na štúdium herectva sa predsa len odvážila prihlásiť ako jedna z&nbsp;tristo uchádzačov a&nbsp;prijímačky aj spravila. Po troch rokoch v&nbsp;odbornom divadelnom kurze pri štátnom konzervatóriu mohla pokračovať v&nbsp;štúdiu na novovzniknutej VŠMU.

„Pán Pántik mi vtedy povedal: ‚Vylúčená vec! Nijaká škola ti nedá toľko, čo prax!‘ Za to mu dodnes ďakujem, lebo len vďaka nemu som už ako 22-ročná mohla hrať Shakespearovu Júliu v&nbsp;réžii Jozefa Budského.“

Vyštudovala herectvo na Konzervatóriu v&nbsp;Bratislave. Krátko pôsobila v&nbsp;Armádnom divadle v&nbsp;Martine a&nbsp;od roku 1954 sa stala členkou SND v&nbsp;Bratislave. Jej najobľúbenejšou rolou zostala postava Júlie zo Shakespearovej hry Romeo a&nbsp;Júlia, kde si zahrala po boku Karola Machatu. V&nbsp;60.&nbsp;rokoch herecky dozrela a&nbsp;v&nbsp;mnohotvárnych charakterových kreáciách sa predstavila ako spontánna, ale aj intelektuálne vyspelá herečka.
&nbsp;
Stvárňovala zložité postavy, vytvárala vážne i&nbsp;komické úlohy meštiačok, kmotier a&nbsp;výrazné dedinské ženy v&nbsp;slovenskej a&nbsp;českej klasike. Svoje herectvo preniesla aj do televíznych inscenácií, kde vytvorila mnoho nezabudnuteľných postáv. Predstavila sa vo filmoch Drevená dedina, Kapitán Dabač, Smrť prichádza v&nbsp;daždi a&nbsp;Červené víno. Za svoju umeleckú tvorbu získala titul zaslúžilá umelkyňa (1968) a&nbsp;ocenenie Zlatý krokodíl (1982).
&nbsp;
Za celoživotné dielo v&nbsp;oblasti činohry jej v&nbsp;roku 1999 udelili Výročnú cenu Literárneho fondu v&nbsp;oblasti divadelnej tvorby. Na festivale rozhlasových rozprávok Zázračný oriešok v&nbsp;Piešťanoch v&nbsp;roku 2002 ju porota odmenila Cenou mesta Piešťany za najlepší ženský výkon v&nbsp;kategórii klasická rozprávka.

Dielo

Článok pokračuje na ďalšej strane.

V&nbsp;minulosti si herec musel dosky Slovenského národného divadla zaslúžiť. „S&nbsp;pani Krížikovou nám prisľúbili, že budeme obe prijaté do SND, ale akoby učňovské roky sme si museli odslúžiť v&nbsp;Armádnom divadle v&nbsp;Martine, kde sme sa stretli s&nbsp;výraznými hereckými osobnosťami,“ priznala. Na turčianskej scéne však neostala dlho, už v&nbsp;roku 1954 prijala ponuku do činohry našej prvej scény. Dostala sa tam v&nbsp;najkrajšej ére SND, v&nbsp;„zlatom veku“, keď sa mala od koho učiť jednak hereckej tvorbe, ale aj disciplíne. Jej kariéra išla ako po masle. Zdena bola pracovitá, tvorivá, ale aj veľmi šikovná. Texty si pamätala ako prvá, čo mnohých kolegov hnevalo.

„Mne sa páči jedna Majakovského veta. ‚Na vašom diele nikdy nesmie byť vidno pot, s&nbsp;ktorým ste ho tvorili,‘ povedal.“ To bolo jej heslo, no nepopierala, že počas pracovných rokov mala aj veľa šťastia. „Poznám veľa talentovaných hercov, ktorí akoby neboli v&nbsp;pravý čas na pravom mieste. To nebol môj prípad, ja som mala v&nbsp;živote šťastie.“ Narážala tým najmä na herecké príležitosti. Veď jedna z&nbsp;prvých bola Shakespearova Júlia, ktorú považovala za svoju osudovú a&nbsp;tiež najobľúbenejšiu úlohu. V&nbsp;ťažkých časoch jej bola veľkou útechou.

„Občas trošku závidím dievčatám, ako chodia pekne oblečené, lebo my sme také možnosti nemali. Ale nakoniec mi bolo jedno, že mám na sebe prešitú sukňu po staršej sestre a&nbsp;topánky, ktoré už takmer nemajú podošvu. Povedala som si: Ja mám čosi viac. Ja budem večer tri hodiny Júlia.“

Máloktorá slovenská herečka sa mohla pochváliť takým bohatým repertoárom úloh ako ona. Vďaka flexibilite a&nbsp;širokej škále výrazových prostriedkov sa nezabudnuteľne zapísala do dejín slovenského dramatického umenia. Okrem spomínanej Júlie sa míľnikom jej hereckej dráhy stala postava Evy v&nbsp;Madáchovej Tragédii človeka a&nbsp;rola Maggie v&nbsp;hre Arthura Millera Po páde. Herečka v&nbsp;nej neskĺzala k&nbsp;lacnej kópii Marilyn Monroe, ktorá bola predobrazom autorovej postavy, ale tvorila ju ako obyčajnú ženu, ktorú denne stretávame na ulici.

