Sedíme spolu v útulnom domčeku v jednej z lepších štvrtí San José. Pani Flora pripravila typické domácke kostarické jedlo chifrijo, čo je ryža s čiernymi fazuľkami pokrytá chrumkavými mäsovými oškvarkami a kockami čerstvých rajčín. Vonku leje, ako sa na končiacu dažďovú sezónu uprostred novembra patrí, a Ivan Mráz, rozprávajúc krásnou slovenčinou bez akéhokoľvek prízvuku, vyťahuje na moje želanie škatuľu s fotografiami.

Ponárame sa do minulosti fascinujúceho futbalového sveta. Na Ivana Mráza si staršia generácia spomína ako na vynikajúceho futbalistu útočníka. Kariéru začínal v bratislavskom Slovane, ale zlanárila ho pražská Sparta, s ktorou neskôr získal tri majstrovské tituly. Tam sa stal skutočnou hviezdou, aká by dnes zarábala milióny. V socialistickom Československu to však bolo nemysliteľné, hoci aj vtedy si slávni futbalisti rozhodne nežili zle.

V súvislosti s futbalovou kariérou má Ivan naozaj na čo spomínať. Hral v československom reprezentačnom mužstve, v štyroch zápasoch dal päť gólov. S olympijským tímom získal v Tokiu v roku 1964 striebornú medailu. Na záver kariéry sa ako 28-ročný dostal do holandského klubu MVV Maastricht.

Nasledovala trénerská kariéra. Najskôr doma a potom na žiadosť vtedajšieho kostarického veľvyslanca vycestoval do tejto stredoamerickej krajiny. Strávil tam tri roky a vrátil sa do Prahy. Futbal vymenil za novinárčenie v Československej tlačovej agentúre ČTK, šesť rokov strávil aj ako spravodajca v Ríme.

Kostarika sa mu však stala osudnou. V roku 1989, tesne pred „nežnou“, prišla ďalšia lákavá ponuka od kostarického ministra zahraničných vecí, neskoršieho prezidenta republiky Rafaela Calderóna Fourniera, aby sa k nim vrátil. Mrázova futbalová kariéra, či už vo funkcii trénera, alebo neskôr riaditeľa klubu, tak úspešne pokračovala v exotickej Kostarike. Stal sa slávnym človekom, hviezdou, legendou, na ktorú fanúšikovia na ulici pokrikovali, pozývali ho na pohárik a chceli sa s ním zbratať. Dodnes ho s úctou oslovujú Don Ivan.

Kostaričania sami seba nazývajú Ticos. Sú zväčša menší, územčistí. A hlavne – nekonečne pokojní. Hoci ich nič len tak nerozhádže, predsa len existuje niekoľko výnimiek. Tá hlavná sa volá futbal. Vtedy akoby im krv zovrela. Vyjdú do ulíc, spoločne sledujú zápasy „svojich“ na veľkoplošných obrazovkách, autá trúbia, oni kričia, mávajú národnými modro-bielo-červenými vlajkami, hádžu sa o zem – od radosti aj žiaľu...

Don Ivan hovorí, že sa to dá pochopiť, veď táto krajina nemá žiadne iné športové tromfy. A tak sa futbal stal zmyslom života mnohých jej občanov a od výsledkov futbalových zápasov sa odvíja nálada jednotlivcov a často i celého národa.

Veselo je najmä, keď sa darí reprezentácii. A tej na tohtoročných júnových majstrovstvách sveta v Brazílii išla karta. Už v skupine porazila večných súperov z Uruguaja, potom ešte niekoľkonásobných majstrov sveta Talianov. Keď sa takmer po štvrťstoročí dostali medzi najlepšiu šestnástku šampionátu, fanúšikovia v nich už videli nových majstrov sveta. Život v krajine sa doslova zastavil, zamestnanci v továrňach dostali voľno, v školách predčasne ukončili vyučovanie a všetci na čele s prezidentom Luisom Guillermom Solísom oslavovali.

Kostaričania sa napokon prebojovali síce len do štvrťfinále, kde podľahli Holandsku až po jedenástkovom rozstrele, ale aj tak je to pre malú krajinu, počtom obyvateľov podobnú Slovensku, obrovský úspech. Miestne noviny La Nación to okomentovali takto pateticky: Aj tak ste nesmrteľní! Kostarika má zlomené srdce, ale spievajúcu dušu.

Odvtedy, čo Ivan Mráz prišiel prvýkrát do Kostariky, prešlo už vyše 40 rokov. Ako si na to spomína? „Bolo to v decembri. U nás vládla zima a tu svietilo slnko. More bolo blízko a ja mám more rád. Všetko ma fascinovalo. Uvedomte si: prišiel som zo šedivého, smutného komunistického Československa. Tu bolo veselo. Kostarická mentalita je taká, že aj keď niet čo do úst, zábava, tanec, hudba musia byť. Oni svoje starosti neprežívajú tak ako my. Dokážu ich hodiť za hlavu a užívať si. Bol som tu nový, všetci ma v očakávaní potľapkávali po pleci, negatíva som ešte nevidel.“

A potom sa mu za pol roka podarilo vytiahnuť mužstvo Alajuelense zo dna ligovej tabuľky na tretie miesto. Najskôr však musel hráčov presvedčiť, že bez práce nie sú koláče, musia teda poctivo trénovať a nechodiť na tréningy, kedy sa im zachce.

