Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Komu by pri pohľade na túto sympatickú a&nbsp;príjemnú ženu napadlo, koľko ešte stále nezahojených rán jazví jej dušu? Najmä pri zohľadnení faktu, že má milujúcu rodinu a&nbsp;žiadne (aspoň objektívne) životné katastrofy ju nepostihli. Sedíme za stolom kancelárie na liptovskomikulášskom námestí a&nbsp;začíname rozpletať príbeh plný bolesti, ktorý má, vďakabohu, aspoň nateraz šťastný rezultát.

Každý rok 10. októbra si pripomíname Svetový deň duševného zdravia, ktorého cieľom je zvyšovať celosvetové povedomie a&nbsp;mobilizovať úsilie pri podpore duševného zdravia. Z vlaňajších prieskumov Eurobarometra vyplýva, že až 46 percent respondentov z&nbsp;EÚ (na Slovensku 42&nbsp;percent) sa stretlo za posledných dvanásť mesiacov s&nbsp;emocionálnym alebo psychosociálnym problémom, ako je pocit depresie alebo úzkosti. Je alarmujúce, že až 54 percent opýtaných Európanov (v&nbsp;prípade SR 59 percent) s problémom v oblasti duševného zdravia nedostalo pomoc odborníka. Pred pandémiou koronavírusu trpel problémami s duševným zdravím každý šiesty človek v&nbsp;EÚ a&nbsp;situácia sa ešte zhoršila. Významnú úlohu medzi duševnými chorobami hrá aj popôrodná depresia, ktorá postihuje desať až pätnásť (uvádza sa aj pätnásť až dvadsať) percent žien zhruba do jedného roka po pôrode.

Svetový deň duševného zdravia

Linda priznáva, že mala vždy citlivú povahu a&nbsp;stavy úzkosti –&nbsp;obzvlášť vtedy, keď mala byť stredobodom pozornosti medzi viacerými ľuďmi. Z&nbsp;tohto dôvodu až tak neprekvapí, že si s&nbsp;partnerom po šiestich rokoch spoločného života naplánovali svadbu v&nbsp;netradičnom štýle. Odišli spolu na Seychely, kde sa 11. 2. 2011 zobrali len za účasti cudzích svedkov z&nbsp;hotela, ktorých im zariadila cestovná kancelária. „Možno to vyznieva trocha sebecky, ale moji rodičia aj svokrovci idú takpovediac s&nbsp;dobou a&nbsp;vedeli nás pochopiť. Ani manžel nemá rád okolo seba veľkú pozornosť, preto nám to takto vyhovovalo. Po návrate sme potom urobili doma rodinné stretnutie,“ vracia sa Linda do obdobia, keď bolo v&nbsp;jej živote ešte všetko v&nbsp;poriadku.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE LINDY REPČEKOVEJ, JEJ  DCÉRY A KRÁSNE ZÁBERY NOVORODENCOV NÁJDETE V GALÉRII

Po svadbe neprešlo riekou Váh, pretekajúcou jej mestom, až tak veľa vody a&nbsp;prišla veľká novina. Kým pre väčšinu novomanželov plánovaná, vytúžená a&nbsp;radostná, pre Lindu nečakaná až šokujúca. „Mala som 36&nbsp;rokov, s&nbsp;manželom som bola zvyknutá užívať si spoločný život spojený s&nbsp;cestovaním. Narodeniu dieťaťa sme nechávali voľný priebeh, takže ma tehotenstvo trocha zaskočilo,“ vracia sa do obdobia plného zmiešaných pocitov. Už zakrátko začali silno dominovať tie negatívne bez toho, aby to nastávajúca mamička dokázala akokoľvek ovplyvniť. Rizikové tehotenstvo sa pre ňu stávalo čoraz väčšou nočnou morou.

