Viera Václavková

Boli sme pri mori a&nbsp;blízko rezortu bola malá farma so zvieratami. Dcéru to veľmi nezaujíma, ale päťročného syna áno. Keď zbadal somáre zapriahnuté do vozíka, hneď bol pri nich. A&nbsp;chcel sa previezť. Ale sám, nie so starým pánom, ktorý ochotne prevážal turistov po areáli. Ten nesúhlasil. Muž ho začal prehovárať, že chlapec sa prevezie sám len kúsok v&nbsp;tom ohradenom priestore. No pán stále krútil hlavou. Videla som na Maťovi, ako po tom túži. Veď u&nbsp;deda sa vždy krúti okolo koníka Peja, takého pätnásťročného dobráka, ktorý už len dožíva. Ale keď sa tam ukážeme my, koník ožije. Dedo naňho hneď posadí Maťa, ten suverénne chytí opraty a&nbsp;to veľké zviera sa dá riadiť malým deckom po dvore aj po záhrade. Dopriala by som mu aj somáre. Muž vytiahol z&nbsp;vrecka nejaké eurá a&nbsp;starý pán bol ochotnejší, súhlasil. Maťo si sadol do vozíka na miesto pohoniča, aj bičík dostal, pán dal posledné pokyny a&nbsp;dvojica somárov sa pomaly pohla.

Fotili sme, kamerovali a&nbsp;tešili sme sa, že syn si to užíva. No nejaké auto vyšlo z&nbsp;oplotenej plochy von, a&nbsp;skôr ako stihli zavrieť vráta, priblížil sa k&nbsp;nim záprah. Somáre ako na povel zrazu zrýchlili a&nbsp;trielili von. Bol to okamih. Starý pán kričal, zvieratá nereagovali a&nbsp;Maťko si to užíval. Ešte ich aj šibal krátkym bičom. Ako splašené vybehli na cestu. Vtom auto! V&nbsp;plnej rýchlosti vrazilo do vozíka. Ten sa prevrátil, odletelo koleso, sedadlo, čosi sa zlomilo a&nbsp;ja som stuhla od hrôzy. Syna som nevidela ani nepočula a&nbsp;somáre sa snažili tú kopu všeličoho ťahať ďalej. Auto zastalo, šofér vyšiel von, gestikuloval, obzeral si rozbité svetlomety aj poškodenú kapotu a&nbsp;krčil plecami. S&nbsp;mužom sme tam dobehli a&nbsp;hľadali syna. Sám sa vyhrabal spod trosiek len s&nbsp;malými odreninami na nohách. Pozerali sme naňho ako na zázrak.