Splnené odhodlania

Keď dospieval, hovoril si, že na Slovensku žiť nechce. „Mal som šťastie, že všetko, čo som si zaumienil, sa mi aj splnilo. Akoby som mal osudové udalosti kdesi napísané.“ Výučný list z učňovky dostal so zlým dátumom narodenia a s upozornením, že nie je schopný pracovať osem hodín. V tom čase sa s ním stále vliekla mentálna retardácia. „Nemal som tu čo robiť. Všetko som videl čierne. Učiteľkám som sľúbil, že niečím budem. V tom čase zakladali divadlo Romathan v Košiciach.“

Napriek tomu, že bol dieťaťom z osady, do osady sa bál vkročiť. Nakoniec strach prekonal. Tam kdesi sa dozvedel o divadle. Neváhal a skúsil to. Našli sa s dobrou dušou Rómov Dankou Šilanovou, jednou zo zakladateliek Romathanu. Robil v divadle všeličo od upratovača cez strážnika či manažéra po tanečníka. Tešil sa, že má kde bývať.

K občianskemu preukazu mu pomohla prvá Rómka v našom parlamente Anna Koptová. „Keď nás prišli pozrieť z jednej francúzskej univerzity, chodil som s nimi po Slovensku. Nakoniec ma vzali na stáž na univerzitu v Chambery. V tom čase vo mne bolo veľa vzdoru a zlosti. Cítil som, že mi ublížili. Išiel som do zahraničia s veľkou radosťou. Keď som sa vrátil, urobil som svoju prvú divadelnú choreografiu. Potom som odišiel zo Slovenska nastálo.“

Juraj tesne predtým vyhral konkurz na tanečníka do divadla v Banskej Bystrici, ale nevzali ho. Danka Šilanová vtedy zbuntošila médiá. Okrem iných Život a kolegyňu Dagmar Niklovskú. „Redaktorka Života mi dala dvesto korún. Tie peniaze mi pomohli kúpiť si lístok na autobus do Francúzska.“

Život ho odmenil

Na konzervatóriu vo Francúzsku si ho našla učiteľka, ktorá sa o neho profesijne postarala. „Časom z toho vzišla skupina Drom. Robili sme predstavenia pre školy. Ľudia z nás boli nadšení. S Nerómami sme mali kočovné divadlo. Na javisko sme si dovolili doviesť kone,“ spomína. „V tom čase Slovensko len snívalo o Európskej únii. Bol som hrdý na to, keď o nás niekde písali, a keď napísali, že som zo Slovenska. Napriek tomu, že mi tu ublížili. Práca mi pomohla, aby som zo seba zhodil zlo a našiel lásku, zodpovednosť a spolupatričnosť. Našiel som niečo nové, čo ma posunulo.“

Všetko nové ho posúvalo. Dôležité boli stretnutia so známymi ľuďmi. Annie Girardotovú stretol v parížskom divadle. „Videla, ako tancujem. Povzbudila ma, aby som bol vytrvalý, a podala mi pohár vodky,“ hovorí s nadšením. Talent podľa Juraja nestačí, treba tvrdo pracovať. „Keď sa človek snaží, život ho odmení. Bol som prekvapený, že takto môžem stretnúť významných ľudí.“

Budúceho francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho zaregistroval prvý raz, keď bol ministrom vnútra. „Vo Francúzsku som v roku 1999 žiadal o politický azyl. Čakal som štyri roky a mal som smolu. Dostal som papier od samotného ministra, že mám do 48 hodín opustiť krajinu. Podal som na neho trestné oznámenie. Poslal som svoje dokumenty prezidentovi Jacquovi Chiracovi. Ten mi povolil pobyt na ďalších 10 rokov za prácu, ktorú som už vo Francúzsku vykonal. Trestné oznámenie na Sarkozyho som stiahol.“ Juraj Pleško vo Francúzsku napísal svoju prvú knihu Našklbnutá duša. „Bola to miniautobiografia v štyroch obrazoch. Poslal som ju všetkým ministrom a prezidentovi. Všetci mi odpovedali. Od prezidenta som dostal odporúčanie, aby som požiadal o občianstvo, a dostal som ho.“

Juraj si v súčasnosti užíva polovičný dôchodok tanečníka z Francúzska na Orave u sestry, s ktorou strávil prvé roky v detskom domove v Istebnom, kým ich neoddelili. Je krstným otcom synovcovi Damiánkovi. „Zatiaľ mám nejakú prácu na Slovensku a teším sa z pozornosti okolia. Zapojím sa aj do komunitných aktivít. Mnohým sa snažím vysvetliť, že nie som charita a nemôžem robiť všetko zadarmo,“ smeje sa. „Okrem toho sa venujem realizácii vlastného projektu Rómovia tancujú a spievajú po Európe. Budeme cestovať a snažím sa osloviť prezidentov, aby prevzali záštitu.“