„Od štvrtého mesiaca som začala spávať len dve až tri hodiny denne. Stále som sa za­oberala otázkami, prečo nie somšťastná, čo som to za človeka, keď neviem prejaviť city. Nenávidela som, keď mi niekto chytil brucho alebo sa pýtal na kočík. Len som čakala na pôrod. Desať dní pred jeho stanoveným termínom som už bola v tak zlom fyzickom a psychickom stave, že som si od primára Oldřicha Drahovzala doslova vyprosila cisársky rez a on po zvážení situácie súhlasil. Môj ocino sa v&nbsp;ten deň o&nbsp;všetko postaral. Chcel, aby som sa hrozného trápenia zbavila,“ spomína. V&nbsp;roku 2013 prišla na svet dcérka Viktória.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Koniec všetkých problémov? V&nbsp;Lindinom prípade ani zďaleka. „Po narodení Viktórie to bolo také nijaké. Snažila som sa v&nbsp;sebe nájsť materský cit, čakala som, kedy ten pocit naplnenia konečne príde. Na novorodeneckom oddelení bola jedna úžasná sestrička, ktorá takisto prešla ťažkým obdobím. Neustále ma povzbudzovala a&nbsp;ukazovala mi dcérku, aká je krásna, ale vždy to zafungovalo len na chvíľu. Bála som sa vyjsť z&nbsp;nemocnice. Keď za mnou počas konzília prišiel lekár z&nbsp;psychiatrie, povedala som mu, že na jeho oddelení nikdy neskončím,“ pamätá sa na vetu, ktorá sa nakoniec ukázala ako mylná. Po príchode domov fungovala ako stroj. Zabezpečovala servis, ale o&nbsp;dcérku sa samostatne postarať nedokázala. Toto ostalo na manželovi, ktorý pri Viktórii trávil aj noci. V&nbsp;čase, keď bol v&nbsp;práci, chodila Linda s&nbsp;malou k&nbsp;rodičom alebo svokrovcom. Potom už len celé dni plakala.

Nech sa jej najbližší akokoľvek snažili, so zúfalým psychickým stavom jej pomôcť nevedeli. Linda tak kontaktovala psychiatričku Alžbetu Močiliakovú a&nbsp;tá okamžite konala. „Som jej nesmierne vďačná, lebo mi pomáhala už aj predtým. Predpísala mi lieky na krízové stavy, poskytla mi dokonca číslo na súkromný mobil, aby som ju mohla kedykoľvek kontaktovať,“ chváli jej ľudský prístup. Podobné šťastie na personál mala na oddelení psychiatrie v&nbsp;Liptovskom Mikuláši, kde strávila tri týždne.

Viac ako so samotným prostredím bojovala so svojou mysľou. „Prihlásila som sa na rôzne terapie a&nbsp;robila som všetko, čo mi kázali, snažila som sa to vyriešiť hlavou. V&nbsp;rámci vychádzok som poobede chodila k&nbsp;dcére. Po prepustení sa však všetko vrátilo do starých koľají, lieky zrejme veľmi nezabrali. Preto som sa na oddelenie vrátila. Zmenili mi liečbu, a&nbsp;keďže mi vôbec nechutilo jedlo, užívala som lieky na podporu jedenia. Preto mi vyskočila hmotnosť z&nbsp;59 na 83 kíl, čo som však v&nbsp;danej chvíli veľmi neriešila,“ priznáva. Horšie bolo, že sa nevedela stotožniť s&nbsp;užívaním antidepresív a&nbsp;vysádzala ich. Až primárka Eva Janíková jej v&nbsp;rozhovore vysvetlila, že to bez nich jednoducho nepôjde.

Hoci jej lieky konečne zabrali a&nbsp;bola fyzicky stabilizovaná, aj po druhom odchode z&nbsp;psychiatrického oddelenia ju prenasledovali nepríjemné vnútorné otázky, kedy už konečne nájde šťastie. Stále ju prepadávala úzkosť z&nbsp;väčšej spoločnosti a&nbsp;bojovala s&nbsp;vnútornou triaškou, preto hľadala oporu pri ďalšej liečbe. Našla ju v&nbsp;kamarátke z&nbsp;detstva psychologičke Oľge Šupalovej z&nbsp;rodného Liptovského Hrádku. 

