Vladimír Kampf

Práve vďaka televízii a&nbsp;spravodajstvu sa opäť našli s&nbsp;kamarátkou Jarmilou Karasovou (77). Videla ju kdesi v&nbsp;ankete a&nbsp;zavolala jej. Bolo to koncom minulého roka. „S&nbsp;Evičkou sme sa po prvý raz stretli v&nbsp;čase, keď som robila v&nbsp;televízii na hereckom oddelení. Prišiel za mnou režisér a&nbsp;povedal mi, ktorí herci sa mu hodia, a&nbsp;ja som ich mala kontaktovať. V&nbsp;podstate sme sa s&nbsp;Evičkou po dva razy našli vďaka televízii. Robila som aj pomocnú režisérku v&nbsp;mládežníckej redakcii. Neskôr sme sa stretávali na národných stretnutiach, na ktoré som chodievala a&nbsp;ona na nich recitovala.“

Jarmila Karasová vedela, že Eva Kristínová žije posledné roky niekde v&nbsp;domove, ale nevedela kde, až kým sa jej sama neozvala. Odvtedy ju navštevuje. „Mali by sme si vážiť slovenské osobnosti, ako je Evička Kristínová. Mrzí ma, že napríklad Paľo Bielik, ktorý sa v&nbsp;roku 1935 blysol v&nbsp;úlohe Jánošíka a&nbsp;po vojne začal už ako režisér nakrúcať jeden veľký film za druhým, má len náhrobnú dosku medzi dvoma chodníkmi krematória, na ktorej už ani nevidno písmená. Spomienkou na neho je nenápadná tabuľa. Takmer nikdy tam ani sviečka nehorí... Istý čas chceli jeho hrob zrušiť, pretože miesto nebolo zaplatené. Vtedy zareagovala redakcia Života a&nbsp;predplatila ho na niekoľko rokov vopred. Želala by som si, aby urny Paľa Bielika a&nbsp;jeho manželky Marty preniesli do Terchovej, kde by mohli mať dôstojný pomník.“

Narodila sa 5. augusta 1928 v Trenčíne. Členka Činohry Slovenského národného divadla stvárnila širokú škálu ženských postáv. Hovorí sa, že bola najmilšia Eva v Stodolovej Bačovej žene. Ako herečka bola aj Shakespearova Lady Macbeth či Brechtova Matka Guráž. Má za sebou zhruba 80 vážnych postáv. Počas SNP slúžila ako detská povstalecká spojka. V roku 1950 absolvovala divadelný kurz v Bratislave. Je známa aj ako recitátorka. S obľubou sa venuje najmä slovenským baladám. Naspamäť ovláda veľkú časť Hviezdoslavovej tvorby.

Eva Kristínová

Eva Kristínová naposledy recitovala v&nbsp;zariadení pre seniorov Pri kríži v&nbsp;bratislavskej Dúbravke. Bolo to tesne predtým, ako zostala bezvládne ležať. „Robievala som celé programy, aby som tu nebola zbytočne. Vždy som hovorievala našej pani kultúrničke, nech nedáva dlhé termíny. Naposledy som vystupovala tesne pred Vianocami a&nbsp;ona naplánovala ďalšie vystúpenie v&nbsp;ľudovej škole umenia vo februári či v&nbsp;marci.

Povedala som jej: ‚Nedávajme také ďaleké termíny, lebo to je zo dňa na deň.‘ Aj to tak bolo...“ Jej prvým vystúpením pre susedov v&nbsp;paneláku na konci Dúbravky bola Hájnikova žena. Predviedla im ju v&nbsp;jedálni, rovnalo ako neskôr veľa ďalších vystúpení. „Už si ani nepamätám, kedy som sem prišla. Možno sú to tri roky, možno štyri. Ale najprv som bývala o&nbsp;niekoľko poschodí vyššie v&nbsp;byte, kam som si mohla priniesť vlastný nábytok. Mala som samostatnú kuchyňu a&nbsp;všetko, čo som potrebovala. Vlastne som mala šťastie, že som bola práve tam, pretože zo dňa na deň som sa jedno ráno už nemohla postaviť na nohy,“ spomína na ťažké chvíle staroby. „Tak to býva v&nbsp;takýchto zariadeniach. Stáva sa to často,“ dodáva.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Na prvé životné vystúpenie si nepamätá. Mala sotva tri či štyri roky. Bolo to možno v&nbsp;trenčianskych kasárňach, kde bol jej otec veliteľom posádky. Muselo to byť v&nbsp;svetlých časoch jej otca. Brigádny generál Jozef Martin Kristín slúžil v&nbsp;československých légiách vo Francúzsku. Ako veliteľ vojenského okruhu v&nbsp;Trenčíne odmietol v&nbsp;roku 1939 Nemcom vydať vojenské sklady. Za to ho po vojne povýšili na brigádneho generála. Dlho mu to však nevydržalo. V&nbsp;roku 1946 ho degradovali a&nbsp;prepustili z&nbsp;armády, lebo odmietol vstúpiť do Komunistickej strany Československa.

