Viera Václavková

<p>Súčasťou mlyna bol rodný dom, v ktorom som prežila všetko od narodenia. Školu, prvé lásky aj prvé milovanie, svadbu, narodenie detí aj smrť jeho majiteľa, teda môjho otca. Tu som ako dieťa hľadela, ako sa zrno zmení na múku a tá skončí vo vreciach. Často som sedávala blízko kolesa, ktoré jemne klopkalo, a to ma uspávalo. Mlyn vykúpili v záujme rozvoja obce a vyplatili nás. Brat aj ja sme si postavili domy. Ale mňa to stále ťahalo do mlyna. Zastavila som sa v ňom, vyvetrala som a chvíľku som s ním žila. Čudujete sa? Veď je v ňom vyše päťdesiat rokov môjho života! Keď už padla definitíva, rozhodla som sa rozlúčiť s mlynom aj domom tak, že sa v ňom ešte raz vyspím. V tej starej posteli s vysokými čelami, vyrobenej z poctivého dreva ešte zo začiatku minulého storočia. Potom príde dcéra s mužom, posteľ rozoberú a dajú si ju na chalupu. Pridajú k tomu originálnu komodu, zo steny zvesia kríž aj svadobný obraz starých rodičov a budú mať originálnu izbu z minulého storočia.</p>

<p>Večer sa zamračilo, chystala sa búrka. Obloha o chvíľu pripomínala ohňostroj. Volal mi muž, či sa nebojím. Nie, nebála som sa, no preventívne som zapálila hromničnú sviečku. Pri tej nebeskej scenérii za oknom som si v posteli prezerala staré fotografie tých, ktorí tu žili, a spomínala som. Zaspala som. V noci ma „prebudil“ otec. Plnil vrecia múkou a kázal mi rýchlo priniesť ďalšie. A potom som začula tichý klepot kolesa. Zmeravela som. To už nie je sen. Otvorila som oči a čakala som, čo sa bude diať. Možno tu straší, je tu duch a ten pohol kolesom. Trochu roztrasená som vstala, rozsvietila a vyšla som von. Vzduch voňal dažďom, prespala som teda búrku. A v náhone tiekla „lenivá“ voda. Tá by kolesom nepohla. Kto teda?</p>