„Sľúbila, že ma zoberie pod svoje ochranné krídla, ale len pod podmienkou, že budem navštevovať skupinové terapie. Ja som odmietala, keďže ma desila predstava zverovať sa pri mojich úzkostných stavoch cudzím ľuďom, ale ona si tvrdo stála za svojím, až som povolila. Dnes to hodnotím tak, že to bolo najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť. Dalo mi to strašne veľa,“ hovorí Linda, ktorá na sebe takto pracovala dva roky. „Až prišiel deň, keď som si sama povedala, že tam nepatrím,“ opisuje zlomový moment. Vzťah k&nbsp;dcérke sa začal meniť a&nbsp;postupne prichádzal onen pocit rodinného šťastia a&nbsp;naplneného materstva, po ktorom tak túžila.

Keďže Viktória od narodenia trpí poruchou imunity, až do šiestich rokov s&nbsp;ňou bola Linda doma na predĺženej materskej dovolenke. V&nbsp;tom čase zaregistrovala na sociálnej sieti ponuku fotografky a&nbsp;dnes už aj jej dobrej priateľky Lucie Kindernay na produktovú tvorivú dielňu. „Keďže fotografovanie ma vždy bavilo, prihlásila som sa. Z&nbsp;veľkej skupiny sme ostali tri, a&nbsp;keď som na úvodnom stretnutí videla fotky jednej z&nbsp;účastníčok, ktorá sa zameriava na bábätká, ostala som v&nbsp;úžase a&nbsp;povedala som si, že to je ono a&nbsp;chcem sa to naučiť robiť. O&nbsp;ostatné sa už postarala Lucia,“ chváli svoju učiteľku, ktorá ju zasvätila do tajov tejto profesie.

Dnes má už za sebou sedem rokov fotografovania bábätiek. Najskôr oslovovala kamarátky, momentálne už funguje takpovediac na odporúčanie. Jej umelecké diela navyše visia na stenách nemocníc v&nbsp;Ružomberku, v&nbsp;Liptovskom Mikuláši a&nbsp;Liptovskom Hrádku, takže o&nbsp;zákazníčky núdzu nemá. Len o&nbsp;zárobkoch však jej práca rozhodne nie je. „Nesmierne ma napríklad poteší reakcia od mamičky s&nbsp;už odrastenými deťmi, že pri pohľade na staršiu fotku svojho bábätka som jej urobila pekný deň. Ja sa pri fotografovaní doslova vyžívam a&nbsp;dávam si záležať. Bežne fotíme dve až štyri hodiny, ale napríklad včera to bolo až šesť hodín. Rodičia s&nbsp;malým chlapčekom boli úžasne nastavení a&nbsp;veľmi sme si to spoločne užili. Netreba nič siliť a&nbsp;dôležité je, aby boli všetci v&nbsp;pohode,“ ozrejmuje Linda pozadie špičkovej profesionálnej fotografie.

Zameriava sa najmä na novorodencov do dvoch týždňov, ktorí sú podľa nej krásne polohovateľní a&nbsp;ľahšie sa uspia. Tehotné ženy najskôr nefotila, lebo jej to nerobilo dobre. „Dnes, pokiaľ mám lepší deň, už zvládnem aj to. Pocity mávam vtedy rôzne, ale keď potom vidím fotografie, vždy sa poteším,“ priznáva. Ak cíti, že by to mamičke po pôrode mohlo byť užitočné, povie jej aj niečo zo svojho príbehu a&nbsp;snaží sa pomôcť dobrou radou.

