Vladimír Kampf

Bolo to dávno. Juraj sa narodil v Lučenci, odkiaľ sa dostal do detského domova v Istebnom na Orave. „Neviem presne, prečo práve sem. V tom čase bol socialistický režim. Nikto sa neobťažoval vysvetľovaním. Už ako ročný chlapec som mal papier, že som mentálne retardovaný.“ Biologických rodičov nikdy nevidel ani ich nehľadal. Hovorí, že žil s láskou tam, kde nejaká bola. A tak to má dodnes. „Už ako trojročný som chodieval po vystúpeniach a na javisku som sa cítil dobre,“ spomína. „Neskôr som si vyskúšal moderovanie. Keby nepadol socialistický režim, mohol som robiť v televízii. Žiaľ, moje moderátorské sny padli s režimom.“

<h3>Nespravodlivý rozsudok</h3>
Papierovo mentálne retardovaný bol od jedného roka. Ktovie, ako dokázali vtedajší odborníci takto neprozreteľne odhadnúť a&nbsp;zapísať malému dieťaťu do dokumentov, ktoré rozhodovali o&nbsp;jeho ďalšom živote, že je odpísaný. „V&nbsp;papieroch mám od začiatku aj konštatovanie o&nbsp;neschopnosti naučiť sa slovenský jazyk a&nbsp;o&nbsp;zlých hygienických návykoch. S&nbsp;týmito hodnotením som sa dostal do špeciálnych osobitných škôl.“
Bol to skôr nespravodlivý rozsudok ako hodnotenie. „Vystriedal som asi dvadsať detských domovov. Moja druhá kniha Prečo práve ja? sa začína v&nbsp;detskom domove v&nbsp;Istebnom. Moja sestra tam zostala do osemnástich rokov. Emocionálny šok u&nbsp;mňa spôsobil, že na kopu zlých vecí som rýchlo zabúdal, len sem-tam mám akoby záblesky nejakej udalosti. Často som si nahováral, že si ich len vymýšľam. Po rokoch som stretol niekoľko ľudí, ktorí boli so mnou v&nbsp;detských domovoch a&nbsp;potvrdili mi, že si nevymýšľam. Bola to pravda.“
Úplne prvá spomienka na vlastný život je z&nbsp;javiska. Juraj si pri vystúpení vymenil text a&nbsp;povedal, čo mu práve napadlo, za čo dostal bitku. Bolo to na prvomájovom vystúpení. „Zožal som síce veľký aplauz, ale učiteľ nezniesol, čo som si to dovolil.“

<h3>Chaotické detstvo</h3>
Detstvo vraj mal aj pekné, aj škaredé. „Bol som viac bitý ako sýty. Nedal som si povedať a&nbsp;šiel som tvrdohlavo proti zákazom. Robil som to, čo sa nemalo, a&nbsp;to, čo sa malo, som nerobil. Nemal som rád trebárs prechádzky v&nbsp;skupinách,“ hovorí. Keď mal dvanásť, bol v&nbsp;Hrachove. „Učiteľky v&nbsp;osobitnej škole ťažko znášali, keď ma odtiaľ poslali preč. Takého žiaka, ako som bol ja, len tak nemali. Myslel som si, že si aj tento zážitok vymýšľam, ale nevymyslel som si ho. Učiteľkám som pomáhal a&nbsp;bol som mimoriadne aktívny. Pozeral som sa na svet úplne inak ako moji spolužiaci. Mal som organizačný talent. Učiteľke, ktorá na nás kričala, že sme Cigáni a&nbsp;musí na nás robiť, som neváhal povedať, že plat má iba vďaka nám. Stále som mal ústa otvorené. Moje detstvo bolo chaotické. Spieval som a&nbsp;tancoval to, k&nbsp;čomu som sa dostal. Rómska kultúra v&nbsp;tom vtedy nebola.“
V&nbsp;domovoch bývalo aj sto detí. Juraj rád chodieval pomáhať kuchárkam umývať riady, za čo takisto dostal bitku od samého riaditeľa. „Učil som sa žiť po internátnych školách bez lásky, ale chýbala mi veľmi. Keď som si aj našiel vzťah k&nbsp;niekomu z&nbsp;personálu, poslali ma niekam ďalej. Tak som strácal kamarátov. Prečo ma presúvali? Neviem. Jednoducho to tak bolo.“
Za záhradníka sa učil v&nbsp;Ladcoch. „Sám som si to nevybral. To mi tak dali. Bol som Róm a&nbsp;tým, ktorí rozhodovali, bolo ľahko povedať, že Rómom je súdená agrokul- túra. Napriek tomu som sa nedal a&nbsp;snažil som sa viac o&nbsp;kultúru. Mal som úspešne za sebou diskomaratón. Práve tu sme sa našli aj s&nbsp;mojou učiteľkou Júliou Hromekovou. Vzala si ma k&nbsp;sebe na Vianoce. Žiaľ, v&nbsp;roku 2012 zomrela. V&nbsp;tom čase som sa dozvedel, že zomrela aj moja biologická matka.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Splnené odhodlania</h3>
Keď dospieval, hovoril si, že na Slovensku žiť nechce. „Mal som šťastie, že všetko, čo som si zaumienil, sa mi aj splnilo. Akoby som mal osudové udalosti kdesi napísané.“ Výučný list z&nbsp;učňovky dostal so zlým dátumom narodenia a&nbsp;s&nbsp;upozornením, že nie je schopný pracovať osem hodín. V&nbsp;tom čase sa s&nbsp;ním stále vliekla mentálna retardácia. „Nemal som tu čo robiť. Všetko som videl čierne. Učiteľkám som sľúbil, že niečím budem. V&nbsp;tom čase zakladali divadlo Romathan v&nbsp;Košiciach.“
Napriek tomu, že bol dieťaťom z&nbsp;osady, do osady sa bál vkročiť. Nakoniec strach prekonal. Tam kdesi sa dozvedel o&nbsp;divadle. Neváhal a&nbsp;skúsil to. Našli sa s&nbsp;dobrou dušou Rómov Dankou Šilanovou, jednou zo zakladateliek Romathanu. Robil v&nbsp;divadle všeličo od upratovača cez strážnika či manažéra po tanečníka. Tešil sa, že má kde bývať.
K&nbsp;občianskemu preukazu mu pomohla prvá Rómka v&nbsp;našom parlamente Anna Koptová. „Keď nás prišli pozrieť z&nbsp;jednej francúzskej univerzity, chodil som s&nbsp;nimi po Slovensku. Nakoniec ma vzali na stáž na univerzitu v&nbsp;Chambery. V&nbsp;tom čase vo mne bolo veľa vzdoru a&nbsp;zlosti. Cítil som, že mi ublížili. Išiel som do zahraničia s&nbsp;veľkou radosťou. Keď som sa vrátil, urobil som svoju prvú divadelnú choreografiu. Potom som odišiel zo Slovenska nastálo.“
Juraj tesne predtým vyhral konkurz na tanečníka do divadla v&nbsp;Banskej Bystrici, ale nevzali ho. Danka Šilanová vtedy zbuntošila médiá. Okrem iných Život a&nbsp;kolegyňu Dagmar Niklovskú. „Redaktorka Života mi dala dvesto korún. Tie peniaze mi pomohli kúpiť si lístok na autobus do Francúzska.“

