Marcela Fuknová

O&nbsp;Martinovi Luptákovi sme v&nbsp;Živote písali už v&nbsp;minulosti. Jeho kamarátovi z&nbsp;detstva Mariánovi Repovi totiž vo februári 2018 do&nbsp;tla vyhorel úplne nový dom v&nbsp;Pustých Úľanoch. Našťastie sa nikomu z&nbsp;rodiny s&nbsp;dvomi deťmi nič nestalo, no ich majetok sa v&nbsp;okamihu zmenil na&nbsp;popol. Martin vtedy zareagoval veľmi rýchlo a&nbsp;okamžite založil facebookovú stránku Pomoc rodine Repovcov, ktorá mala v&nbsp;krátkom čase vyše 4&nbsp;000 členov. Spolu s&nbsp;ďalšími dobrovoľníkmi zorganizovali vo veľmi krátkom čase na&nbsp;pomoc rodine benefičný koncert. Martin od&nbsp;začiatku koordinoval pomoc a&nbsp;komunikoval aj s&nbsp;firmami, ktoré boli ochotné mladej rodine pomôcť znovu začať s&nbsp;výstavbou zhoreného domu. Našťastie sa im to spoločne podarilo a&nbsp;dnes už Repovci opäť bývajú vo svojom.

Keď sme sa však na&nbsp;jar 2018 prechádzali s&nbsp;Mariánom Repom po&nbsp;zhorenisku a&nbsp;zmienili sme sa o&nbsp;Martinovi, s&nbsp;dojatím povedal, že takého kamaráta by chcel mať každý. Hoci Martin stál na&nbsp;začiatku celej inciatívy, trval na&nbsp;tom, aby sme v&nbsp;článku uviedli každého, kto sa na&nbsp;pomoci rodine podieľal. „Jeden človek neznamená nič, pomôcť im dokážeme iba spolu,“ tvrdil vtedy. A&nbsp;myšlienka spoločnej pomoci v&nbsp;ňom zostala. Onedlho preto založil občianske združenie, ktorému dal priliehavý názov Priatelia so srdcom. A&nbsp;dodnes vďaka nemu pomáha spolu s&nbsp;kamarátmi, so známymi i&nbsp;s cudzími ľuďmi chorým deťom či ľuďom, ktorí sa ocitli v&nbsp;núdzi.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Do&nbsp;práce nastúpil včas</h3>
V&nbsp;zime minulého roku Martinovi zavolal jeho kamarát Tomy, ktorý so svojou stavebnou firmou pomáhal aj Mariánovi Repovi. „Povedal mi o&nbsp;záchranárovi Petrovi Vizvárym, ktorý leží v&nbsp;ťažkom stave v&nbsp;kovidovej nemocnici u&nbsp;nás v&nbsp;Galante. Vedel som, že má za&nbsp;sebou tri týždne umelého spánku a&nbsp;kovid mu poškodil až 95 percent pľúc. Bolo nám jasné, že bude potrebovať peniaze na&nbsp;liečbu a&nbsp;rehabilitácie, a&nbsp;tak sme na&nbsp;našej facebookovej stránke a&nbsp;na&nbsp;našom transparentnom účte rozbehli zbierku pre Peťa,“ rozpráva.

Martin dovtedy Petra vôbec nepoznal. Do&nbsp;zbierky pre galantského záchranára bojujúceho o&nbsp;život sa zapojili ľudia aj dražbami rôznych predmetov i maľovaniek s&nbsp;motívom záchranára. Nakreslila ich Katka Fukasová, ktorá sa aj prostredníctvom združenia usilovala vyzbierať peniaze pre svoju chorú sestru. Ani ona však neváhala Petrovi pomôcť.
„Po&nbsp;prepustení z&nbsp;nemocnice sme boli Petra v&nbsp;marci aj s&nbsp;jeho kolegami pozrieť u&nbsp;neho doma. Hovoril, ako sa teší do&nbsp;práce, a&nbsp;tváril sa, ako keby tam chcel nastúpiť ďalší týždeň,“ usmieva sa Martin pri spomienkach na&nbsp;ich stretnutie. „Keď som však videl, ako ťažko dýcha a pomocou chodúľky ledva kráča, pomyslel som si – no, kamarát, to tak skoro nebude...“&nbsp;
Peter napokon nastúpil do&nbsp;práce až 1. júla. A&nbsp;9. júla sa obaja muži stretli opäť. Tentoraz však išlo o&nbsp;život Martinovi.
Článok pokračuje na ďalšej strane