Jej zdravotný stav ju stále obmedzuje v&nbsp;tom, že nemôže pracovať v&nbsp;maximálnej intenzite a&nbsp;strese. Preto musí fototermíny regulovať na tri dni v&nbsp;týždni. „Keď je práce viac, telo aj psychika vám to dajú rýchlo na známosť, a&nbsp;preto musím byť opatrná. V&nbsp;čase, keď sa mám zle, mi však na druhej strane pomôže len veľa práce. Doslova sa musím fyzicky uštvať,“ dodáva Linda s&nbsp;tým, že nájsť optimálnu rovnováhu niekedy vôbec nie je jednoduché. Aj keď na jeseň prežíva ťažšie obdobie, z&nbsp;aktivít neuberá, ba práve naopak. Chodí cvičiť, rada je medzi priateľmi a&nbsp;cestuje, pričom má rada hory aj more. Minulý rok ju manžel s&nbsp;dcérkou zobral na Island a&nbsp;všetci boli nadšení jedinečnou prírodou a&nbsp;ľuďmi, Linde to dodalo množstvo pozitívnej energie.

Keď sa už odhodlala verejne odhaliť svoj príbeh so snahou pomôcť iným mamičkám s&nbsp;podobným problémom, vzišla z&nbsp;toho aj neľahká úloha porozprávať sa so svojou dcérou. Nakoniec jej to prinieslo obrovskú úľavu. „Ak čelíte otázkam typu: Mami, aké to bolo, keď si ma držala prvýkrát na rukách? alebo: Načo užívaš každý deň tie tabletky? a&nbsp;vy nedokážete povedať pravdu, je to veľmi ťažké. Všetko som jej povedala, ona to prijala a&nbsp;naďalej si žije vo svojom krásnom detskom svete. Je úžasná. Už ako bábätko bola veľmi dobrá, akoby mi chcela tú ťažobu uľahčiť a&nbsp;byť nápomocná. Dnes je z&nbsp;nej šikovná školáčka, športovkyňa. Mám z&nbsp;nej veľkú radosť. Upätá som na ňu možno až príliš, lebo sa stále nedokážem zbaviť pocitu, že som jej niečo dlžná,“ dodá dojatým hlasom dnes už šťastná mamička.

Dobre si však uvedomuje, že nad depresiou ešte nemá definitívne vyhraté a&nbsp;môže sa kedykoľvek vrátiť. Vnútornému démonovi je však odhodlaná postaviť sa čelom a&nbsp;na to isté nabáda aj iných ľudí s&nbsp;psychickými problémami. „Nebojte sa bojovať, navštíviť odborníka, zveriť sa najbližším, pracovať na sebe. Je to ťažké, ale skôr či neskôr sa výsledok dostaví. Stratíte veľa priateľov, ale prídu noví. Ja si tých najbližších chránim a, samozrejme, aj rodinu. Bez skvelého manžela Zdenka, rodičov Vlasty a&nbsp;Stanislava, brata a&nbsp;svokrovcov Eleny a&nbsp;Tibora by som to zrejme nezvládla. Moja mamina oslávila v&nbsp;nedeľu 22.&nbsp;septembra okrúhlu sedemdesiatku a&nbsp;aj touto cestou jej chcem okrem gratulácie odkázať, že je najdôležitejšou ženou v&nbsp;mojom živote.“

Skrotený démon: Žena, ktorú ničila popôrodná depresia, sa dnes živí fotografovaním novorodencov

Richard Budín

Autor článku

Richard Budín

Výber pre vás

Skrotený démon: Žena, ktorú ničila popôrodná depresia, sa dnes živí fotografovaním novorodencov

Richard Budín

Súvisiace články

Skúste sa 10 minút pozerať na toto: Zlepšíte nielen duševné zdravie

Depresia môže mať skrytú príčinu: Máte túto častú skúsenosť z detstva?

Hovoriť o duševnom zdraví už na pracovisku nie je tabu. Paradoxne to problémy len zhoršuje

Autor článku

Richard Budín

Výber pre vás