Tea Harbínyiová 

Máme chalupu, krásnu, s&nbsp;nádhernou záhradou. Celá rodina máme na ňu silnú citovú väzbu a&nbsp;radi ju počas voľných dní navštevujeme. Nabijeme sa tam energiou. Poprechádzame sa po kopcoch navôkol, zakúrime v&nbsp;kozube a&nbsp;večer sa pri sviečkach a&nbsp;pohári vína rozprávame. Kedysi to však nebola chalúpka na trávenie voľného času v&nbsp;horách, ale dom, kde žila moja prateta. Mala dvoch bratov. Vychádzala s&nbsp;nimi výborne. No hlásili sa k&nbsp;maďarskej národnosti, a&nbsp;tak po vzniku Československej republiky museli odísť. Prateta zostala v&nbsp;dome sama. No bratov jej niečo pripomínalo. Dva krásne smreky, ktoré jej tam na rozlúčku zasadili. A&nbsp;tie rástli a&nbsp;rástli. Dnes majú vyše sto rokov, postupne sa k&nbsp;nim dosádzali iné stromy a&nbsp;dnes v&nbsp;záhrade vďaka tomu máme malý les.

Často nám v&nbsp;ňom rastú dubáky a&nbsp;kozáky. Prateta, žiaľ, už nežije. No, pamätám si, ako mi dedko rozprával, že jej na hrob nosieval kúsok vetvičky z&nbsp;veľkého smreka. Vedel, ako ich mala rada a&nbsp;ako jej na nich záležalo. Naposledy sme však na chalupe zažili šok. Oba stromy boli mŕtve. Sto rokov rástli a&nbsp;prosperovali. Tri mesiace sme neboli na chalupe a&nbsp;odrazu bolo po nich. Boli sme nešťastní a&nbsp;nerozumeli sme tomu, čo sa stalo. Keď sme sa vrátili domov a&nbsp;otvorili schránku, bol v&nbsp;nej oznam, že zrušili staré hrobové miesta na cintoríne. Medzi nimi aj hrob mojej pratety...