Nikto a nič nezabránil Márii Ďuríčkovej († 85) vrúcne milovať deti.

Svet je plný problémov a ľudských boľačiek, pri ich riešení však víťazí láskyplný prístup. Aj takéto posolstvo prinášajú knihy Márie Ďuríčkovej. Krása slovenských povestí, ktoré zbierala a knižne spracovala, zase vedie nevdojak už malé deti k vlastenectvu.

A pritom jej život mal ďaleko k pohode, ktorá sála z väčšiny jej diel. Utrápená životom málokedy vykúzlila úsmev na tvári a poväčšine bola vážna. Jej knihy čítajú celé generácie detí, aj tá dnešná, hoci zavládla počítačová éra.

Keď slovenské knižné vydavateľstvo Ikar oceňovalo najpredávanejších autorov za vlaňajší rok, bola Mária Ďuríčková, in memoriam, medzi nimi. Príbehy z jej pera poznajú čitatelia aj v Japonsku a v Číne, preložili ich i do tatárčiny či uzbečtiny. A to jej komunisti dovolili vydať iba jeden titul ročne, obmedzovali ju aj pri výbere žánru.

Náročná a kritická

Väčšinu svojho života prežila v Bratislave. Myjavu, malebnú kopaničiarsku oblasť, si tvorivá spisovateľka vybrala ako miesto, kde bude tráviť voľné chvíle. Tento región ju motivoval aj k napísaniu príbehu Jahniatko v batohu (1984).

Dnes nás tu víta jej jediný syn Ján Masaryk (74). Majer na samote, ktorý kúpili po tom, ako s úmyslom zadovážiť si chalupu precestovali niekoľko slovenských regiónov, zaujme návštevníkov citlivou a vkusne vykonanou rekonštrukciou. Nečudo, domáci pán je architekt.

Jediný syn spisovateľky sa s nami podelil o spomienky.
Jediný syn spisovateľky sa s nami podelil o spomienky.
Zdroj: Peter Brenkus

Syn talentovanej slovenskej spisovateľky nám s úsmevom hovorí, že si netrúfol kráčať v matkiných šľapajach, pretože bola veľmi náročná a kritická aj voči nemu a jeho spisovateľským pokusom.

„Keď som napísal Rozprávku o Rozprávke, teda rozprávku o mojej mame, čakala ma od nej doslova šialená oponentúra. Po dvoch rokoch, ktoré som pracovne strávil v Afrike, dal som sa do písania spomienok. Povedala mi, Janko, nie je to dobré, prepracuj to.

Ani ja som jej nebol nič dlžný. Hneď ako som sa naučil čítať, mal som ako prvý možnosť nahliadnuť do jej spisovateľskej práce, zhovárali sme sa o jej dielach. Neraz som jej povedal – prepáč, ale toto ma nejako neoslovilo.“

Na margo svojho detstva však hovorí: „Žil som v rozprávke. Prechod z normálneho života do príbehu som často ani nevnímal. Mali sme s mamou náš vlastný svet.“

Z jeho rozprávania vyplýva, že matka a syn dokázali vytvoriť dokonalú symbiózu a súlad. Dokonca pri niektorých spomienkach sa chlapovi ako hora tlačia slzy do očí.

Mária Ďuríčková, vydatá Masaryková, ovdovela ako mladomanželka s osemmesačným synom. O manžela, ktorý bol povolaním učiteľ ako ona, ju pripravili vojnové udalosti, zabili ho ako účastníka odboja v Slovenskom národnom povstaní.

Druhýkrát sa už nevydala, jej syn bez okolkov hovorí, že hoci sa priatelila s ľuďmi z literárnych kruhov, pre jej spomínané vysoké nároky nevedela hocikomu otvoriť srdce. A tak si vystačili sami dvaja, matka a syn, viedli siahodlhé debaty, do ktorých sa vkrádala fantázia. „Nikdy mi nepovedala – nemám na teba čas.“

Hoci to Ján Masaryk nahlas nepovie, z jeho vrúcnych spomienok vyplýva, že na sebe veľmi lipli. Na stôl vyťahuje snímky, ktoré zachytávajú ich rodinný život a vážny výraz tváre našej jedinečnej autorky kníh pre deti.

Mária Ďuríčková v mladosti.
Mária Ďuríčková v mladosti.
Zdroj: Reprofoto: Peter Brenkus

„Bola presne taká ako klauni z filmu od Federica Felliniho. Celý život ju tlačili do pozície bieleho klauna, lebo, lebo...“

Keď však vytiahne vzácne fotografie z besedy s deťmi, ktoré zhotovil jej vnuk Janko, ostávame v úžase. Pozerá sa z nich úplne iný človek, ktorý nepotrebuje žiadnu bielu masku. Mária Ďuríčková medzi deťmi ožívala, jej oči sa smejú, z jej tváre, z pohybov rúk sála radosť, pozitívna energia, hlboká empatia.