Týmto výkonom sa Zdena Gruberová definitívne prepracovala k&nbsp;dramatickým postavám a&nbsp;zároveň potvrdila svoje stúpajúce herecké kvality. Jej dlhoročným partnerom na javisku bol Karol Machata, neskôr Štefan Kvietik či Leopold Haverl. Srdcu blízkym priateľom jej však navždy ostal Ivan Mistrík (†46). „To bol neskutočný človek. V&nbsp;ktorúkoľvek hodinu tu bol pre vás. Môj syn sa narodil v&nbsp;roku 1968, a&nbsp;keď som sa dozvedela o&nbsp;vpáde ruských vojsk, nechcela som manžela pustiť do práce, lebo som nevedela, čo bude, a&nbsp;veľmi som sa bála. Doma som však nemala sunar a&nbsp;v&nbsp;meste sa už strieľalo... Jediný, kto bol ochotný kúpiť mi ho, bol Ivan Mistrík. Zavolala som mu a&nbsp;o&nbsp;chvíľu stálo auto pred naším domom s&nbsp;kufrom plným sunaru. Taký bol Ivan.“

Súpis herečkinho repertoáru by nebol kompletný, keby sme nespomenuli stovky postáv, ktoré vytvorila vo filme, v&nbsp;televízii či rozhlase. Diváci si jej umenie doteraz pripomínajú pri reprízach filmov Kapitán Dabač, Balada o&nbsp;siedmich obesených, Smrť prichádza v&nbsp;daždi, Červené víno, v&nbsp;televíznych inscenáciách Hernani, Dom Bernardy Alby, Veselé panie z&nbsp;Windsoru, Marcové ídy či prostredníctvom rozhlasových nahrávok Medea, Princezná Turandot, Tri sestry či Zdravý nemocný. Bola skrátka súčasťou generácie, v&nbsp;ktorej kvantita nepredbiehala kvalitu.

Rovnako ako v&nbsp;práci, darilo sa jej aj v&nbsp;súkromí. Päťdesiatpäť rokov strávila po boku Ľudovíta Tomscheka (89). Dvojicu zoznámila kolegyňa Eva Krížiková (†85) v&nbsp;legendárnej bratislavskej kaviarni Luxor. Budúci manžel bol inžinier a&nbsp;odborník, ktorý sa podieľal na stavbách vodných diel od Domaše cez Gabčíkovo až po Žilinu, a&nbsp;údajne sa do Zdeny okamžite zamiloval. Uchvátila ho nielen ako žena, ale aj ako herečka. „Nesmierne silné pre mňa bolo, keď hrala s&nbsp;Karolom Machatom Romea a&nbsp;Júliu. Tá dvojica hlasov človeka tak zobrala! Bol to moment, ktorý človeka strhne. Poznáte to, tiež ste asi niekedy stratili hlavu, je jedno, či preto, že počujete hudbu, pozriete na obraz alebo počujete niekoho recitovať alebo hrať,“ povedal vdovec pred pár rokmi týždenníku Plus 7 dní.

Zároveň to bola dáma s&nbsp;noblesou, ktorá opovrhovala športom, no formulu jeden si nikdy nenechala ujsť. „Obdivovala Michaela Schumachera. Dokonca dostala od svojho lekára jeho krásny obraz. Bola nesmierne smutná, keď sa Schumacherovi stalo to, čo sa stalo,“ doplnil jej manžel. V&nbsp;tridsiatich štyroch rokoch priviedla na svet jediného syna Tomáša (†27), ktorý jej od základov zmenil život a&nbsp;hodnoty.

„Keď mi niekto predtým povedal, že budem hrať takú a&nbsp;hentakú rolu, bolo to stredobodom môjho záujmu. Neskôr, keď sa narodil Tomáš a&nbsp;ja som napríklad nedostala úlohu, ktorú som chcela, povedala som si: Ale čo je to oproti tomu, keby mi, nedajbože, ochorelo dieťa? Nič!“ Tomáš bol pre herečku všetkým. Kvôli nemu neprijímala cez prázdniny pracovné ponuky a&nbsp;viac sa snažila byť doma aj počas roka. „Chcela som, aby mal doma vždy teplý obed, keď sa vráti zo školy,“ uviedla. Zároveň ho postupne zoznamovala s&nbsp;náboženstvom.

„Nikdy som ho do ničoho nenútila, nikdy som nebola bigotná katolíčka, ale myslím si, že človek v&nbsp;živote potrebuje jeden záchytný bod, a&nbsp;toto som mu ponúkla ako jednu z&nbsp;možností. Dosť mu to pomohlo, chodievali sme spolu do kostola.“ V&nbsp;dospelosti za z&nbsp;nich stali rovnocenní partneri v&nbsp;konverzácii aj výborní kamaráti. Keďže herečke sa nepodarilo mať viac detí, všetku lásku venovala práve jemu. Tomáš zas mamu veľmi obdivoval.

