Keby to nebola moja dcéra a nevidela by som to od úplného začiatku až po súčasnosť, neverila by som tomu. Začalo sa to, keď bola batoľa. Mala som doma osemročnú mačku. Nebola veľmi prítulná, skôr nesmierne bojazlivá. A tak som ju viac nevidela, ako videla. Viac som ráno dopĺňala prázdnu misku, než sa s ňou túlila. No keď sa mi narodila dcéra, odrazu bola pri nás neustále. Sedela vedľa detskej postieľky a hypnotizovala ju očami. Dokázala to robiť hodiny. Keď som šla s dcérou na prechádzku, takmer vždy sa k nám pridala nejaká pouličná mačka. Krútila sa a obtierala o kolesá kočíka a odprevádzala nás až domov. Mala som dojem, ako by sa na nás mačky lepili. Keď dcérka podrástla a mala okolo šesť rokov, rozumela týmto zdomácneným šelmám ako nikto iný. Presne vedela, čo chcú. Ktoré sa dajú pohladkať, čo ich trápi, čo im chutí jesť, kde chcú poškrabkať či spať.

A mačky ju milovali! Všetky! Aj tie, ktoré všetkých ostatných nenávideli. Kade chodila, tam mala okolo seba tieto zvieratá. Bolo neuveriteľné vidieť, ako ide po ulici a odrazu pri jej nohe kráča neznáma mačka a potom ďalšia a ďalšia. Dnes je už dospelá. No jej láska neutíchla. Pomáha mačkám bez domova nájsť si miesto. Vie presne odhadnúť, ktorá sa do akého domova hodí. A robí skvelú prácu. Volajú ju aj na odchyt mačiek z ulíc, vie ich upokojiť tak, že do klietky idú dobrovoľne. A pracuje aj u veterinárov, kde pomáha pri zdravotných úkonoch. Jej čarovná moc prináša pomoc na mnohých frontoch.