Stojím v letiskovej hale a čakám na kufor. Pás kufre pomaly posúva, klbko čakajúcich sa zmenšuje a moja batožina nikde. Som nervózna. Čo ak sa niekde stratil? Nie, nie, odmietam tú myšlienku lebo nemám chuť zase niečo riešiť. Za uplynulý štvrťrok som toho mala vyše hlavy. Prežila som smrť syna. Bol navštíviť sestru, ktorá býva blízko oceánu. A tam sú skvelé podmienky na surfing. Netušil, že video, ktoré mi stihol z tej cesty poslať, bude posledné v živote. Tak ako jazda so sestrou. Nemohol predvídať, že v plnej rýchlosti do nich vpáli nadrogovaný mladík. Erik to neprežil a dolámaná Maťa ešte stále nie je v poriadku. Ani som nezbadala, že mi tečú slzy a že pás je takmer prázdny. A môj kufor nikde. Veď v ňom mám niečo z Erika! Dcéra totiž trvala na tom, aby jeho popol skončil v oceáne.

Vraj pri nejakej debate hovorili aj o smrti a Erik si želal, aby oceán bol jeho hrobom. Tvrdila mi to. Rozhodla som sa inak. Z urny, ktorú som uložila k manželovej, som trochu odsypala do vrecka a to je v kufri. Dohodli sme sa, že keď prídem, spravíme na člne malý obrad a rozsypeme popol do vody. No kufor nikde. Reklamácia, vypisovanie papierov, podpis a ubezpečenie, že možno už zajtra dodajú kufor na dcérinu adresu. „Zajtra“ sa nekonalo. Ani pozajtra, ba ani o týždeň, ani o dva. Maťa denne telefonovala a stále nič. Začal sa tretí týždeň. Užila som si vnúčatá, trochu som sa rozptýlila, no denne som myslela na kufor. Už som sa pomaly balila domov, keď zazvonil letiskový kuriér a kufor priniesol. Bol v hroznom stave. Podľa letiskových nálepiek nalietal tisícky kilometrov. Maťa sa zasmiala, pohladila ma a pokojne povedala, že asi to niekto zariadil. Veď Erik rád cestoval, lietal. A pred pohrebom – obradom, pri ktorom definitívne skončí v mori, si ešte polietal. Nuž neviem, či to bola náhoda alebo...