Dve sestry sú polosiroty, ich mama zomrela na začiatku roka 2021, prehrala boj s&nbsp;rakovinou. Krátko pred smrťou však vynaložila maximum úsilia na to, aby najstaršie z&nbsp;jej troch detí, dnes 23-ročný Michael, odišlo študovať na vysokú školu na Slovensko. Keď znenazdajky vypukla vojna, otec narýchlo poslal sestry za bratom do Bratislavy. Anna a&nbsp;Kateryna prešli za tri roky cestu, ktorá posilnila ich sesterskú aj súrodeneckú lásku. K&nbsp;dobrým ľuďom, ktorí im na tejto ceste pomáhali, sa pridala aj redakcia časopisu Život. Presne po troch rokoch nám Kateryna a&nbsp;Michael oživujú svoj príbeh, ktorý je hodný filmového spracovania. Staršia sestra Anna bola v&nbsp;čase nášho stretnutia v&nbsp;práci. Súrodenecké trio prežíva v&nbsp;týchto dňoch výnimočné chvíle. Po troch rokoch ich prišiel na Slovensko navštíviť otec.

Anna podobne ako jej brat dnes študuje na vysokej škole v&nbsp;Bratislave, konkrétne na Univerzite Komenského odbor manažérska matematika. Mladšia Kateryna je na strednej škole, navštevuje cirkevné gymnázium. Starší súrodenci popri vysokej škole aj pracujú. „Z&nbsp;Kyjeva sme utekali 25.&nbsp;februára, druhý deň po tom, ako vypukla vojna. Mali sme necelú hodinu na to, aby sme sa zbalili. Otec nám ešte narýchlo kúpil jedlo, aby sme vo vlaku mali čo jesť. Keď sme odchádzali, otca som videla druhýkrát v&nbsp;živote plakať. Anna narýchlo šila pre nás malé vrecúška, do ktorých sme schovali peniaze. Nevedeli sme, kde sa ocitneme, ako sa bude vyvíjať náš život. Rátali sme aj s&nbsp;tým, že možno po tme budeme kráčať dlhé kilometre peši. Keď som sa pred odchodom z&nbsp;nášho bytu sprchovala, v&nbsp;duchu som si kládla otázku, kedy sa najbližšie dostanem k&nbsp;teplej vode. Pohľadom som prechádzala po svojej izbe, nevediac, kedy sa vrátim domov,“ spomína Kateryna.

Sestry spolu s&nbsp;kamarátom v&nbsp;ich veku najprv vlakom cestovali do Ľvova. „Boli sme v&nbsp;prepchatom vlaku aj so zvieratami. Celú cestu som hladkala mačku, ktorá patrila panej sediacej vedľa mňa. Starší pán s&nbsp;pivom v&nbsp;ruke zase odľahčoval napätú situáciu žartovaním, že on na úteku nič nepotrebuje, iba to pivo.“ V&nbsp;Ľvove prespali v&nbsp;záchytnom zariadení, odtiaľ cestovali autobusom do Poľska. Iba na hranici stáli šestnásť hodín. Ich kamarát sa potom od nich oddelil. Cestoval k&nbsp;príbuzným do Nórska. Sestry zase smerovali do českého mesta Břeclav, kde ich čakal brat. Lenže Michael si bol vedomý, že sa spočiatku nedokáže plnohodnotne postarať o&nbsp;sestry. V&nbsp;prvom rade nevedel, kde by ich ubytoval. On sám totiž býval na vysokoškolskom internáte. Cez sociálne siete prosil o&nbsp;pomoc neznámych ľudí, hľadal niekoho, kto ich prichýli aspoň na pár dní, kým on nájde riešenie nastálo.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Miloš Majko zo Serede je cestovateľ, aktivista, vo svojom dome zriadil múzeum totality. Keď vypukla vojna na Ukrajine, nezištne ubytoval vo svojom dome niekoľko rodín na úteku. Ponúkol sa, že spolu s&nbsp;manželkou pomôžu aj dvom polosirotám. „Boli to deti, ktoré potrebovali pomoc v&nbsp;cudzom svete. Nikdy neboli v&nbsp;zahraničí a&nbsp;boli veľmi dôverčivé. Varoval som ich, aby cestujúc k&nbsp;nám do Serede boli veľmi opatrné. Radšej som im išiel autom naproti do Galanty. Mali veľké šťastie, že nenatrafili na podvodníkov a&nbsp;zlých ľudí. Prezieravý otec im pobalil všetky dôležité dokumenty, napríklad od bytu v&nbsp;Kyjeve, a&nbsp;celoživotné úspory. Rok a&nbsp;pol boli u&nbsp;nás zapečatené v&nbsp;trezore.“

