Viera Václavková

Šéf penziónu nás ráno vylodil. Bolo to jedno z prekvapení, ktoré mi môj Ante doprial. Má chorvátske korene a rád ma prekvapuje. Blížil sa čas obeda a nahodil udicu. Ja som mala pripraviť pahrebu. Mali sme trochu uhlia na grilovanie, ale Ante tvrdil, že musia byť aj nejaké vetvičky, aby ryby voňali. Tak som trochu olámala kríky. Muž ulovil ryby, vyčistil ich a ja som pripravila pahrebu. Tešila som sa na dobré jedlo. Aj bolo. Až keď som odkladala riad, všimla som si, že nemám obrúčku.

Zľakla som sa a&nbsp;hneď som ju hľadala. Bola mi voľná a&nbsp;často som si ju dávala na vedľajší prst. Neviem, prečo som to neurobila aj teraz. Nenašla som ju a&nbsp;manžel zosmutnel. Domov som sa teda vrátila bez obrúčky. Na ruke mi chýbala a&nbsp;chcela som si nejakú kúpiť. Manžel bol radikálne proti, lebo to môže znamenať smrť. Vraj mu to povedal dedo. Jej strata je veľmi zlé znamenie pre náš vzťah. Možno nebudeme mať deti... Neverila som, hoci Ante tvrdil, že jeho pradedo bol v&nbsp;dedine čosi ako šaman, vedel pracovať s&nbsp;energiami a&nbsp;ľuďom pomáhal. A&nbsp;dedo od neho všeličo podedil.

Prešiel rok a&nbsp;my sme sa zase vybrali dovolenkovať do známeho penziónu pri mori. V&nbsp;programe bol aj neobývaný ostrovček. Šéf penziónu nám vybral iný ako vlani. No keď sme sa priplavili bližšie, zistili sme, že už je obsadený. Napokon nás vylodil na tom istom ako pred rokom. Plávali sme, opaľovali sa, Ante lovil ryby a&nbsp;ja som išla pripraviť pahrebu. Ohnisko však bolo plné popola a&nbsp;nezhorených zvyškov. Tak som ich lopatkou vyberala do vrecka. Končila som a&nbsp;v&nbsp;tej špine som zbadala malý sivý krúžok. V&nbsp;hlave mi prebleslo, že je to možno prsteň. Zovrela som ho v&nbsp;dlani, bežala k&nbsp;moru a&nbsp;ponorila do vody. Potom som ho trošku ošúchala o&nbsp;plavky a&nbsp;rozbúchalo sa mi srdce. Bol to môj stratený prsteň!