Viera Václavková

Hoci vekovo zapadal do našej partie šesťdesiat plus, ktorá sa schádzala na sobotňajších futbalových stretnutiach, najmä povahovo sa od nás odlišoval. Mal som pocit, že je závistlivý, lakomý a permanentne na niečo nahnevaný. Nič nebolo dobré a správne. Najmä v politike. Všetky naše vlády boli zlé a on by to robil inak. Vysmiali sme ho. Raz však bol akosi namäkko. Rozprávali sme sa a vyšlo z neho, že prežil tragédiu. Nikto z nás, ktorí máme deti, si také niečo neželá. Vraj raz popoludní mu pri dverách zazvonili policajti a oznámili, že dcéry havarovali a mladšia Nika to neprežila. Bola to jeho milovaná dcéra. Po rozvode staršia zostala žiť s mamou a Nika sa rozhodla žiť s ním. Pre Milana to bola rana, tvrdá „podpásovka“ a on sa z nej nedokázal pozbierať. Ba nie – vstal, ale s myšlienkou na pomstu staršej dcére. Neviem, ako sa dopracoval k verzii, že práve ona si všetko naplánovala tak, aby jej sestra pri havárii zahynula. A ona mohla byť po jej smrti jedinou dedičkou po rodičoch.

Teda aj po ňom. Že došlo k technickej poruche na riadení, auto bolo staršie, to Milan vôbec nebral do úvahy. Nikto z nás nemal dosť argumentov, aby sme mu jeho teóriu vyvrátili. Pri každej príležitosti spomínal, že tá staršia dcéra je zákerná ako jej mama a on ju musí potrestať. Rozhodol sa, že urobí všetko, aby po ňom nemohla dediť. Chatu darovacou zmluvou previedol na brata. Aj peniaze z dôchodku obratom poukazoval bratovi na účet. Zostal byt a auto… Počúvali sme jeho nápad s vydedením a v duchu sa asi každý z nás pýtal, ako môže otec tak silno nenávidieť svoju dcéru. Nechápali sme to. A keď Milan raz odišiel zo stretnutia skôr, padli nejaké tvrdšie slová. Keby ich počul, nepáčili by sa mu. O týždeň sme sa opäť stretli. Milan chýbal. Vraj ho našli doma za stolom. Písal testament. Nebol dopísaný, teda ani platný. Ale asi spravodlivý.