Miloš Majko v&nbsp;Seredi zabezpečil pre dievčatá vzdelávanie v&nbsp;miestnych školách. Potom jeho cesta smerovala na cudzineckú políciu. Lenže dievčatá neboli plnoleté, cestovali bez zákonného zástupcu, okamžite sa ich ujal štát, umiestnili ich do štátneho zariadenia. „Chápal som, že polícia postupuje v&nbsp;zmysle zákona a&nbsp;že dievčatá chráni,“ hovorí Miloš Majko. Na to, že Rusko zaútočí na Ukrajinu, bol zrejme málokto pripravený. Nečudo preto, že náš štát pripravil v&nbsp;tom čase pre deti, ktoré samy utekali pred vojnou, zariadenie v&nbsp;okolí Trenčína nie na veľmi vhodnom mieste hlboko v&nbsp;lese. Objekt predtým slúžil pre drogovo závislé osoby, na prvý pohľad nepôsobil prívetivo. Všade boli mreže, visacie zámky.

Za dievčatami sme sa vtedy pred troma rokmi spolu s&nbsp;Michaelom a&nbsp;Milošom Majkom vybrali aj my z&nbsp;redakcie Život. Osobne sme sa však s&nbsp;nimi nestretli, nepustili nás k&nbsp;nim. „Personál, zrejme na­učený na drogovo závislé osoby, na mňa pôsobil veľmi represívne. Dohováral som im, že dievčatá neutečú, už raz predsa utiekli pred vojnou. Pokúsil som sa v&nbsp;spolupráci s&nbsp;advokátkou dostať dievčatá k&nbsp;nám, vediac, že rodinné prostredie by bolo pre ne prijateľnejšie. Nakoniec som to vzdal, chápajúc, že štát sa striktne drží zákonov,“ spomína Miloš Majko. Michael ako pragmatik však vtedy skonštatoval, že jeho sestry sú v&nbsp;bezpečí a&nbsp;to je hlavné.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Brat svoje sestry navštevoval v&nbsp;zariadení každý víkend. Najprv mu personál umožnil vídať sa so sestrami počas jednej hodiny v&nbsp;spoločenskej miestnosti. Spočiatku sme hlboko do lesa k&nbsp;Trenčínu vozili autom Michaela aj my z&nbsp;redakcie Život. Nakoniec sa však predsa len prelomili ľady. Personál dopravoval dievčatá na železničnú stanicu do Trenčína, vediac, že Michael sa nemá ako do ich zariadenia dostať. Dievčatá dostávali čoraz viac slobody, po polroku ich premiestnili do centra pre deti a&nbsp;rodiny do Bratislavy. Kateryna spomína, že deti sa v&nbsp;zariadení pri Trenčíne menili takmer každý deň, iba ona so sestrou boli akoby stálice. Deti, ktoré utekali z&nbsp;Ukrajiny pred vojnou samy, mali totiž poväčšine svojich rodičov v&nbsp;Nemecku, Poľsku, Česku či u&nbsp;nás, pracovali v&nbsp;týchto krajinách. 

Na Ukrajine ich vyprevádzali na dlhú cestu príbuzní, na Slovensku ich vyzdvihovali v&nbsp;štátnom zariadení ich rodičia. Dievčatá sa u&nbsp;nás medzitým dištančne vzdelávali, naučili sa po slovensky. „Sústredili sme sa práve na to, aby sme perfektne ovládali slovenčinu, vediac, že sa bez tohto jazyka vo vašej krajine nezaobídeme.“ Anna absolvovala prijímacie skúšky na vysokú školu. „So sestrou máme v&nbsp;Bratislave v&nbsp;centre pre deti a&nbsp;rodiny samostatné bývanie, ktoré si stále zveľaďujeme. Sme veľmi vďačné, že máme kde bývať,“ hovorí Kateryna. Od nášho štátu dostáva dvesto eur, plus z&nbsp;Ukrajiny je to takzvané sirotské vo výške 25&nbsp;eur. Samozrejme, že je to málo, Anna aj Michael preto popri štúdiu pracujú a&nbsp;vzájomne si finančne pomáhajú. V&nbsp;týchto dňoch je na Slovensku aj ich otec, prichýlil ho na ten čas Miloš Majko v&nbsp;Seredi, ktorý je celý ten čas so súrodencami v&nbsp;kontakte.