Jeho sláva narástla ešte viac po tom, čo sa v roku 1972 stal reprezentačným trénerom. Ako hovorí, viac-menej náhodou. Mužstvo, ktoré trénoval, malo desaťbodový náskok pred ostatnými a futbalová federácia mala prázdnu kasu. A tak ho požiadali, či by klub doplnený o pár iných hráčov nemohol reprezentovať Kostariku v boji o postup na MS do Španielska. Skúsili to, vtedy sa im to však, žiaľ, nepodarilo.

Keď ho aj trénerstvo prestalo baviť, založil v San José na prelome milénií futbalovú školu Mraz Soccer Academy, ktorá bola istý čas dokonca pod záštitou slávneho AC Milána. V čase svojho najväčšieho rozkvetu mala dve filiálky a zamestnávala pätnásť trénerov. Financovala sa sama, zväčša z poplatkov rodičov. Vďaka sponzorom mohli trénovať aj talenty z chudobnejších rodín.

Absolventmi Mrázovej školy sú napríklad súčasný reprezentant Marco Ureña i niekoľko ligistov. On je však hrdý aj na tých, ktorí futbal síce zanechali, ale uspeli na manažérskych postoch. To je dôkaz, že škola dala chlapcom nielen pohybový, ale aj mentálny základ do života. Okrem iného i v podobe zájazdov do Európy, kde videli aj iný, ako len kostarický život.

Potom však prišla únava, opo- trebovanie. Ivan Mráz mal pocit, že futbalu už dal všetko, čo mu dať mohol, a, naopak, dostal všetko, čo od neho očakával. Vlani školu zatvoril. Dlho mu však na prvý pohľad lákavé ničnerobenie nevydržalo.

V septembri tohto roka školu pre sedemdesiatku mladých chlapcov otvoril opäť.

Po futbalovej téme sa opäť vraciame ku Kostarike a Kostaričanom. K tomu, že Ticos sú veselí, naoko bezstarostní, ale, ako hovorí Don Ivan, mnohí aj dosť nezodpovední a majstrami v splietaní intríg. Za vyše 40 rokov, čo tu žije, sa krajina, pochopiteľne, zmenila. Oproti ostatným krajinám Strednej Ameriky je tu však podľa neho raj, pomerne vysoká životná úroveň, dobrá úroveň bezplatného školstva i zdravotnej starostlivosti. Obstojí teda prirovnanie, že Kostarika je Švajčiarskom tohto regiónu.

Ak sa niekto na Slovensku práve chystá na dovolenku a uvažuje o návšteve Kostariky, Ivan Mráz mu to vrelo odporúča. Je tam naozaj čo vidieť. Od krásnych usmievavých dievčat cez vysoké zelené Kordillery, činné i spiace sopky po moria na oboch stranách krajiny – Tichého oceánu i Karibského mora. Za zaujímavú považuje aj návštevu černoš- skej oblasti Limonu. Kostarika je relatívne čistá a kriminalita je v porovnaní s inými krajinami tohto regiónu nízka, takže návštevník sa bez problémov môže potulovať, až na pár výnimiek, aj ulicami hlavného mesta San José.

Ku koncu nášho stretnutia so slávnym slovenským futbalistom prehodíme pár slov o kostarickom slogane, ktorý sa tu veľmi často používa aj ako pozdrav – pura vida. V preklade znamená čistý život. Všeobecný názor, že Kostarika je v zachovávaní pravidiel dlhodobo udržateľného života, ekológii a ochrane životného prostredia výrazne pred inými, najmä rozvojovými krajinami, Ivan Mráz trochu poopravuje. „Mne sa zdá, že pura vida je dosť nafúknutý slogan, trochu zneužívaný marketingový ťah. Kostaričania zaň občas ukrývajú svoju lajdáckosť, neporiadok. Ale rozhodne im fandím. Páči sa mi to. Pura vida je niečo, čo by sme vyjadrili slovami: v pohode!“

Na zádrapčivú otázku, či je za rozhodnutím usadiť sa v Kostarike žena, sa srdečne zasmeje. „Nie. Bol to fakt, že som tu slušne zarábal a mal výhody, o akých by sa mi doma ani nesnívalo.“ Pravda však je, že jeho súčasnou, treťou osudovou ženou je sympatická Kostaričanka Flora.

Vari najdlhšie rozmýšľal nad otázkou, či neuvažuje o návrate domov, teda na Slovensko, kde sa narodil, alebo do Česka, kde prežil veľkú časť svojho života: „Často mám pocit, že by som sa mal vrátiť, pretože prestávam byť aktívny. Opúšťa ma chuť ešte niečo vymýšľať, organizovať a začínam sa zžívať s tunajším prostredím, ktoré charakterizuje spomínaná bezstarostnosť a istá nezodpovednosť. Láka ma, že v Prahe mám dve deti, tri vnučky, je tam bohatý kultúrny život, mám chalupu v Jizerských horách... Na druhej strane, aj tu mám dve dospelé deti z česko-slovenského manželstva, s ktorými by som chcel byť. Manželke Flore sa nedávno tiež narodila vnučka, takže je ku Kostarike pripútaná viac ako predtým. Môj prípad je teda dosť komplikovaný. Život asi ukáže sám. V budúcom roku sa do Európy chystám – so svojou futbalovou školou.“ Z Dona Ivana sa tak na chvíľu opäť stane náš starý známy Ivan Mráz.

Don Ivan: Slovák sa stal v Kostarike legendou, miestnych učil, že bez práce nie sú koláče

Výber pre vás