<h3>Na&nbsp;úraz sa nepamätá</h3>
Na&nbsp;teplý júlový deň by Martin najradšej zabudol. „Máme záhradnícku firmu a&nbsp;v&nbsp;ten deň som mal ísť do&nbsp;dediny Mostová do&nbsp;jednej záhrady vymieňať staré drevené kolíky k dvom stromom. Bol piatok, hovoril som, že to mám roboty tak na&nbsp;pol hodiny, a&nbsp;tešil som sa už domov na&nbsp;víkend,“ rozpráva. Martin mal však pílu v&nbsp;oprave, a&nbsp;preto si na&nbsp;odrezanie kolíkov zobral „flexu“ – uhlovú brúsku. „Kúpil som iba nový kotúč na&nbsp;drevo so zubatým ostrím. Pamätám si to, čo bolo predtým, a&nbsp;pamätám si aj, čo bolo potom. Na&nbsp;samotný úraz sa však nepamätám,“ hovorí.
Brúska mu vbehla do&nbsp;ľavej ruky, amputovala mu prst a&nbsp;zdevastovala aj ostatné prsty. „Zrejme vbehla do hrče v&nbsp;dreve. Od&nbsp;začiatku leta som mal smolu, už predtým sa mi pokazila dodávka&nbsp;aj stroj, ktorým sme frézovali zem. Pamätám si len, že som v&nbsp;tom šoku kričal – prečo práve ja, čo som komu urobil,“ spomína Martin. Zavolal si 112. „Povedal som, že som si odrezal prsty, nech mi pošlú sanitku. Operátorka sa ma snažila držať na&nbsp;linke, aby som neodpadol. Hovoril som si, že sa odveziem do&nbsp;nemocnice v&nbsp;Galante aj sám, veď je to kúsok, ale potom si vravím – nebuď hlúpy, odkväcneš v&nbsp;aute a&nbsp;ublížiš ešte niekomu ďalšiemu,“ rozpráva Martin.

Od&nbsp;začiatku leta som mal smolu. Pamätám si len, že som v&nbsp;tom šoku kričal – prečo práve ja, čo som komu urobil,

