Tea Harbínyiová 

Bolo to celé veľmi zvláštne. Spomínam si na všetko akoby v bubline. V tej chvíli som mal pocit, že sa stalo niečo zlé. No nakoniec sa ukázalo, že všetko zlé je naozaj na niečo dobré. Moja mama sedela na gauči, vedľa nej ich veľký huňatý pes. Hrala sa s ním, prihovárala sa mu, a on nečakane zodvihol svoju mohutnú prednú labu a tľapol jej ňou priamo do oka. Z oka začala tiecť krv a mama prepadla panike. Aj ja, no otec zachoval chladnú hlavu a vyhlásil, že ideme na pohotovosť. Nikdy som si nemyslel, že by mohlo tiecť z oka toľko krvi, bolo to ako zo zlého hororu. Našťastie to nebolo také vážne, ako to vyzeralo, zasiahnuté boli najmä cievky na bielku, preto to tak krvácalo. Vyžiadalo si to aj dva stehy. No popritom sa zistilo niečo ďalšie. Vysoký očný tlak. Mala šťastie, keby sa to nediagnostikovalo, bohvie, do akého štádia by to prešlo. 

Mamka totiž nemala žiadne príznaky, ani problémy. Dokonca výborne videla, nenosila okuliare. Dlhodobo nevyhľadávala očného lekára, zdalo sa jej to zbytočné. A pritom jej hrozil zelený zákal, oslepnutie. Moment, keď ju náš neposedný psík pichol nechtom do oka, vyzeral v tej chvíli ako dráma. Báli sme sa, či na to oko neoslepne. Ale nebolo to také zlé, ako to vyzeralo. Kým ju na pohotovosti vyšetrovali, zistili aj túto druhú diagnózu. Práve včas, aby sa dalo niečo robiť. Vďaka tomu sa moja mama úplne uzdravila a niekedy mám pocit – najmä, keď si obzerá mňa, že vidí lepšie než predtým. Vidíte, aj zlé veci môžu byť na niečo dobré. Aj keď vo chvíli, keď sa odohrajú, ešte nemusíme vedieť – načo.