Máme chalupu, krásnu, s nádhernou záhradou. Celá rodina máme na ňu silnú citovú väzbu a radi ju počas voľných dní navštevujeme. Nabijeme sa tam energiou. Poprechádzame sa po kopcoch navôkol, zakúrime v kozube a večer sa pri sviečkach a pohári vína rozprávame. Kedysi to však nebola chalúpka na trávenie voľného času v horách, ale dom, kde žila moja prateta. Mala dvoch bratov. Vychádzala s nimi výborne. No hlásili sa k maďarskej národnosti, a tak po vzniku Československej republiky museli odísť. Prateta zostala v dome sama. No bratov jej niečo pripomínalo. Dva krásne smreky, ktoré jej tam na rozlúčku zasadili. A tie rástli a rástli. Dnes majú vyše sto rokov, postupne sa k nim dosádzali iné stromy a dnes v záhrade vďaka tomu máme malý les.

Často nám v ňom rastú dubáky a kozáky. Prateta, žiaľ, už nežije. No, pamätám si, ako mi dedko rozprával, že jej na hrob nosieval kúsok vetvičky z veľkého smreka. Vedel, ako ich mala rada a ako jej na nich záležalo. Naposledy sme však na chalupe zažili šok. Oba stromy boli mŕtve. Sto rokov rástli a prosperovali. Tri mesiace sme neboli na chalupe a odrazu bolo po nich. Boli sme nešťastní a nerozumeli sme tomu, čo sa stalo. Keď sme sa vrátili domov a otvorili schránku, bol v nej oznam, že zrušili staré hrobové miesta na cintoríne. Medzi nimi aj hrob mojej pratety...