Hárem sa v predstavách mnohých ľudí spája s polonahými krásnymi ženami ovešanými drahými šperkami, ktoré zabávajú svojho pána a súperia s ostatnými mladými devami o pozornosť a priazeň panovníka. V mysliach súčasníkov vyvoláva obrazy prepychu, orientálnych vôní a nespútaných erotických hier. Nie div, že nejeden muž pri tejto predstave prehĺta naprázdno.

Lenže skutočnosť bola oveľa prozaickejšia. Hárem mal jasné a často veľmi kruté pravidlá. Väčšina jeho obyvateliek sultána nikdy ani nevidela. Časť z nich chodila oblečená v strohých chlapčenských odevoch a nahota bola pre ne tabu.

Hárem (haram) v arabskom jazyku znamená zakázané, ale i sväté. Aj dve najdôležitejšie miesta moslimov majú slovo hárem v názve. Svätyňa v Jeruzaleme (Al-Haram asz-Szarif) a v Mekke (Al-Masdżid al-Haram).

Hárem v moslimskom svete predstavuje aj časť bežného domu určenú ženám a deťom, ktorú môže navštevovať iba domáci pán. Cudzím mužom je vstup zakázaný.

Najznámejšie a najveľkolepejšie háremy boli v Osmanskej ríši, teda v tureckom sultanáte. Pre oči nepovolaných boli nedostupné. To bol dôvod, prečo mnohých tak fascinovali a vyvolávali v ich mysliach tie najfantastickejšie predstavy.

Hárem tureckých sultánov nebol iba príbytkom rozkoše. Toto miesto predstavovalo aj vážnu súčasť najvyššej dvornej politiky. Niektoré otrokyne alebo nevoľníčky, ktoré sa do háremu dostali, mali šancu, ak im bol vládca naklonený, nielen zbohatnúť, ale mať aj veľký vplyv.

Sultánov palác sa týčil nad Istanbulom a od vonkajšieho sveta bol úplne izolovaný. Rozdelený bol na štyri nádvoria. Prístup do každého z nich mala len úzka a špeciálne vybraná skupina ľudí. Na prvom a druhom nádvorí sa nachádzali oficiálne úrady. Tam sa vykonávali najdôležitejšie činnosti správy štátu.

Tretie a štvrté nádvorie predstavovalo súkromnú časť paláca, v ktorej sa nachádzal aj hárem. Tam už mali prístup iba niekoľkí ľudia, ktorým sultán mimoriadne dôveroval. Dvere vedúce do háremu boli nepretržite prísne strážené.

Ako prvé sa za bránou háremu nachádzali izby sultánovej matky, ktorá mala titul valide sultan. Vládla celej časti tohto paláca. Kedykoľvek sa rozhodol sultán navštíviť hárem, pravidlá určovali, že najskôr sa musel zastaviť pri svojej matke a pozdraviť ju.

Sultánova matka mala obrovskú moc, preto si ju sultánove spoločníčky náležite obchádzali. Za obydlím valide sa nachádzali dvoj- a trojposchodové budovy, ktoré obývali manželky alebo konkubíny sultána.

Nie je presne známe, koľko žien sa naraz zdržiavalo v háreme. Boli časy, keď v istanbulskom paláci Topkapi údajne žilo až 1 200 konkubín a dohromady tam žili štyri tisícky ľudí. No sultán Bayezid II. mal v roku 1499 v háreme „iba“ približne 90 žien.

Ďalšiu časť háremu tvoril trakt, kde sa zdržiavali všetky ostatné ženy pripravované na to, že ich raz možno vyberú pre sultána, strávia s ním noc a stanú sa jeho konkubínou alebo dokonca manželkou. Dievčatá tu boli podrobované prísnej selekcii. Pre vládcu museli byť vybraté po všetkých stránkach len tie najkrajšie a najlepšie.

Významným článkom v háremovej hierarchii bol jeho správca – eunuch. Bol akýmsi sprostredkovateľom medzi sultánovou matkou, ženami a samotným sultánom. Správcovia sa často spriahali so sultánovou matkou a manipulovali so sultánom prostredníctvom žien. Spolu vyberali kandidátky na nočné radovánky so sultánom tak, aby to bolo pre nich čo najvýhodnejšie a najviac prospešné. Vybrané ženy sa im za to dokázali aj patrične odvďačiť.

Novicky sa po príchode do háremu museli najskôr podrobiť dôkladnej lekárskej prehliadke a potom sa zapojiť do procesu vzdelávania. Aj keď sa mnohé dievčatá dostali do háremu ako nevoľníčky, nezaobchádzali s nimi ako s otrokyňami, ale ako s členmi širšej sultánovej rodiny.

Na „vyučovaní“ boli predpísané lekcie náboženstva, spevu, hry na hudobných nástrojoch, vyšívania, nechýbali hodiny tanca a prednášania veršov. Boli tiež zasväcované do umenia lásky. Tieto mladé devy bývali v háreme v skupinách a dozor nad nimi mala staršia žena. Po celý čas sa v ich spálňach v noci svietilo, aby sa zabránilo ohrozeniu cnosti týchto dievčat.

To bola prvá etapa ich vzdelávania. Tie, ktorým sa ju podarilo úspešne ukončiť, sa potom učili čítať, písať a rozprávať príbehy. Mladé ženy, ktoré prešli aj touto fázou, čakal ďalší, vyšší stupeň v háremovej hierarchii. Stali sa privilegovanými osobami. Tvorili skupinu, z ktorej sa v rámci selekcie starostlivo vyberali ženy pre sultána.

Ďalším stupňom v prísnej hierarchii bola elitná skupina háremových dám, ktoré si vládca pozýval do svojej spálne. Hovorilo sa im odalisky. V tejto komunite vládol medzi ženami veľký boj o moc a vplyv. Práve krásavice z tejto skupiny mali príležitosť dostať sa až na vrchol. Museli „iba“ so sultánom otehotnieť a porodiť mu potomka, najlepšie syna.

Do roku 1582 hárem kontrolovali a spravovali bieli eunuchovia, ktorí neskôr prešli do mužskej časti paláca a ich miesto v háreme nahradili čierni eunuchovia.

Napriek zákazu vstupu nepovolaným sa predsa len občas niekomu udelila výnimka, vďaka čomu máme k dispozícii aj dobové správy o háremoch.

Život žien v nich opísal napríklad taliansky cestovateľ Theodore Spandugino v roku 1519 takto: „Vždy zostávajú zamknuté v paláci. Tie, s ktorými má sultán pomer a ktoré s ním otehotnejú, sa stávajú objektom veľkej úcty a majú početné privilégiá. Ostatné, ktoré sultánovi poskytujú iba rozkoš, sa často potom vydajú za iného muža, takže niekoľko žien každý deň opúšťa hárem a niekoľko nových vždy prichádza.“

Mladé ženy, ktoré spávali so sultánom, mali svoje vlastné izby, kuchárky, služobníctvo a dokonca aj vlastného eunucha. Ak porodili sultánovi dcéru, dostali väčší byt a prináležal im titul – Matka dcér. Po prípadnej smrti sultána mali právo nielen na doživotnú penziu, ale mohli sa vydať.

Ak porodila žena sultánovi syna, ktorý však nebol najstarším, dostala titul matka mladšieho syna – Haseku sultan. Ak syn zomrel, musela táto žena odísť z háremu a nesmela sa potom nikdy vydať. Osobitný titul mala matka najstaršieho syna – Bas haseki. Keď sa jej syn dostal na trón, z nej sa stala sultánova matka (valide), ktorá vládla celému háremu.

Thomasovi Dallamovi, britskému diplomatovi, ktorý priviezol sultánovi dary od kráľovnej Alžbety I., bolo ako jednému z mála hostí umožnené navštíviť štvrté nádvorie a na vlastné oči vidieť, ako vyzerá život v háreme.

„Dievčatá boli pekné, mali zapletené vlasy, na hlavách zlaté čiapočky... Ozdobené boli náhrdelníkmi, brošňami a prsteňmi. Ich šaty boli ušité z najlepších materiálov. Atmosféra, ktorá tam panovala, pripomínala skôr školu ako verejný dom. Dievčatá laškovali s eunuchmi, smiali sa, no zároveň sa správali veľmi decentne.“

Hárem bol plný pekných mladých žien, ktoré sultán často dostával do daru. Prichádzali sem z rôznych krajín, pričom za zvlášť pekné boli považované Európanky a ženy z Kaukazu. Dievčatá do háremu sa tiež kupovali na trhu s nevoľníkmi. V Turecku tento systém existoval až do 19. storočia. Kupovanie otrokov a nevoľníctvo boli zrušené v roku 1871.

Od 16. storočia panoval zvyk, že sultán ženu, ktorá s ním mala stráviť noc, navštívil hneď ráno, alebo ju o tom informoval listom. Tá mala potom celý deň vyhradený na prípravu.

Na noc so sultánom sa chystala v špeciálnej izbe, kde sa o ňu starali početné služobníčky. Niektoré ju česali, iné jej skúšali nové šaty, pokožku jej natierali vonnými masťami, dokonca jej na zuby natierali špeciálnu pastu, aby mala príjemný, voňavý dych.

Od sultánových mileniek sa očakávalo, že budú v spálni v prítomnosti vládcu veľmi ústretové, aktívne a splnia mu všetko, čo mu uvidia na očiach. Ženy, ktoré sa tešili priazni sultána, mali v háreme oveľa väčšie výhody a moc.

Obľúbenú milenku vládca rád obdaril drahými šperkami a peniazmi. Tie mohla potom použiť na podplácanie eunuchov, služobníc, na získavanie tajných informácií o ostatných ženách a tiež využiť ich na posilňovanie svojho vplyvu a postavenia.

Svet háremov definitívne zanikol na začiatku 20. storočia, keď turecký politik Mustafa Kemal, ktorý dostal neskôr prívlastok Atatürk – Otec Turkov, urobil v krajine veľké reformy. Zmenil nielen jej politický systém, ale aj občiansky zrovnoprávnil ženy s mužmi.