Marcela Fuknová

<ul>
<li>hrčka alebo lokálne zhrubnutie časti prsníka</li>
<li>zmeny jeho tvaru, veľkosti, či symetrie</li>
<li>vytrvalá bolesť a pocit napätia v prsníku</li>
<li>sčervenanie jamky, zväčšené póry, zápal</li>
<li>číry alebo krvavý výtok z bradavky, chrastičky na bradavke</li>
<li>jej vpadnutie alebo iná deformita</li>
</ul>

Aké sú príznaky rakoviny prsníka?

Marianna už roky nemá vlasy. Vypadali jej pri chemoterapeutickej liečbe a&nbsp;nové jej už nenarástli. „Radšej si hlavu holím, lebo mi vyrastú len dvojmilimetrové vlásky a&nbsp;padajú potom všade. Absolvovala som 117 chemoterapií a&nbsp;na holú hlavu som si už zvykla,“ hovorí. Napriek tomu nepôsobí ako žena, ktorej pred rokmi diagnostikovali rakovinu prsníka v&nbsp;poslednom štádiu a&nbsp;ktorej prvé kroky na onkológii viedli rovno na paliatívne oddelenie.

„Keď som si vtedy prečítala, čo znamená paliatívna starostlivosť, aj som plakala. Teraz tam však chodím rada, všetkých tam poznám a&nbsp;veľmi mi pomáhajú. Chcem, aby ľudia vedeli, že na paliatívne oddelenie sa nechodí iba zomrieť, mnohí práve vďaka ich pomoci ďalej žijú.“

Marianna hovorí o&nbsp;rakovine otvorene. Píše o&nbsp;nej na sociálnych sieťach, statočne ukazuje aj fyzické ťažkosti, ktoré jej spôsobujú početné metastázy. „Nechcem, aby toto ochorenie bolo tabu. Možno práve vďaka tomu niekto pozbiera odvahu a&nbsp;pôjde k&nbsp;lekárovi čo najskôr. Ja som mala strach ísť, tak ako väčšina ľudí. Snažila som sa nevšímať si, čo sa so mnou deje, a&nbsp;dlho som sa chcela ‚liečiť‘ sama drahými prípravkami od rôznych liečiteľov. Bola to obrovská chyba,“ hovorí sympatická mladá žena.

Marianna sa rada smeje a nebráni sa ani čiernemu humoru. Od administrátorov facebookovej stránky Zomri dostala pri ich návšteve v nemocnici tričko s rovnakým nápisom a často si ho oblieka. Okrem toho rada tetuje samu seba. Jej telo, hoci je poznačené chorobou, vyzerá ako veselá maľovanka. Má na ňom vytetovaných niekoľko nápisov a jeden z nich znie: „Kým zomriem, chcem žiť!“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Marianna si nahmatala niečo neobvyklé v prsníku ráno pri sprchovaní na svoje meniny v roku 2012. „Šokovalo ma to, pretože to bola obrovská hrča, a večer predtým tam nebola. Bolo to v piatok a hneď v pondelok som šla k lekárovi. Vzal mi z hrče vzorku a povedal, že to bude určite nádor. Zrejme vraj rástol medzi rebrami a pri nejakom pohybe v spánku sa vtlačil do prsníka. Povedal, že výsledky budú o niekoľko týždňov a mám si zavolať.“

Marianna dnes tvrdí, že dovolať sa jej nepodarilo a nikto ju viac nekontaktoval. Ani ona však k lekárovi viac nešla, hoci hrča sa nestratila. „Moja mama zomrela na rakovinu, keď som bola ešte malá. Videla som, ako trpela, a niekde vnútri som si nechcela pripustiť, že aj ja som chorá. Starala som sa o seba vtedy sama, robila som účtovníctvo v jednej firme a mala som v Bratislave prenajatý byt. Nemohla som si dovoliť byť chorá. Kto by mi zaplatil nájomné? Takto som vtedy uvažovala.