<h3>Život ho odmenil</h3>
Na konzervatóriu vo Francúzsku si ho našla učiteľka, ktorá sa o&nbsp;neho profesijne postarala. „Časom z&nbsp;toho vzišla skupina Drom. Robili sme predstavenia pre školy. Ľudia z&nbsp;nás boli nadšení. S&nbsp;Nerómami sme mali kočovné divadlo. Na javisko sme si dovolili doviesť kone,“ spomína. „V&nbsp;tom čase Slovensko len snívalo o&nbsp;Európskej únii. Bol som hrdý na to, keď o&nbsp;nás niekde písali, a&nbsp;keď napísali, že som zo Slovenska. Napriek tomu, že mi tu ublížili. Práca mi pomohla, aby som zo seba zhodil zlo a&nbsp;našiel lásku, zodpovednosť a&nbsp;spolupatričnosť. Našiel som niečo nové, čo ma posunulo.“
Všetko nové ho posúvalo. Dôležité boli stretnutia so známymi ľuďmi. Annie Girardotovú stretol v&nbsp;parížskom divadle. „Videla, ako tancujem. Povzbudila ma, aby som bol vytrvalý, a&nbsp;podala mi pohár vodky,“ hovorí s&nbsp;nadšením. Talent podľa Juraja nestačí, treba tvrdo pracovať. „Keď sa človek snaží, život ho odmení. Bol som prekvapený, že takto môžem stretnúť významných ľudí.“
Budúceho francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho zaregistroval prvý raz, keď bol ministrom vnútra. „Vo Francúzsku som v&nbsp;roku 1999 žiadal o&nbsp;politický azyl. Čakal som štyri roky a&nbsp;mal som smolu. Dostal som papier od samotného ministra, že mám do 48 hodín opustiť krajinu. Podal som na neho trestné oznámenie. Poslal som svoje dokumenty prezidentovi Jacquovi Chiracovi. Ten mi povolil pobyt na ďalších 10 rokov za prácu, ktorú som už vo Francúzsku vykonal. Trestné oznámenie na Sarkozyho som stiahol.“ Juraj Pleško vo Francúzsku napísal svoju prvú knihu Našklbnutá duša. „Bola to miniautobiografia v&nbsp;štyroch obrazoch. Poslal som ju všetkým ministrom a&nbsp;prezidentovi. Všetci mi odpovedali. Od prezidenta som dostal odporúčanie, aby som požiadal o&nbsp;občianstvo, a&nbsp;dostal som ho.“
Juraj si v&nbsp;súčasnosti užíva polovičný dôchodok tanečníka z&nbsp;Francúzska na Orave u&nbsp;sestry, s&nbsp;ktorou strávil prvé roky v&nbsp;detskom domove v&nbsp;Istebnom, kým ich neoddelili. Je krstným otcom synovcovi Damiánkovi. „Zatiaľ mám nejakú prácu na Slovensku a&nbsp;teším sa z&nbsp;pozornosti okolia. Zapojím sa aj do komunitných aktivít. Mnohým sa snažím vysvetliť, že nie som charita a&nbsp;nemôžem robiť všetko zadarmo,“ smeje sa. „Okrem toho sa venujem realizácii vlastného projektu Rómovia tancujú a&nbsp;spievajú po Európe. Budeme cestovať a&nbsp;snažím sa osloviť prezidentov, aby prevzali záštitu.“