Za posledných tristo rokov bolo zaznamenaných vyše 50 prípadov, keď deti <br />vychovali divé zvieratá. Záznamy v kronikách, rôzne písomné pramene i vedecké štúdie hovoria o deťoch, ktoré skutočne žili so zvieratami, kým ich nenašli ľudia.

Hoci by sa mohlo zdať, že zvieracími rodičmi sú najčastejšie primáty, v skutočnosti poskytli náhradné rodiny deťom vlky a medvede.

V roku 1341 zaznamenali v Hesensku prvý prípad dieťaťa vychovaného vlkmi. Dostal sa do histórie ako hesenský vlčí chlapec. Chlapca objavili pri love poľovníci, pohyboval sa len po štyroch a dokázal vyskakovať do veľkej výšky. Po chytení sa nedokázal adaptovať na nový spôsob života a za krátky čas umrel.

Medzi 14. a 19. storočím existuje ďalších 13 podobných prípadov, z ktorých najznámejší je Viktor z Aveyronu, známy ako divoký chlapec z Aveyronu. Chlapca objavili začiatkom roku 1800, keď mal približne dvanásť rokov.

Tento prípad hneď od začiatku zaujal mnohých vedcov, vďaka čomu dnes ide o jeden z najlepšie zdokumentovaných prípadov detí s podobným osudom.

Známy je aj prípad chlapca z Hereckého pralesa v Poľsku, ktorého sa ujal medveď. Ešte nezvyčajnejší je prípad z roku 1933, keď v Turecku poľovníci našli v medveďom brlohu nahé dievčatko, ktoré sa pred rokmi stratilo v lese. Keďže dieťa už poznalo ľudí, podarilo sa ho úspešne vrátiť do civilizácie.

Aj na území dnešného Slovenska sa odohralo niekoľko prípadov, keď zvieratá poskytli človeku náhradnú rodinu.

Pavel Hell v publikácii Medveď v Slovenských Karpatoch a vo svete uvádza na základe historického záznamu, že v roku 1661 chytili v liptovských horách asi deväťročného chlapca, ktorý žil medzi medveďmi, hrýzol, škriabal a urputne sa pri chytení bránil, takže lovcom trvalo dosť dlho, kým sa im podarilo zviazať ho a odviesť.

Asi najznámejší zdokumentovaný prípad z územia dnešného Slovenska hovorí o dievčine, ktorá v 18. storočí žila s medveďmi. V roku 1767 sa skupina lovcov odhodlala vyraziť do vzdialených a neprístupných lesov severného Uhorska. Vybrali si územie Zvolenskej župy, ktoré patrilo medzi najlesnatejšie a na zver najbohatšie oblasti.

Veľmi ich prekvapilo, keď počas lovu našli v snehu odtlačky ľudských nôh. Zaumienili si stopovať ich a doviedli ich pred medvedí brloh, v ktorom objavili nahé divé dievča. Vek mu odhadli na osemnásť rokov, malo svalnatú postavu a veľmi hnedú pokožku.

Muži ho odniesli do nemocnice v Krupine. Odmietalo jesť varené mäso a „ľudskú stravu“, preto mu nosili kôru zo stromov, korene rastlín a surové mäso. Nebolo schopné ľudskej reči, teda nebolo možné určiť a zistiť podrobnejšie informácie. Tento prípad opísal francúzsky fyzik a vedec J. A. Sigaud de Lafond v Slovníku prírodných divov z roku 1781.

Zo začiatku devätnásteho storočia pochádza ďalší, pomerne dobre zdokumentovaný záznam, v ktorom sa píše, že v roku 1818 sa na zber lesných plodov vybrala matka s dvojročným dievčatkom. Dieťa položila na plachtu a zbierajúc lesné plody sa odeň vzdialila. Keď sa vrátila, dieťa už nenašla.

Stratené dieťa pomáhali hľadať príbuzní i ľudia z dediny, no neúspešne. Po 15 rokoch počas poľovačky v týchto miestach poľovníci zastrelili medvedicu a náhodou objavili pred rokmi stratené, už takmer dospelé dievča.

Nepoznalo ľudskú reč, nevedelo chodiť vzpriamene a jedávalo len surové mäso a rastlinnú potravu. Dostalo meno Ilona, ľudia ju prezývali Medvedica.

Napriek tomu, že bola značne duševne zaostalá, dokázala sa naučiť pár slov, no veľmi zle artikulovala. Svoje posledné roky prežila v župnom špitáli v Nitre. Zomrela ako štyridsaťpäťročná v roku 1861. Iný údaj spomína ako deň jej smrti 12. apríl 1859.

V roku 1844 v chotári obce Hybe pltníci spozorovali divú ľudskú bytosť v spoločnosti medveďa. O mieste stretnutia podali hlásenie obecnému predstavenstvu v Hybe, ktoré informovali aj o tom, že „po rovni kráčala o dvoch, ale hore vrchom o štyroch“.

Na objasnenie celej veci a upokojenie situácie boli určení dvaja horári, Ondrej a Jozef Hakelovci. Podarilo sa im šelmu odohnať a „divočku“ odchytiť.

Po príchode sa jej za plácu od obce ujala jedna zo žien, na čo spomínala vtedy 11-ročná Zuzana CH. z obce takto:

„Prihlásila sa Slivková, ktorá bývala vo veľmi starom dome. Videla som divočku hneď v prvý deň a nasledujúceho jeden a pol roka veľmi často. Keď ju chytili, bola celá zasmolená, zamachnatená a zarastená. Mala neobyčajne vyvinuté prsníky a hádali jej okolo 20 rokov.

Slivková ju vyumývala a obliekla do šiat, ale ona všetko zdriapala zo seba, za čo dostávala palicou. Vravieť nevedela a Slivková ju privykala aj k práci, najprv ju učila dlážku umývať, ale to jej nie veľmi chutilo, musela nad ňou s palicou stáť.

Divočka najradšej sedávala na podstienke a vyhrievala sa na slnku. Sem ju chodili deti obzerať a ona prskala na nich. Po pol druha roku ju odviedli nevedno kam, iní hovorili, že sama od Slivkovej utiekla.“

Ďalší z podobných prípadov je známy z pohoria Žiar, kde v roku 1883 objavili v medveďom brlohu dospievajúce dievča. Po nájdení žilo dievča v Slovenskom Pravne.

Písomný záznam nehovorí nič o časovom období, ktoré dievča prežilo s medveďmi, ani nič konkrétne o jej správaní či neskorších rokoch. Udáva len, že dievča umrelo veľmi skoro, lebo „nebolo zvyklé ľudskej strave“. V chotároch Spišskej Magury koncom 19. storočia viacero ľudí nahlásilo pozorovania medvedice, ktorá sa potulovala v lesoch s medvieďatami a asi trojročným dieťaťom.

To sa však nepodarilo chytiť a o jeho ďalšom osude sa nič nevie. Časovo najnovšia, no neoverená a veľmi strohá správa hovorí o tom, že v rokoch prvej svetovej vojny vyrástlo medzi medveďmi na strednom Slovensku divé dievča.

Príbehy zo slovenských hôr: Stratených detí sa ujímali medvedice, po nájdení odmietali ľudskú stravu

Plus TV

Moderátor Leoš Mareš sa musel verejne ospravedlniť Helene Vondráčkovej

Speváčka Leona Machálková otvorene o láske: Má pri sebe partnera?

Leona MACHÁLKOVÁ o milovanom synovi: Sme prepojení! Ako zvládla odlúčenie?

Výber pre vás