Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Nedávno sa stala v&nbsp;hlavnom meste obrovská tragédia, kedy boli zavraždení dvaja nevinní ľudia&nbsp; Matúš Horváth a&nbsp;Juraj Vankulič. Po tomto hroznom čine sa začalo v&nbsp;našej krajine hovoriť intenzívnejšie o&nbsp;LGBTI+ ľuďoch. Čoraz viac z&nbsp;nás ich začalo vidieť a&nbsp;všímať si ich. Oni tu však boli vždy a&nbsp;možno o&nbsp;tom ani vy sami neviete, kto z&nbsp;vášho okolia je gay, lesba, bisexuálny človek... Sami však majú strach, no nemajú strach len oni. Boja sa ich mamy, otcovia, starí rodičia, priatelia, všetci tí, ktorí ich majú radi. Aj preto sme sa rozhodli priniesť príbeh, ktorý nám rozpovie pani Zlatica Maarová, milujúca mama, stará mama a&nbsp;žena, ktorá sa snaží pomôcť aj ľuďom z&nbsp;tejto menšiny. A&nbsp;má na to jasný dôvod – jej dcéra má manželku a majú aj dieťa.

Zlatica Maarová žila roky v&nbsp;presvedčení, že jej dcéra bude mať manžela presne tak, ako to bolo pre ňu v&nbsp;minulosti bežné. Správa o&nbsp;tom, že Anna sa zamilovala do ženy, ju poriadne šokovala. „Nerozumeli sme tomu, predtým mala vzťah s mužom. Chvíľu sme boli s manželom v&nbsp;takom zvláštnom stave, keď sme nevedeli, čo sa máme pýtať alebo na čo myslieť. Potom sme si uvedomili, že potrebujeme o&nbsp;tom niečo vedieť. Nemali sme v&nbsp;okolí z&nbsp;LGBTI+ ľudí nikoho, počuli sme o nich, ale nezaujímali sme sa o&nbsp;to, asi ako väčšina ľudí. Skoro nikto nepríde domov z&nbsp;práce a&nbsp;nezačne si študovať tému, ktorá sa ho netýka,“ spomínala na minulosť pani Zlatica.

Po prvotnom šoku nasledovali otázky smerované k&nbsp;dcére. „Sama musela prejsť tým procesom, porozumieť svojím emóciám. Rozprávala nám o tom, dala nám relevantné zdroje, kde sme sa mohli dovzdelať a naštudovať si to. To si veľmi vážim a pomohlo nám to. Čím viac sme o tom vedeli, tým sa nám to zdalo úplne prirodzené a uvedomili sme si, , že sa vlastne nič nedeje. Dcéra nám predsa hovorí, že niekoho ľúbi a to je krásne.&nbsp; Je to takto v poriadku a takto sa to deje&nbsp; v každej krajine. Je to len časť veľkého spektra ľudí.“ Ako Zlatici, tak aj jej manželovi nejaký čas trvalo, kým všetky informácie a&nbsp;najmä pocity prijali. „Mali sme hlavne strach, strach o&nbsp;dieťa je s&nbsp;nami vždy. A&nbsp;hlavne keď viete, že veľká časť spoločností ich nepekne nálepkuje. O&nbsp;to viac vás to paralyzuje. Hovorili sme si: ‚Panebože, čo sa to deje. Ako bude vlastne žiť v&nbsp;tejto spoločnosti.‘ Potom prichádzali rôzne pocity. Prišli aj tie sebecké, keď sme si hovorili, ako to povieme ľuďom. Utápali sme sa v&nbsp;tom. Kým prišiel pocit úplného akceptovania, naozaj to nejaký čas trvalo.“ Nakoniec si uvedomili jediné: „Hlavne, aby bola dcéra šťastná a&nbsp;nech im je spolu dobre.“