Napokon sa vybral pred obecný úrad v&nbsp;Mostovej. „Hovoril som si, že tam musia mať lekárničku a&nbsp;určite tam budú ľudia. Aj tak bolo. Obviazali mi ranu a&nbsp;pomohli mi. Až neskôr som si uvedomil, že som mal veľké šťastie. V&nbsp;tej záhrade som bol sám. Ak by mi tá brúska odskočila nie do&nbsp;ruky, ale do&nbsp;krku, bol by som mŕtvy,“ konštatuje.
Sanitka ho vzala do&nbsp;Galanty. „Lekár v&nbsp;službe mi prezrel ruku a&nbsp;povedal, že musím ísť okamžite na&nbsp;plastickú chirurgiu do&nbsp;bratislavského Ružinova.&nbsp; Ležím si teda na&nbsp;tej posteli, do&nbsp;ruky mi tečie infúzia a&nbsp;vtom sa dnu dohrnul Peťo. Pozeral do&nbsp;papierov a&nbsp;ani si nevšimol, koho má brať do&nbsp;Bratislavy. Pozdravil som ho, a&nbsp;on sa až vtedy poriadne na&nbsp;mňa pozrel. Povedal len – Maťo?! A&nbsp;zalomil nado mnou rukami,“ usmieva sa Martin.
Po&nbsp;ceste sa veľmi nerozprávali. „Bol som nadopovaný liekmi. Peter sa ma len pravidelne pýtal, či som v&nbsp;poriadku.“ V&nbsp;Bratislave Martina hodinu a&nbsp;pol operovali. „Teraz chodím na&nbsp;preväzy a&nbsp;je nás tam viac s&nbsp;takýmito dorezanými rukami. Úraz sa nám všetkým stal v&nbsp;približne rovnakom čase. Minule sme sa smiali, či boli karbobrúsky vtedy v&nbsp;zľave,“ dokáže už Martin vtipkovať.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Nikomu to neželám</h3>
Mesiac po&nbsp;úraze má Martin ľavú hornú končatinu stále dôkladne zabandážovanú. Keď sa s&nbsp;Petrom zvítajú v&nbsp;kaviarni galantského paláca Esterházyovcov, záchranár sa zaujíma o&nbsp;jeho ruku. „Prsty si cítiš, však? A&nbsp;bolesti máš?“ Po&nbsp;kladnej odpovedi len skonštatuje „Ešte aj budeš mať. Včera som v&nbsp;záhrade pílil železnú tyčku a&nbsp;spomenul som si na&nbsp;teba. Brúska je potvora, treba si dávať veľký pozor.“ Zdravotník, ktorého zábery z&nbsp;kovidovej nemocnice videlo v správach opakovane celé Slovensko, vyzerá dnes oveľa lepšie než vtedy.
Pri rozprávaní stíha aj pokojne dýchať. „Aj sa už lepšie cítim. Po&nbsp;prepustení z&nbsp;nemocnice mi pomohla aj pneumologická liečba v&nbsp;Seredi. Ani embóliu som našťastie nedostal. Pľúca sa regenerujú, poškodenie napokon vďaka liečbe a&nbsp;rehabilitácii azda nebude také vážne. Každý deň cvičím, snažím sa zdravo jesť,“ rozpráva vysoký mohutný chlap. Kovid ho však takmer pripravil o&nbsp;život.

