Tea Harbínyiová 

Obzerala som sa vôkol seba a&nbsp;nedokázala uveriť všetkej tej nádhere. Akoby som bola v&nbsp;raji. Všade spievali a&nbsp;poletovali vtáky. Boli sýtych farieb, až nereálnych. Akoby ich nakreslili. Okolo mňa nádherné kopce a&nbsp;lúky. Na lúkach kvitli pestrofarebné kvety, ktoré akoby tancovali vo vetre. Miestami som mala dojem, že sa na mňa usmievajú. Na nich tancoval hmyz svoje vzdušné valčíky. Obloha bola purpurová, bez jediného obláčka. Všade bolo žiarivo, no slnko som nikde nevidela. Kráčala som cez lúku. Nohy som mala ľahké, akoby som skôr lietala a&nbsp;nie chodila. Zmocnilo sa ma až neskutočné šťastie. V&nbsp;diaľke som zbadala strom a&nbsp;vybrala sa k&nbsp;nemu. Bol to ten najkrajší, aký som v&nbsp;živote videla. Listy v&nbsp;tvare srdca, kvety fialové, kmeň hrubý, no konáre tenké. Cítila som neprekonateľnú túžbu vyštverať sa naň.

Ako som sa dívala hore a&nbsp;chystala sa naň vyliezť, spoza konárov preblesklo slnko. Vykuklo na mňa a&nbsp;ožiarilo ma neuveriteľnou silou. Oslepilo ma a&nbsp;chvíľu som videla len žiaru. Nečakane sa v&nbsp;tej žiare mihol čierny havran. Zháčila som sa a&nbsp;spomenula si na slová mojej mamky, ktorá tvrdila, že havran je poslom zlých správ. Zmocnila sa ma zlá predtucha a&nbsp;rozhodla som sa na strom neliezť. Naopak, utekala som od neho preč. Ako som bežala, nohy mi oťažievali. Až som spadla. Okolo mňa bola chvíľu tma. Potom som otvorila oči. Nevidela som už ten krásny svet, ale mnoho vydesených tvárí. Vraj som odpadla a&nbsp;nevedeli ma prebrať. Kde som to bola?