Anna sa so svojou dnes už manželkou zoznámila pred 11 rokmi a&nbsp;keďže je to jej láska z&nbsp;Anglicka, rozhodnutie bolo jasné. Svoje áno si povedali pred šiestimi rokmi práve v&nbsp;krajine, kde je manželstvo párov rovnakého pohlavia možné. Oficiálny sobáš bol teda v&nbsp;Anglicku len s&nbsp;najbližšou rodinou a&nbsp;veselica so všetkým, čo k&nbsp;tomu patrí, sa odohrala v&nbsp;Toskánsku. A&nbsp;hoci si Zlatica Maarová hovorila s&nbsp;manželom, že sa vnuka či vnučky od Anny nedočkajú, dcéra im s&nbsp;manželkou prichystala prekvapenie. Rozhodli sa pre dieťa. Využili možnosť počatia pomocou darcovstva spermií a&nbsp;jedna z&nbsp;mám dnes už takmer šesťročného synčeka vynosila. „Vedeli sme, ako tieto veci môžu technicky nastať, ale netušili sme, čo bude nasledovať potom. Boli sme však veľmi šťastní a&nbsp;radi. Ďalšie vnúča je predsa veľký dar,“ hovorí otvorene stará mama.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Počas nášho rozhovoru malý šibal pobehuje okolo a&nbsp;kričí na Annu: „Mama, poď sem!“ Annu totiž oslovuje mama a&nbsp;druhá mama je mami. Takto to majú skvele rozdelené. „On má rodný list, kde sme obe uvedené len preto, že máme britské občianstvo a&nbsp;že bol narodený v&nbsp;Rakúsku. Jeho rodný list však na Slovensku neuznávajú, pretože sú v&nbsp;kolónke rodičia uvedené dve ženy. Keby sa jeho biologickej mame, teda jednej z&nbsp;nás, niečo stalo, keby zomrela, tak naozaj tá druhá nemá žiadne práva a&nbsp;syn môže skončiť v&nbsp;detskom domove. To je to najhoršie,“ hovorí Anna.

V&nbsp;našej krajine majú dúhové rodiny hneď niekoľko problémov. „Nemôžeme sa prestriedať na OČR, keď je chorý. Nemôžeme sa prestriedať na rodičovskej. Prišli sme tak o&nbsp;9-tisíc eur. Keď je mama a&nbsp;otec a&nbsp;môžu sa prestriedať v&nbsp;poberaní materskej, tak majú oveľa väčšie príspevky,“ uvádza príklady Anna, ktorá dlhé roky študovala a&nbsp;žila v&nbsp;zahraničí. Je spoluzakladateľka iniciatívy&nbsp; Teach for Slovakia, ktorá sa snaží zviditeľniť problémy znevýhodnených detí. Počas svojej kariéry učila práve takéto deti v&nbsp;Nepále, Kolumbii, Thajsku či v&nbsp;chudobnej štvrti v&nbsp;Londýne. Momentálne sa venuje inkluzívnej škôlke Rozmanita, v&nbsp;ktorej chce prispievať k&nbsp;stieraniu nerovnosti a&nbsp;eliminácii segregácie v&nbsp;spoločnosti. Na Slovensku tiež spoluzakladala občianskej združenie Dúhové rodiny.

„Keď sme čakali syna, nepoznali sme žiadnu dúhovú rodinu na Slovensku a&nbsp;nechceli sme, aby vyrastal v domnení, že je iba on z takej rodiny. Že je to nejaká tabu téma, že by v&nbsp;nejakom bode zistil, že je jediný s&nbsp;dvomi mamami a&nbsp;mohlo by to byť pre neho ťažké. Chceli sme, aby od malička vyrastal obklopený inými dúhovými rodinami, aby sme aj my mohli prispieť k&nbsp;tomu, že aj ďalšie deti majú svoju komunitu. Aby sme mohli podporovať LGBTI+ ľudí, ktorí chcú mať deti. Veľa z&nbsp;nich ani nevie, že môžu deti mať, tak je to veľmi tabuizované na Slovensku a&nbsp;je veľa prekážok. Ale nie je to nemožné,“ vysvetlila Anna.

