Čakali sme na Zola. Jedného z nás, ktorí sa už roky stretávame pri jazere od jari do jesene. Zolo sľúbil, že len čo sa skončí omša a rodinný obed, príde a prinesie nejakú špecialitu, na ktorej si pochutíme. Už je to totiž rok, čo mu zomrel strýko, ktorého opatroval. Bol kresťan, a preto si rodina uctí výročie jeho smrti. So strýkom býval a staral sa oňho. V podstate mu to raz sám navrhol, keď sa stretli. Už nemal nohu. Vypili si a dohodli sa, že Zolo by mohol bývať s ním a pomáhať mu. Zolo súhlasil. Veď od rozvodu len striedal ubytovne. Strýkova dcéra a Zolova sesternica Dana súhlasila. Zbavila sa každodenných starostí. Veď Zolo nakupoval, varil, pral, upratoval a starého pána aj osprchoval. A ona sa mohla venovať práci a rodine. Zolo popritom stihol aj pracovať. Bol esbéeskár. Strýkov zdravotný stav sa však zhoršoval. Cukrovka zaútočila aj na druhú nohu. Zolo nám rozprával, aké peklo zažíva. Strýko je vraj nervózny, veľa fajčí, čo by nemal, a užíva lieky proti bolesti.

Mal by ísť do nemocnice, no nechce. Bojí sa ďalšej amputácie. Dana mu dáva obklady na nohu, varí bylinkové čaje, ale veľmi to nezaberá. Navyše ho začalo preháňať a stalo sa mu, že sa nestihol pozbierať z postele a ísť na záchod... Chcel, aby ho Zolo očistil. Ten odmietol. A Dana bola práve v službe, nemohla odbehnúť a otca poumývať. Strýko vraj Zola prosil, ale tomu sa dvíhal žalúdok, nemohol. Napokon mu pohrozil, že keď umrie, do roka poňho príde. Ani to Zola nezlomilo. Mal vypité, keď nám to rozprával, a smial sa. Vraj ako môže prísť poňho starý a beznohý starec?! Zbytočne sme čakali a robili si chute, Zolo neprišiel. Telefón nebral. Až o pár dní sa mi podarilo vypátrať, že Zolo už nie je. Po zádušnej omši vraj prišiel domov, odpadol a bodka. Infarkt! Žeby nebohý strýko dodržal slovo?