Boli časy, keď bol konský kováč v každej dedine. Vtedy prišli kone ku kováčovi. Dnes je to naopak.
Chýrny potulný konský kováč Ján Ohrablo vyrastal pri koňoch. Otec bol zootechnik a on jazdil vždy, keď sa dalo. Pochádza od Trnavy, vyrastal na Liptove, s manželkou sa usadili pri Hlohovci, odkiaľ cestuje za prácou po kuse Slovenska. „Vyučil som sa za automechanika. Lenže, keď nás pripravovali v Trnavských automobilových závodoch, nešlo o profesiu automechanika, ale o skladačov súčiastok na legendárne dodávky tisícdvestotrojky. To som rýchlo vzdal. Ku koňom som išiel robiť hneď po škole a potom som sa dal do učenia za kováča.“
Učil sa u majstra Johana Langera vo Wittau pri Viedni. „Bola to viac-menej náhoda. V roku 1993 som tam robil stajníka. Makal som okolo koní a občas som pomohol kováčovi. Zaujímala ma jeho práca. Jedného krásneho dňa sa ma spýtal, či sa k nemu nechcem ísť učiť a pracovať u neho. Samozrejme, že som ponuku využil. Veľa som sa u neho za dva a pol roka naučil. Ale bol to typický Rakúšan, ktorý ma chcel čo najviac vyžmýkať. Snažil som sa čo najskôr postaviť na vlastné nohy,“ spomína.
Kováč Ohrablo „obúva“ koňom švajčiarske podkovy.
Zdroj: Vladimír Kampf
Nemajú na výber
„Chvalabohu, potulných kováčov už je dosť. Je medzi nami kopa mladých chalanov. Voľakedy nás toľko nebolo. Ako malý chlapec som chodieval za Pišta báčim. Mal ťažného koňa a občas ma brával so sebou. Posadil ma za chomút a šli sme orať. Bol som možno trojročný fagan. Ku koňom mám vzťah odmalička, ale svoje vlastné nemám. Boh ma od toho ochraňuj! S tým je kopa starostí. Koňom sa treba venovať a my na to nemáme čas. Sme skoro stále v robote – pri koňoch,“ smeje sa. „Veď by som musel zháňať pre kone kováča!“
Raz mal kobylu, ktorú mu daroval kamarát. „Musel som jej zohnať stajňu a videl som ju, len keď som sa jej išiel postarať o kopytá. Načo mi bola?“ zamýšľa sa. Pomocníkom a nasledovníkom je Jánovi Ohrablovi syn. Patrik skončil stavebnú priemyslovku a veľa toho nenarozpráva. „Nechcelo sa mu pokračovať na vysokej škole. Išiel radšej v mojich šľapajach,“ vysvetľuje za neho otec.
K veľkému, mohutnému chlapovi, o ktorom sa traduje, že kone, čo ho neposlúchajú, dokáže jednoducho uchopiť tak, že nemajú na výber a musia držať, priezvisko Ohrablo pasuje. S menšími, spurnejšími poníkmi si vraj poradí jednoducho tak, že ich prevráti na chrbát a nezostane im iné, len dať si ošetriť kopytá. Podľa jeho slov kôň nie je hlúpy, ale veľa závisí od jeho výchovy. „Nevychovaného koňa dokážeme časom vychovať. Najhoršie je to s nevychovaným veľkým ťažkým koňom.“
Pokračovanie na ďalšej strane...