„Veľmi ťažko som znášal, keď zomrela moja manželka. Potom syn odišiel študovať na Slovensko, krátko nato utekali z&nbsp;Kyjeva moje dcéry. Zrazu som ostal sám. Bolo to náročné, ale vedel som, že jediné správne riešenie je poslať dievčatá preč. Hlavne keď vyšlo najavo, aké zverstvá Rusi napáchali v&nbsp;Buči a&nbsp;inde, neľutoval som svoje rozhodnutie. Rusko bolo odhodlané zničiť Ukrajinu. Dievčatám som telefonicky vždy zdôrazňoval –&nbsp;máte čo jesť, kde bývať, ste v&nbsp;bezpečí, buďte vďačné,“ hovorí nám Sergej. Na Slovensko prišiel tri roky po vypuknutí vojny až po veľkom prehováraní svojich detí, hoci ako jednorodič mohol odísť s&nbsp;dcérami z&nbsp;Ukrajiny hneď na začiatku vojny. Nádejal sa však, že konflikt sa rýchlo ukončí a&nbsp;jeho deti sa vrátia domov.

„Otec sa rozhodol, že ostane na Ukrajine aj preto, že emócie boli vtedy naozaj veľmi vybičované. Ľudia sa pozerali na utekajúcich mužov s&nbsp;veľkým opovrhovaním ako na zradcov. Náš kamarát, hoci mal sedemnásť rokov a&nbsp;bol vlastne dieťa, sa na úteku smerom do Nórska stretával s&nbsp;niečím podobným. Vodič autobusu napríklad kričal, že neodvezie z&nbsp;Ukrajiny ani jedného muža. Kamarát mal problémy aj na hranici. Kontrolovali ho oveľa dlhšie ako ostatných,“ spomína Kateryna. Sergej priznáva, že na Slovensku sa necíti úplne komfortne, predsa len, doma je na Ukrajine. Na druhej strane prežíva neskutočnú radosť, že môže byť po dlhom čase so svojimi deťmi. „Spočiatku, keď vypukla vojna, som štyri mesiace býval u&nbsp;príbuzných na západnej Ukrajine. V&nbsp;máji som sa vrátil domov. Kyjev je prázdnejší ako pred vojnou, hlavným znakom tohto mesta sú tmavé, nevysvietené okná. Bohužiaľ, aj v&nbsp;práci je nás menej. Pracujem v&nbsp;stavebníctve, kolegovia sú vo vojne, traja z&nbsp;nich sú už nebohí,“ opisuje Sergej.

„Takmer všetci moji rovesníci, rovesníčky odišli pre vojnu z&nbsp;Kyjeva. Moje najlepšie kamarátky sú jedna v&nbsp;Poľsku, druhá v&nbsp;Bulharsku. Hoci sme v&nbsp;kontakte, tri roky sme sa osobne nevideli,“ konštatuje Kateryna. Napriek dráme, ktorú zažili, v&nbsp;Bratislave sa cítia komfortne, dokonca im toto mesto prirástlo k&nbsp;srdcu. „Každý rok sa všetci traja odfotíme na Bratislavskom hrade. Aby sme raz po rokoch mohli spomínať na túto našu životnú etapu,“ hovorí Kateryna. Súrodenci ani dnes, tri roky po vypuknutí vojny, nevedia, ako sa bude ďalej vyvíjať ich život, kedy a&nbsp;či vôbec sa vrátia do rodného Kyjeva. „Keď zomrela naša mama, mala som iba trinásť rokov. Upäla som sa na staršiu sestru, bola ako moja druhá mama. O&nbsp;rok nato vypukla vojna, bol to ďalší šok. Práve tieto dramatické udalosti nás so sestrou ešte viac spojili. Nemáme ani kamarátky, ani sa veľmi nesnažíme nadväzovať kamarátstva, pretože máme jedna druhú. Vieme o&nbsp;sebe všetko, zverujeme si všetky tajomstvá, vieme, na čo tá druhá myslí. Nech sa udeje čokoľvek, máme jedna druhú,“ vyznáva sa zo svojich citov k&nbsp;sestre Kateryna.

Sestry ANNA a KATERYNA: Zomrela im mama, otec ich poslal preč z Kyjeva. Utekali na Slovensko

Výber pre vás

Sestry ANNA a KATERYNA: Zomrela im mama, otec ich poslal preč z Kyjeva. Utekali na Slovensko

Súvisiace články

Ukrytí na ostrove! Kate a William odleteli na čarovné miesto: Pozrite na tú nádheru

Jedinečná kniha o sídliskovej Petržalke: Fotografie Juraja Bartoša vás dostanú

Kam s deťmi na jarné prázdniny? Najlepšie miesta na Slovensku, kde sa nebudú nudiť!

Výber pre vás