„Hovorieval, že jeho vojaci musia byť gramotní. Vtedy bolo veľa takých, ktorí nevedeli ani čítať, ani písať. Otec s&nbsp;nimi viedol krúžky a&nbsp;mňa ako dieťa brával so sebou. Mal pedagogický talent. Recitovala som im detské básničky s&nbsp;národným podtónom. Otec dbal na to, aby boli vojaci aj vlastenci a&nbsp;Slováci. Hovoril im, že budú hlúpi pred vlastnými deťmi, keď sa nebudú vzdelávať. Zdôrazňoval, že otec musí byť pre dieťa múdrou autoritou.“ Na tieto vystúpenia si Eva Kristínová nepamätala. Po otcovej smrti dostala list od pána z&nbsp;Prahy.

„Spomínal na to, že som ako dievčatko v&nbsp;bielych šatočkách recitovala v&nbsp;kasárňach. Pripojil fotografiu, na ktorej vojaci držali v&nbsp;rukách knižky a&nbsp;ja som sedela pri otcových nohách. To bolo moje prvé vystúpenie, na ktoré si nepamätám,“ usmieva sa herečka. Ani prvý film, v&nbsp;ktorom účinkovala, si nepamätá. „Jeho názov neviem, ale spomínam si, že som sa v&nbsp;ňom objavila a&nbsp;zvolala: ‚Janóóó!‘ To bolo všetko. Hrala som už od konzervatória. Malé roly mi v&nbsp;pamäti nezostali.“

Našťastie má aj silné spomienky. Je ich veľa. Najsilnejšia je zo skúšok Bačovej ženy, ktorú naštudovala s&nbsp;Karolom Zacharom. „Ako režisér si navrhoval všetko od kostýmov až po scénu. Desať rokov prosil Národné divadlo, aby mu dovolili urobiť práve Bačovu ženu. Nechceli mu to dať, pretože bol zaškatuľkovaný ako výborný režisér komédií. Mysleli si, že by to nebolo dobré. On sám videl Bačovu ženu ako antickú tragédiu.

Všetci v&nbsp;nej boli dobrí, nikto neurobil nič zlé a&nbsp;skončilo sa to strašnou tragédiou. Po desiatich rokoch si v&nbsp;divadle asi povedali, že jednu hanbu prežijú, a&nbsp;dovolili mu to. Prišiel na skúšky s&nbsp;veľkou mapou a&nbsp;povedal, že nebudeme hrať dedinskú hru. Budeme síce vo vidieckom oblečení, ale náš kroj nebude z&nbsp;konkrétneho kraja. Zdôraznil, že ideme hrať kráľovskú hru a&nbsp;začal vyberať fotoportréty zo Slovenska od Karola Plicku a&nbsp;podľa nich pomenovával lordov z&nbsp;Liptova, Gemera... Zdôrazňoval, že aj v&nbsp;dedinských šatách to boli králi. Mali zdravý sedliacky rozum a&nbsp;čisté srdcia. Podaná ruka a&nbsp;slovo platili,“ spomína.

Po lordoch vybral fotografiu, na ktorej bola mladučká Horehronka s&nbsp;dieťatkom v&nbsp;lone. Boli v&nbsp;krásnych krojoch. Zachar povedal: „A&nbsp;toto je bačova žena.“ Začal rozprávať príbeh tej fotografie. Dievča malo mládenca, ktorý odišiel za prácou do Ameriky. V&nbsp;tom čase nevedeli, že čaká dieťatko. Písala mu, aby mu to oznámila, ale on jej neodpovedal. Neozýval sa, ani keď mu písala, že sa narodilo. Pán učiteľ jej po kope listov poradil, aby sa s&nbsp;maličkým pekne obliekli a&nbsp;išli za fotografom. „Kázal jej posadiť sa na lavičku,&nbsp;pozerať priamo do aparátu a&nbsp;myslieť si pri tom: Vráť sa! Fotografiu mu mali poslať bez jediného slova. Fungovalo to. Okamžite sa vrátil a&nbsp;vzal si ju za ženu. Toto konkrétne stretnutie so Zacharom bol pre mňa naozaj veľký herecký zážitok so silnou osobnosťou.“

