Vladimír Kampf

Chýrny potulný konský kováč Ján Ohrablo vyrastal pri koňoch. Otec bol zootechnik a&nbsp;on jazdil vždy, keď sa dalo. Pochádza od Trnavy, vyrastal na Liptove, s&nbsp;manželkou sa usadili pri Hlohovci, odkiaľ cestuje za prácou po kuse Slovenska. „Vyučil som sa za automechanika. Lenže, keď nás pripravovali v&nbsp;Trnavských automobilových závodoch, nešlo o&nbsp;profesiu automechanika, ale o&nbsp;skladačov súčiastok na legendárne dodávky tisícdvestotrojky. To som rýchlo vzdal. Ku koňom som išiel robiť hneď po škole a&nbsp;potom som sa dal do učenia za kováča.“

Učil sa u&nbsp;majstra Johana Langera vo Wittau pri Viedni. „Bola to viac-menej náhoda. V&nbsp;roku 1993 som tam robil stajníka. Makal som okolo koní a&nbsp;občas som pomohol kováčovi. Zaujímala ma jeho práca. Jedného krásneho dňa sa ma spýtal, či sa k&nbsp;nemu nechcem ísť učiť a&nbsp;pracovať u&nbsp;neho. Samozrejme, že som ponuku využil. Veľa som sa u&nbsp;neho za dva a&nbsp;pol roka naučil. Ale bol to typický Rakúšan, ktorý ma chcel čo najviac vyžmýkať. Snažil som sa čo najskôr postaviť na vlastné nohy,“ spomína.

„Chvalabohu, potulných kováčov už je dosť. Je medzi nami kopa mladých chalanov. Voľakedy nás toľko nebolo. Ako malý chlapec som chodieval za Pišta báčim. Mal ťažného koňa a&nbsp;občas ma brával so sebou. Posadil ma za chomút a&nbsp;šli sme orať. Bol som možno trojročný fagan. Ku koňom mám vzťah odmalička, ale svoje vlastné nemám. Boh ma od toho ochraňuj! S&nbsp;tým je kopa starostí. Koňom sa treba venovať a&nbsp;my na to nemáme čas. Sme skoro stále v&nbsp;robote – pri koňoch,“ smeje sa. „Veď by som musel zháňať pre kone kováča!“

Raz mal kobylu, ktorú mu daroval kamarát. „Musel som jej zohnať stajňu a&nbsp;videl som ju, len keď som sa jej išiel postarať o&nbsp;kopytá. Načo mi bola?“ zamýšľa sa. Pomocníkom a&nbsp;nasledovníkom je Jánovi Ohrablovi syn. Patrik skončil stavebnú priemyslovku a&nbsp;veľa toho nenarozpráva. „Nechcelo sa mu pokračovať na vysokej škole. Išiel radšej v&nbsp;mojich šľapajach,“ vysvetľuje za neho otec.

K&nbsp;veľkému, mohutnému chlapovi, o&nbsp;ktorom sa traduje, že kone, čo ho neposlúchajú, dokáže jednoducho uchopiť tak, že nemajú na výber a&nbsp;musia držať, priezvisko Ohrablo pasuje. S&nbsp;menšími, spurnejšími poníkmi si vraj poradí jednoducho tak, že ich prevráti na chrbát a&nbsp;nezostane im iné, len dať si ošetriť kopytá. Podľa jeho slov kôň nie je hlúpy, ale veľa závisí od jeho výchovy. „Nevychovaného koňa dokážeme časom vychovať. Najhoršie je to s&nbsp;nevychovaným veľkým ťažkým koňom.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

„Kováč Ohrablo“ znie v&nbsp;majstrovom prípade rozprávkovo. Nedajbože to pri jeho sile poňať ako žart. „S&nbsp;tým sme sa ešte nestretli. Ohrablo je bežné slovenské priezvisko. Pochádzam z&nbsp;Brestovian, kde je kopa Ohrablovcov,“ hovorí. O&nbsp;prácu konského kováča je záujem. Ohrablovci majú o&nbsp;robotu postarané každý deň. Ani pandémia im do práce nezasiahla.

„My sme stále vonku a&nbsp;s&nbsp;ľuďmi ani veľmi do kontaktu neprichádzame. Dovedú nám kone do boxu a&nbsp;hotovo. Potom si ich odvedú. Ale ktovie, čo ešte príde. Ak to s&nbsp;ekonomikou pôjde dolu vodou, ľudia si nebudú môcť dovoliť opatrovať kone. Potom môžeme mať problém. Našťastie kone sú stále. Kedysi bol kôň na prácu a&nbsp;dopravu, dnes je to hobby a&nbsp;šport.“

Na otázku, či chovatelia nemajú vlastných kováčov, majster odpovedá, že to sa treba opýtať tých, ktorí si ich dojednávajú. „Každý kováč je iný tým, ako sa správa ku koňom a&nbsp;k&nbsp;ľuďom. Obom treba rozumieť a&nbsp;byť k&nbsp;nim zhovievavý. Nehovorím, že na koňa nepoužívam silu, ale iba cielene a&nbsp;výchovne. Koňovi treba niekedy vysvetliť veci ako decku. Niekedy mu treba dať po zadku. Aj bláznivého koňa dokážeme naučiť, aby postál. Násilná manipulácia však nemá veľký význam.“

Doba prináša nové riešenia. Ohrablovci používajú švajčiarske podkovy, ktoré prispôsobujú v&nbsp;plynovej vyhni. Vyrábajú tak „obutie“ na mieru. Kopyto musí byť dokonale vyhladené a&nbsp;podkova poctivo upravená, aby sa medzi ne nedostali nečistoty. Koľko koní zvládnu za deň, to závisí od toho, aké práce robia a&nbsp;ako ďaleko od seba. Čistenie kopyta trvá desať minút, kompletná „pedikúra“ je tak na trištvrte hodiny. Majster Ohrablo má okrem koní aj koníček – psy. A&nbsp;manželku aj vnúčatá. Kedysi ho bavila motorka, ale už ju predal. „Pre mňa je najpríjemnejším priestorom bazén. Mám rád vodu. S&nbsp;radosťou sa v&nbsp;nej čvachcem.“