„Aj ja by som, tak ako Martin, najradšej zabudol na&nbsp;to, čo sa stalo, ale nedá sa to. Veľa času v&nbsp;nemocnici som strávil na&nbsp;silných sedatívach, psychicky som to nezvládal. Dusiť sa je ten najhorší pocit na&nbsp;svete. Keď sa topíte, naglgáte sa vody, a&nbsp;je koniec. Ale dusiť sa na&nbsp;suchu, keď nemôžete dýchať, to je niečo strašné. Naozaj nikomu to neželám,“ hovorí Peter. Počas zotavovania ho trápil aj výpadok príjmu. „Jasné, že som chcel ísť čo najskôr späť do&nbsp;práce. Predstavte si, že vy ste ten človek v&nbsp;rodine, ktorý má priniesť domov peniaze a&nbsp;všetky výdavky máte tak nastavené. Zrazu však zostanete ležať a&nbsp;nemôžete robiť vôbec nič. Mali sme nejakú finančnú rezervu, ale čo potom? Prídu exekútori? Zostaneme na&nbsp;ulici?“ opakuje Peter otázky, ktoré ho ako živnostníka trápili.&nbsp;
Peniaze, ktoré mu kolegovia i&nbsp;cudzí ľudia aj vďaka Martinovi&nbsp; poslali na&nbsp;transparentný účet, však na&nbsp;platenie bežných výdavkov použiť nechcel. „Chcel som ich využiť na&nbsp;liečbu a&nbsp;zotavenie. Platili sme z&nbsp;nich moje lieky, kyslíkový prístroj, ktorý som dlhodobo potreboval, a&nbsp;rekondičný pobyt v&nbsp;západných Tatrách,“ hovorí otec dvoch synov. „Chcel by som sa veľmi pekne poďakovať všetkým, ktorí mi finančne pomohli. A&nbsp;takisto tým, ktorí ma povzbudzovali a&nbsp;modlili sa za&nbsp;mňa. Viem, že veľa ľudí sa za&nbsp;mňa modlilo. Mám odložené všetky esemesky aj facebookové správy. Toľko pozitívnej energie ma muselo zdvihnúť z&nbsp;postele,“ usmieva sa.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Zdvihnutý varovný prst</h3>
Vďačnosť&nbsp; cíti aj voči kolegom, ktorí pracovali v&nbsp;kovidovej nemocnici a&nbsp;zachránili mu život. „Ďakujem všetkým sestrám, sanitárom, ktorí tam celý deň pracovali v&nbsp;skafandroch. To je nepredstaviteľný výkon. Aj lekárom, ktorí ma ťahali späť do&nbsp;života. Keď som sa vrátil do&nbsp;práce, šiel som zaťukať MUDr.&nbsp;Lívii Borošovej z&nbsp;ára. V&nbsp;minulosti som s&nbsp;ňou ako zdravotný brat odslúžil množstvo služieb. Keď ma uvidela znovu v&nbsp;záchranárskom oblečení, skoro sa rozplakala. Povedala, že to je najkrajší darček od&nbsp;Pána Boha, ktorý v&nbsp;ten deň dostala.“ Rovnakú radosť mala z&nbsp;Petrovej prítomnosti v&nbsp;práci aj primárka Dagmar Bodáková, ktorá v&nbsp;krátkych chvíľach oddychu počas nesmierne náročných služieb hrala vo svojej pracovni na&nbsp;klavíri. „Viem, že vysielali reportáž z&nbsp;galantskej nemocnice, kde počuť, ako sa mi prihovára pri posteli, ja som však vtedy nič nevnímal,“ hovorí Peter, ktorý bol napokon v&nbsp;nemocnici dlhých 50 dní.

Keď ma lekárka uvidela znovu v&nbsp;záchranárskom oblečení, skoro sa rozplakala. Povedala, že to je najkrajší darček od&nbsp;Pána Boha.

Tvrdí, že skúsenosť so smrtiacim ochorením ho zmenila v&nbsp;práci i v&nbsp;súkromí. „Často nás posielajú aj k&nbsp;ľuďom, ktorí záchranku nutne nepotrebujú. Mnohých záchranárov to hnevá, ale ja už sa teraz nerozčuľujem. Beriem to tak, že tí ľudia sa cítia v&nbsp;tiesni. Ak sa s&nbsp;nimi hoci aj len porozprávame, môže im to v&nbsp;tej chvíli pomôcť,“ tvrdí.
Peter hovorí, že ani on sám sa už neženie vpred. „To ochorenie beriem ako zdvihnutý prst. Varovanie, aby som sa zastavil. Nemusím si brať k&nbsp;svojej práci ešte služby navyše v&nbsp;inom meste. A&nbsp;ak nepokosím trávnik tento víkend, pokosím ho neskôr. Oveľa viac si užívam život. Nedávno som bol s&nbsp;manželkou na&nbsp;krátkej dovolenke, bez detí. Veľmi si vážim, čo všetko pre mňa urobila, tak si ju teraz ešte viac obchádzam,“ usmieva sa.
Martin sa pridáva: „U&nbsp;mňa je to asi rovnaké. Vidíte, teraz je vrchol záhradníckej sezóny a&nbsp;ja sedím na&nbsp;káve. Inak by to asi nebolo možné.“ Pri rozlúčke si podajú ruku. Dvoch mužov, ktorí sú zvyknutí pomáhať iným ľuďom, osud spojil v&nbsp;nepriaznivých životných okolnostiach. Aby sa stali priateľmi. A&nbsp;pomohli si navzájom.