„Dada, tak som ju volal až ako dospelý muž, sa veľmi nerada fotila. A ďalšia zásada, nikto z rodiny nesmel chodiť na jej besedy s deťmi, pretože človek je pred rodinnými príslušníkmi iný. Raz sa mi však predsa len podarilo byť pri tom, ako sa rozpráva s deťmi a svoju mamu som vtedy takmer nespoznal.

Bezhranične milovala deti, aj preto už ako žiačka chcela byť učiteľkou. Pochádzala z roľníckej rodiny vo Zvolenskej Slatine, za slobodna sa volala Piecková. Ďuríčková sa volala jej matka, podľa nej si zvolila umelecký pseudonym.

Od detstva pracovala na gazdovstve, pásla husi či kravy, vždy s knihou pod pazuchou. V škole sa veľmi dobre učila. Keď napísala slohovú prácu, prečo chce byť učiteľkou, jej slová tak dojali učiteľa, že s farárom a notárom zašli za mojím starým otcom. Prehovorili ho, aby dal moju mamu študovať.“

Päť infarktov

Vytúženému povolaniu sa však mohla venovať len pár rokov. Učila hlavne na vidieku, po lazoch. V biednych povojnových časoch ju zasiahla zákerná choroba – tuberkulóza.

„Mama sa rok liečila vo Vysokých Tatrách, celý ten čas som bol u starých rodičov. Mal som vtedy osem rokov. Svoj údel niesla veľmi statočne. Pravidelne chodievala na veľmi bolestivé zákroky pre pneumotorax, nemala ma kde nechať, tak som vždy cupital k lekárovi s ňou a čakal som ju za dverami.“

To však nebolo všetko, spisovateľka musela znášať aj ďalšie ataky na jej zdravie. Prekonala päť infarktov! Bola však veľmi silná osobnosť, dožila sa úctyhodného veku. V roku 2004 zomrela ako 85-ročná.

„Ešte na smrteľnej posteli som jej musel čítať. Až do konca na tom bola mentálne veľmi dobre.“

Ján Masaryk žije s manželkou mimo hlavného mesta na samote.
Ján Masaryk žije s manželkou mimo hlavného mesta na samote.
Zdroj: Peter Brenkus

Ani fatálna choroba ju však neprinútila, aby sa vzdala milovaných detí. Keď ich nemohla učiť, písala pre ne knihy, v ktorých sa prelínala realita s fantáziou. K písaciemu stroju si sadala popri práci redaktorky v časopisoch pre deti. Vtedy už bývali v Bratislave.

Vidiecky svet, z ktorého pochádzala a kde aj učila, sa navždy vryl do jej kníh. „Majka Tárajka (1965) či Jasietka (1963), ale aj O Guľkovi Bombuľkovi (1962), sú príbehy z rodného dvora zo Zvolenskej Slatiny.“

Inokedy nachádzala príbehy v bežnom živote. „Napríklad kniha Čo si hračky rozprávali (1986). Vnučka Michalka, ktorá je už dnes dospelá, mala vo zvyku ako dieťa brávať si so sebou na návštevy veľké množstvo hračiek. Dohovárali sme jej, nech si zoberie len jednu, ale takú, ktorá bude schopná ostatným vyrozprávať, čo sa na návšteve dialo.

Dada mala naraz rozpracovaných niekoľko vecí, písala ich na stroji, potom si robila svojské vlastné poznámky, škrtala, prepisovala, nikto sa v tom nevyznal, len ona. Rozprávali sme sa o tých príbehoch, niekedy zrazu zmĺkla. Ja jej na to, je to zaujímavé, ako to ide ďalej? Neviem, nemám to domyslené, priznala sa mi.

Stalo sa to napríklad pri Guľkovi Bombuľkovi. V príbehu sa bolo treba zbaviť zlej mačky a ona nevedela ako. Trocha som jej pomohol, spomenul som si, ako som vo Zvolenskej Slatine počul hlásenie z obecného rozhlasu, že v Očovej sa premnožili na družstve myši a kto má doma prebytočnú mačku, môže ju odovzdať. Po dedine potom prechádzalo auto, ktoré ich zbieralo.

Keď písala knihu Preletel vták cez Slatinské vŕšky (1960) navštevovali sme celé leto aj s ilustrátorom Štefanom Cpinom našich vzdialených príbuzných v Očovej, Hrochoti, Detve, Slatinských Lazoch. Zbierali sme príbehy, všade nás vrúcne privítali. O pár rokov som zistil, že svet je už iný. Starší z rodiny sa pominuli a mladí nás skoro ani nepoznali. Nikto nemal čas, väčšina už nevedela vyrozprávať príbehy.“

Aj knihu Danka a Janka (1961) písala autorka motivovaná konkrétnou rodinou zo Zvolena.

Uznávaná a obľúbená autorka, ktorú komunisti obmedzovali v práci.
Uznávaná a obľúbená autorka, ktorú komunisti obmedzovali v práci.
Zdroj: Reprofoto: Peter Brenkus

Žiadni boháči

Koncom 60. rokov sa opäť zatiahli chmáry nad životom Márie Ďuríčkovej. Komunistický režim jej zobral milovanú prácu, prostredníctvom ktorej sa prihovárala deťom.