Snažila som sa teda liečiť sama rôznymi výživovými doplnkami a prípravkami kúpenými cez internet. Zaplatila som za ne veľa peňazí, aj preto chcem ľuďom povedať – prosím, neverte šarlatánom. Bohužiaľ, aj ja som dala na radu jedného ,liečiteľa‘ v Rakúsku, že sa mám pokúsiť nádor vyhladovať. Skutočne som začala držať hladovku a schudla som až na 35 kíl. Moje telo už bolo úplne zoslabnuté, mala som horúčky a príšerne ma boleli kríže. Nádor však rástol ďalej.“

Marianne sa napokon stalo to, čomu sa chcela vyhnúť. Bolo jej natoľko zle, že do práce viac chodiť nemohla a&nbsp;byt si neudržala. „Musela som sa presťahovať na ubytovňu, bola som bez príjmu. Tam som sa zoznámila s&nbsp;Jankom. Neviem, možno ma ľutoval, on však tvrdí, že som sa mu páčila,“ usmieva sa Marianna. Jej partner, ktorého láskyplne volá Murko, je s&nbsp;ňou dodnes a&nbsp;je jej obrovskou oporou.

„Už pár rokov jazdí kamiónom, vtedy pracoval vo veľkosklade kúsok do ubytovne. Navrhol mi, aby som sa presťahovala k nemu do izby. Povedala som mu, čo mi je, že som veľmi chorá, no neodradilo ho to. Vyhlásil, že sa bude o mňa starať. Ani vtedy som ešte k lekárovi nešla. Väčšinu dní som preležala a čakala na Janka, nevládala som už ani chodiť,“ spomína Marianna.

Absolvovala som doteraz 117 chemoterapií a môžem povedať, že tá ma udržiava nažive. Beriem množstvo liekov i opiáty, často mi je zle, mám lepšie i horšie dni, ale kto ich nemá?

Jej stav sa stále zhoršoval. „Na prsníku sa mi vytvorila rana a rozhodla som sa teda ísť do nemocnice. Janko mi chcel pomôcť sa predtým okúpať, no v tom sa rana otvorila,“ hovorí Marianna o chvíľach, keď jej išlo o život. Nádor jej poškodil tepnu, ktorá masívne krvácala. Záchranka ju zaviezla na chirurgiu. „Keď ma lekár zbadal, poznamenal, že to bude jednosmerka do krematória. Keď mi však ranu zašili, odviezli ma na onkológiu na Klenovej. Tam sa ma ujala pani primárka Kristína Križanová.

Na paliatívnom oddelení som strávila sto dní. Janko chodil za mnou každý deň,“ rozpráva o&nbsp;náročných chvíľach. Lekári zistili, že Marianna má agresívny, tripple negatívny nádor, ktorý na väčšinu terapií nereaguje. Mal rozmery 14 x 19 centimetrov. Vyšetrenia odhalili metastázy v&nbsp;kostiach i&nbsp;v&nbsp;niekoľkých orgánoch. „Dostala som chemoterapiu, nezaberala mi však. Nakoniec mi oznámili, že pôjdem domov a&nbsp;prsník mi zrejme nebude možné zobrať. Tesne pred odchodom sa však nádor akoby zázrakom zmenšil, liečba mi pomohla,“ hovorí. Prsník jej vzali v&nbsp;januári 2014. „Chcela som ešte stráviť Vianoce s&nbsp;Jankom a&nbsp;so svojou rodinou. Myslela som, že sú posledné.“

Marianna sa po operácii prsníka po čase odsťahovala aj s Jankom k otcovi a žije pri svojej rodine. Spoločnosť jej robí aj psík Toníček, v záhrade experimentuje s pestovaním zeleniny i rôznych kvetín. Na Facebook pridáva svoje fotky z kuchyne i z prírody. „Absolvovala som doteraz 117 chemoterapií a môžem povedať, že tá ma udržiava nažive. Beriem množstvo liekov i opiáty, často mi je zle, mám lepšie i horšie dni, ale kto ich nemá?

Môžem uvariť Jankovi obed, keď je cez víkend doma, dívam sa z okna na hniezdo hrdličiek, tento rok dvakrát vyviedli mladé. Môžem vidieť, ako kvitnú petúnie, môžem chodiť na prechádzky a cez leto sedieť na slniečku na balkóne. S ľuďmi komunikujem väčšinou cez sociálne siete, veľmi mi pomáha aj ich podpora. Možno to znie ako fráza, no som vďačná za každý jeden deň, keď môžem žiť.“