„Po premiére jednej inscenácie, na ktorej bol aj môj syn, sme sa stretli v&nbsp;zákulisí, ale on stále nič nehovoril. Herec, ak je k&nbsp;sebe kritický, väčšinou vie, keď dobre hrá. Nemala som pocit, že by bol môj výkon zlý, ale môj syn stále nič nehovoril. Keď sme prišli domov, sedeli sme ešte v&nbsp;kuchyni a&nbsp;ja som sa ho spýtala: ‚Tomáš, ty si mi ešte stále nepovedal ani jedno slovo. Neviem – páčila som sa ti alebo nie?‘ On mi na to povedal: ‚Mami, ja ani neviem. Sedel som v&nbsp;hľadisku a&nbsp;celý čas som si hovoril: Toto je moja mama!‘ Po jeho slovách som si povedala: Teraz si už kritici môžu písať, čo chcú...“

Všetko sa zdalo idylické až do roku 1995, keď jej milovaný syn za záhadných okolností odišiel z&nbsp;tohto sveta. „V&nbsp;ten osudný deň, keď som prišla domov, našla som Tomáša v&nbsp;jeho izbe, kde cvičil, v&nbsp;bezvedomí ležať na zemi. Privolala som lekára, ale ten konštatoval smrť,“ prehovorila tri roky pred svojou smrťou o&nbsp;najhoršom dni života. Podľa medializovaných informácií Tomáš skúšal východoindické meditačné cvičenie, ktoré sa malo robiť vo dvojici. Odpadol a&nbsp;zapadol mu jazyk.

„Keď mi zomreli rodičia, sestry, všetko prebolelo, ale dieťa, to nemôžete prežiť, lebo to je kus z&nbsp;vás, to je proti prírode, aby zomrel niekto, kto je taký mladý,“ uviedla tesne po odchode z&nbsp;divadla v&nbsp;roku 1998 v&nbsp;televíznom rozhovore.

Na javiskových doskách SND odohrala neuveriteľných 45 sezón a&nbsp;mohla ešte omnoho viac, no nedalo sa. „Celé tie dlhé roky som hrávala osudy iných žien, zrazu som však mala pocit, že by som potrebovala byť konečne sama sebou. Divadlo potrebuje celého človeka, ale ja to už nemôžem robiť, lebo často som medzi ľuďmi a&nbsp;cítim sa osamelejšia, než keď som naozaj sama. Doma však nikdy sama nie som, tam som s&nbsp;Tomášom. Nasťahovala som sa do jeho izby. Tam stále žije so mnou a&nbsp;často sa s&nbsp;ním rozprávam,“ doplnila. S&nbsp;manželom sa utiahli do ústrania, a&nbsp;hoci ešte prijala zopár drobných úloh v&nbsp;televízii či rozhlase, do divadla sa viac nevrátila. Zomrela 18. januára 2017 v&nbsp;nemocnici v&nbsp;bratislavskej Petržalke.

<h3>Zdena Studenková (65), herečka</h3>
&nbsp;
Máme toho veľa spoločného, teda okrem krstného mena aj to, že som sa dopracovala do toho štádia, po ktorom som vždy túžila. So Zdenkou Gruberovou sme spolu hrávali inscenáciu Výnosné miesto. Hrala som tam jej dcéru a vždy, keď som skončila výstup, dívala som sa na javisko a hovorila som si: „Takáto herečka chcem byť!“ Cez rôznorodé postavy mám pocit, že to podarilo.
&nbsp;
<h3>Maroš Kramár (61), herec</h3>
&nbsp;
Zdenku si pamätám ako dieťa, keď mi hrávala mamu. Chodili sme spolu na filmovačky, kam mi nosila jesť a starala sa o mňa. Keď som nastúpil do divadla, pamätám si na jednu historku. Bola totiž dáma – vždy krásne upravená, v kožuchu a podobne Všetci sme ju milovali. Raz sme s Jožom Vajdom stáli pred divadlom a Jožo hovorí: „Pozri na tú babu, čo tam ide!“ Rozbehli sme sa za ňou, skoro sme si nohy polámali a zozadu sme sa k nej pomaly priblížili, až sme zistili, že to je Zdenka. Tak sme jej slušne popriali dobrý deň a odkráčali sme preč...
&nbsp;
<h3>Emil Horváth (74), herec</h3>
&nbsp;
Mal som šťastie, že som s ňou pomerne veľa pracoval. Prvý raz som sa s ňou stretol ešte ako neskúsený študent na televíznom pľaci v komédii Drotár. Vnímam ju ako herečku, ktorá bola prirodzene talentovaná a mimoriadne spontánna. Bola to charakterová herečka, ktorá skvelo zvládala aj tragikomické úlohy. Máloktorá z herečiek má tento rozmer.