„Ako šéfredaktorka detského časopisu Slniečko doň napísala dvojstranu, na koho by sme ako Slováci mali byť hrdí. Keďže tam boli aj mená ako Štefánik či Dubček, prepustili ju. Chvíľu ešte pracovala v knižnici v Pionierskom dome, potom už prešla ako spisovateľka na voľnú nohu. Bola nezamestnateľná. Ľudo Zúbek v tom čase napísal knihu, mama k nej napísala úvod a dodatočne sa z celého nákladu vytrhávala práve táto strana.“

Hoci jej tvorba bola veľmi bohatá a v Amerike by možno mala vlastný pomník a tučné konto, Ján Masaryk úprimne hovorí, že neboli žiadni boháči, skôr naopak. Dostával síce veľa lásky, hmotných statkov však bolo pomenej. O rozmaznávaní nemohlo byť preto ani reči.

„Skôr naopak, každé prázdniny som trávil u starých rodičov. Tam som kydal hnoj, napájal kravy. Hoci som vyrastal bez otca, môj starý otec boli pre mňa veľmi dobrým mužským vzorom. Vďaka nemu som na naučil veľmi skoro pracovať s kladivom, kliešťami a klincami.

Zastávam názor, že každý muž by mal byť majstrom deviatich remesiel a vedieť napríklad hoci aj sústružiť z dreva. Ak to neovláda, je za tým lenivosť jeho a jeho rodičov.“

Kúp jej kožuch

Ján Masaryk opustil ako dôchodca hlavné mesto a s manželkou, pani Vlastičkou, ako ju oslovuje, sa utiahli na Myjavu. Na kopaniciach, kde susedov zrátajú na prstoch dvoch rúk, si vytvorili idylický domov bez toho, aby im chýbala každodenná spoločnosť iných ľudí.

Syn Márie Ďuríčkovej hovorí, že aj tomuto umeniu sa naučil od svojej mamy. Vystačiť si len so spoločnosťou milovaného človeka a naplno precítiť medziľudské vzťahy, aby rozhovor nebol pre nás únavný, ale, naopak, aby nám prinášal radosť až eufóriu.

Syn je povolaním architekt, písaniu sa kvôli mame radšej vyhýbal.
Syn je povolaním architekt, písaniu sa kvôli mame radšej vyhýbal.
Zdroj: Peter Brenkus

„Keď som pracoval v Afrike, dva roky sme s manželkou žili medzi domorodcami, boli sme medzi nimi jediní Slováci. Nestalo sa, že by sme cítili ponorkovú chorobu. Pred časom sme od jedného zo synov dostali darček – dvojtýždňový pobyt na Madagaskare v oblasti, kde nebol televízor a nefungovali tam ani telefóny. Povedali sme si, že fajn, konečne budeme mať čas poriadne sa vyrozprávať. A tak sme sa rozprávali a rozprávali...“

Jána Masaryka sa opatrne pýtame na vzťah jeho mamy a manželky, predsa len milujúce matky zvyknú byť dosť náročné a kritické svokry.

„Ťažko sa tomu verí, ale ich vzťah bol veľmi dobrý. Uvediem príklad. Dada nebola žiadna zástankyňa módy a k sebe bola veľmi skúpa, skoro nič si nedožičila. Zato iným by rozdala všetko. Raz mi povedala – Janko, keď bude Vlastička chcieť kožuch, kúp jej ho. Nie že sa s ňou budeš hádať pre také taľafatky. Budeš mať síce v dielni o jeden skrutkovač menej, ale na druhej strane bude v rodine radosť,“ rozpráva v závere nášho stretnutia veselú príhodu z ich spolužitia.

Poslať emailom
Diskusia ()
Ilustračná snímka

"Tichí blázni" z celebritného rybníka: Toto sú naši najznámejší rybári

Populárne články
Princezná Anna (69) s mamou kráľovnou Alžbetou II.

Na parádu si veru nepotrpí: Princezná ANNA prezradila, koľko času potrebuje na účes

Marcel Forgáč prekonal v období koronakrízy zápal pľúc, nebolo mu všetko jedno.

Známeho moderátora MARCELA FORGÁČA náhle zradilo zdravie: Čo ho pripútalo na nemocničné lôžko?

Šťastné mamičky z ľava speváčka Mária Čírová (31) s manželom a Barbora Krajčírová (33).

Už sú spolu: Moderátorka Barbora Krajčírová aj speváčka Mária Čírová majú svojich synov doma

MARIE CURIE-SKLODOWSKA bola prvá a jediná žena, ktorá získala Nobelovu cenu v dvoch rôznych odboroch.

Významná vedkyňa MARIE CURIE-SKLODOWSKA objavila prvok rádium: O slávu však nikdy nestála

Vodáctvo je dobrodružstvo s kopou prekvapení.

Dobrodružstvo na Hrone: Splavovanie našich riek láka aj zahraničných turistov

Svätená voda je nebezpečná. Je to pravda?

Svätená voda je nebezpečná. Je to pravda?

Zobraziť viac
Diskusia