Bačova žena je príbeh o&nbsp;tom, ako sa žene prvý muž po havárii v&nbsp;Amerike stratil a&nbsp;vyhlásili ho za mŕtveho. Keď si vzala druhého, objavil sa aj ten prvý, ktorému sa vrátila pamäť. Dostal veľké odškodné a&nbsp;prišiel bohatý. Kúpil si veľký majetok. Bačova žena mala s&nbsp;každým jedno dieťa. Obaja ju chceli, každý so svojím potomkom...

„Na jar, predtým ako k nám vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, sme boli na zájazde po vojenských posádkach v Sudetoch. Boli tam takmer len slovenskí pohraničníci. Hrali sme pre nich aj kdesi v polorozpadnutom hostinci. V poslednom dejstve boli na scéne borovice a koliba. Obaja bačovia sa v nej stretli. Vtedy bačova žena videla vedľa seba oboch svojich živých mužov. Išli sa pobiť. Ona nevidela iné východisko a zabila sa. Na konci vybehol chlapček z koliby a volal, že tetka Eva sú samá krv. Do toho ešte ona povedala, kým zomrela: ‚Kukučka kuká. Milujte mi moje deti...‘ Muž, ktorý sa vrátil z Ameriky, ešte povedal: ‚Ej, hora, hora, ale si ma privítala...‘ To bol koniec.

Čakali sme potlesk, ale zostalo ticho ako v kostole. Vojaci sedeli bez pohnutia. Do hrobového ticha jeden z nich začal kukať ako kukučka a postupne sa k nemu pridávali ostatní. Z kukania bol potlesk, na ktorý sa nedá zabudnúť. To sa nedá len tak zažiť.“ Kukučka v Bačovej žene bola symbolom odchodu z tohto sveta.

„Želám si, aby sa ľudia stali ľuďmi, aby si uvedomili, že žiadne peniaze na svete za to nestoja. Bez nich sa nedá, ale žiť preto, aby sme ich mali čoraz viac, nie je zmyslom života. Je to zabíjanie človeka v&nbsp;človeku. Keby sme sa vrátili k&nbsp;desatoru božích prikázaní, našli by sme v&nbsp;nich všetko. Potom by sme ani nemali dlhoročné súdy s&nbsp;vrahmi veľkého formátu.“

Podľa Evy Kristínovej by sme si mali viac vážiť vlastnú kultúru a&nbsp;tradície. Spomína na chvíľu, keď kdesi videla ako handry staré vyšívané rukávce. „Do nich sme si mali nohy utierať. Veď to nie sú len rukávce, ale kus kultúry a&nbsp;roboty. Keď ich žena vyšívala, spievala alebo myslela na svojho milého. Veci bývali práve vďaka tomu živé. Zrazu z&nbsp;nich bola handra...“

Spravodajská televízia Eve Kristínovej vyhovuje. Komerčné seriály by pozerať nechcela, pretože podľa nej zabíjajú talenty. „Hrajú roly o&nbsp;ničom. Dobré hry mali myšlienku. Kto ich chcel hrať, musel mať veľa naštudované a&nbsp;musel tvrdo pracovať. Súčasní seriáloví herci takisto tvrdo pracujú, aby stihli jeden diel za druhým. Sú vyčerpaní, ale neobohacuje ich to, len oberá o&nbsp;ľudskú podstatu. Akoby sa z&nbsp;dnešného sveta stratil človek a&nbsp;akoby nám záležalo na tom, aby sme ho vygumovali úplne. To mi je ľúto.“

Ľuďom, ktorí jej želajú všetko najlepšie, hovorí, že by jej už dobre padlo, keby v&nbsp;pokoji odišla.

Skutočné priateľstvo: Eve Kristínovej (91) sa splnil sen. Našla svoju dávnu kamarátku

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Skutočné priateľstvo: Eve Kristínovej (91) sa splnil sen. Našla svoju dávnu kamarátku

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Jediný slovenský výrobca bicyklových rámov na mieru: Z Londýna sa vrátil na dvoch kolesách

Strážcovia času: O hodiny na veži v Trnave sa sto rokov stará jedna rodina

"Žiadna sebaľútosť!" Pred energiou Márie Kráľovičovej (92) sa skláňajú aj mladší umelci

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás