Dá sa zmieriť s tým, že vaša druhá polovička umrie? Ste spolu, milujete sa, nedokážete bez seba žiť... Ste ako jedna bytosť. A odrazu je preč. Nenávratne! Myslela som si, že moja duša umrela s ním. No potom som pochopila, že nás nič nerozdelí a zostali sme spolu. Všetko, čo sme spoločne radi robievali, sa mi začalo vracať. Aj keď som ho už nevidela, cítila som, že je pri mne. Obaja sme zbožňovali svetlušky. O ruku ma požiadal v letný podvečer pri kamenných hradbách s krásnych výhľadom. Všade okolo nás poletovali svetlušky. Neskôr sme si práve tohto chrobáčika dali vytetovať, obaja. Ako večný znak našej lásky. Od manželovej smrti vidím svetlušky všade. Akoby sa okolo mňa rojili. Jedna si ma raz dokonca vybrala, sadla si na mňa a neodlietala.

Sedela a sedela, hľadela na mňa a svietila. Asi by ani nebola odišla, keby by som ju ja nebola položila do trávy. Jeho prsteň som odložila do skrine. No neustále ho nachádzam v našom byte. Raz pri zrkadle, inokedy vo vani, keď sa kúpem. Občas sa u nás zapne rádio samo od seba, hrá v ňom naša obľúbená pieseň. Sem-tam zacítim jeho vôňu, akoby okolo mňa prešiel. Inokedy mi zase premkne telo úžasný pocit mieru a pokoja, akoby sa v našej izbe objavil sám anjel. A keď zaspím, zdá sa mi, že sa ho dokážem aj dotknúť. Viem, že ostal pri mne. Nedokáže ma opustiť. Pomáha mi prekonať smútok z nášho odlúčenia. Som šťastná, že existuje akási brána medzi svetmi a stále je pri mne. Inak by som tú veľkú stratu nedokázala prežiť.