Jej mama si uvedomuje, že na Slovensku mnohým ľuďom chýba skutočný kontakt s&nbsp;podobnými rodinami. Zlatica Maarová sa totiž často stretáva s&nbsp;negatívnymi reakciami. „Paradoxne to bolo aj od kamarátov a&nbsp;kamarátok, kedy reagovali, že sú úplne v&nbsp;poriadku s&nbsp;LGBTI+ ľuďmi, ale deti by nemali mať. Myslím si, že to vyplýva z&nbsp;nevedomosti. Ľudia tu nie sú informovaní, to je fakt. Vôbec netušia, že existujú dlhé roky relevantné štúdie, výskymy, ktoré dokazujú, že týmto deťom nie je nijak na výchove uškodené, či majú dve mamy alebo dvoch otcov. U nás sa vôbec o tom nehovorí, nevidíte reálne príbehy ani v&nbsp;médiách. A&nbsp;ešte nám tu chce niekto zakázať, aby sa na školách vôbec nespomínali LGBTI+ ľudia. A&nbsp;pritom na každej škole je hneď niekoľko takých žiakov. Ako sa asi musia cítiť? Len tento týždeň mi dve mamy povedali, ako sa po nevhodných poznámkach od pedagógov ich transrodové deti samopoškodzovali! Toto je kritický stav.“

Dlhé obdobie nevedela čeliť narážkam na jej „inú“ rodinu, no nakoniec si povedala, že nezostane ticho. Spoluzaložila&nbsp;Združenie rodičov a&nbsp;priateľov LGBT+ ľudí. „Zameriavame sa na vzájomnú podporu medzi sebou. Nie sme odborníci, ale vzájomné rozprávanie situácií a&nbsp;príbehov veľmi pomáha. Človek sa necíti sám, pretože vie, že sú aj iní ľudia, ktorí riešia podobné situácie. Musíme hovoriť o&nbsp;našich rodinách, pretože si ľudia budú myslieť, že tu LGBTI+ ľudia nie sú, že ich na ulici nikto taký nežije. Že nikdy nestretli kvír ľudí – ako sa im tiež hovorí, a že tu nikdy predým neboli. Ale oni tu boli vždy. Aj moja priateľka osemdesiatnička mala kamarátku lesbu a nikdy by mi o nej nepovedala, nebyť mojej dcéry. Cez naše príbehy v&nbsp;médiách alebo diskusiách, podcastoch sa snažíme ukázať ľudskú tvár a&nbsp;,obyčajnosť‘ našich rodín. Veríme, že sila rodičov je v&nbsp;tomto naozaj dôležitá,“ hovorí starostlivá matka a&nbsp;babička a pokračuje: „A&nbsp;neostávame ticho ani pri silných spoločensko-politických udalostiach. Náš Otvorený list poslancom o zastavení hanlivých slov v parlamente na naše rodiny má vyše 9 000 podpisov. Momentálne sme súčasťou inciatívy Ide nám o život, ktorá vyzýva na zabezpečenie rovnoprávnosti a bezpečnosti LGBTI+ ľudí, ich rodín a&nbsp;detí v našej krajine. Môj vnuk si zaslúži rovnaké práva, aké majú moje ďalšie vnúčatá.”

Streľba pred Teplárňou ňou poriadne otriasla. „Tá beznádej a&nbsp;pocit prázdna tam nastali a boli u mňa veľké. Postupne prišla aj odhodlanosť, že sa nesmieme vzdať a musíme pokračovať ďalej. Samozrejme, prišla otázka: ‚Čo máme robiť ešte viac?‘ Niekedy sa na seba hnevám, že premýšľam aj nad otázkou, či má zmysel pokračovať. Najjednoduchšie by bolo povedať dcére: ‚Zbaľte sa a&nbsp;choďte, prosím ťa, preč!‘ Na druhej strane chcem mať nádej. A&nbsp;preto pokračujem a&nbsp;neprestanem v&nbsp;tom,“ priznáva s&nbsp;odhodlaním v&nbsp;hlase.

Pre ľudí má jasný odkaz: „Každý máme nejakú rozmanitosť, patríme do nejakej skupiny, každý sa od toho druhého niečím odlišujeme. Neživme stereotypy a otvorme svoje srdcia. Neubližujme ani slovami. Svet nie je čierno-biely. Dívajme sa na človeka, na jeho dušu. To, že moja dcéra miluje ženu? No a&nbsp;čo? Veď tým nikomu neubližuje. Je mi veľmi ľúto, že niekto posudzuje moju dcéru na základe toho, že ona má manželku a&nbsp;ešte majú aj dieťa. Hovoria: ‚Preboha, veď to dieťa bude trpieť celý život.‘ Ja hovorím – Ak bude trpieť, tak&nbsp; jedine pre ľudí, ktorí toto hovoria, ktorí sa dívajú čierno-bielo a&nbsp;odsudzujú iných ľudí pre či už pre dve mamy, farbu pleti, nadváhu, vierovyznanie, dosadiť si môžete čokoľvek. Dôležité predsa je, či je dieťa milované, či ho vychovávajú k&nbsp;zodpovednosti a&nbsp;k&nbsp;láskavosti. Či ho dokážu vychovať na plnohodnotného slušného človeka. To je podstatné a&nbsp;dôležité,“ myslí si Zlatica Maarová, pre ktorú je šťastie všetkých troch detí a&nbsp;troch vnúčat všetkým.

Jej vnúčik žije plnohodnotný život. Má milujúcu rodinu, ktorá mu každý deň dáva pocit, že je výnimočný. A&nbsp;jemu vôbec neprekáža, že má dve láskyplné a&nbsp;starostlivé mamy. „Má veľa kamarátov a&nbsp;kamarátok, ktoré majú dve mamy a dvoch otcov, mamu a otca alebo majú len mamu, či žijú v náhradnej rodine. Vníma to tak, že rodiny sú vyskladané rôzne, čo je pravda a&nbsp;v&nbsp;spoločnosti je to tak. Od mala sa stretával s&nbsp;rôznymi rodinami. Pre neho je úplne normálne a&nbsp;prirodzené, že má dve mamy. Vidí, že má starkú a starkého a&nbsp;ani to mu nepríde divné. Je to tak, ako to je,“ vysvetlila Z. Marová a&nbsp;jedným dychom dodala: „Uvidíme, čo sa bude diať ďalej. Je jasné, že ho spoločnosť vystaví určitým otázkam a&nbsp;možno aj nie pekným. Dôležité je, ako dieťa na to pripravíte, ako sa s&nbsp;ním o&nbsp;tom rozprávate. V&nbsp;tomto si myslím, že moja dcéra aj s&nbsp;jej manželkou sú úžasné mamy. Vedia sa s&nbsp;ním veľmi pekne na túto tému rozprávať a&nbsp;veľmi veľa o&nbsp;tom študujú. Aj z&nbsp;psychologického hľadiska veľmi dobre pristupujú k&nbsp;jeho výchove,“ uzavrela pani Zlatica, ktorá si želá, aby mala jej dcéra rovnaké práva ako všetci ostatní. To jediné by si priala.

Dúhovým rodinám nejde o&nbsp;krik okolo nich, netúžia po titulkách v&nbsp;časopisoch, chcú žiť rovnako ako všetci ostatní. „My by sme naozaj najradšej žili celkom tichý život a&nbsp;vôbec nemusíme nikde vešať dúhovú vlajku. Ľudom to prekáža a&nbsp;majú pocit, že sa im to všade pchá pod nos. Všetky rodiny túžime žiť normálne životy, ale nedá sa to. Potrebujem len rovnaké práva a&nbsp;veľmi radi budeme ticho. Každý nech si žije svoj život, len nech máme ochranu našich detí,“ vysvetlila Zlaticina dcéra. Vo svojom živote si prešla rôznymi situáciami, ktoré ju prinútili zamyslieť sa, či chce aj naďalej zostať so svojimi najbližšími na Slovensku. „Prichádza to, keď zažijeme tie najhoršie momenty, keď sa spustí opäť lavína napríklad okolo referenda alebo vždy pred voľbami je to veľmi silné. Alebo keď zažijeme na ulici verbálny útok, čo sa stáva pravidelne. Vtedy to spustí pocit, že prečo si toto tu robíme. Ale my chceme pomôcť Slovensku, chceme pomôcť všetkým tým deťom, ktoré tu sú. Myslíme si, že to má význam a&nbsp;zatiaľ tu chceme zostať,“ uzavrela Anna.

Či ste sa stretli s&nbsp;niekým z&nbsp;LGBTI+&nbsp;komunity vo svojom živote, alebo nie, tento príbeh je dôkazom, že svet je skutočne pestrý. A&nbsp;je len na nás, ako sa k&nbsp;tejto téme postavíme. Tolerancia je ten prvý krok. Tak buďme tolerantní a&nbsp;skúsme nájsť v&nbsp;sebe kúsok lásky. Je predsa v&nbsp;každom z&nbsp;nás...