Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

V&nbsp;zime spolu s&nbsp;manželom a&nbsp;dcérou bývajú v&nbsp;hlavnom meste Chorvátska v&nbsp;Záhrebe, na začiatku letnej sezóny sa však sťahuje do ich rodinného penziónu na ostrove Vir. Aj vďaka Miriam a&nbsp;jej propagácii v&nbsp;oblasti cestovného ruchu je čarokrásny ostrov v&nbsp;niektorých oblastiach s&nbsp;nedotknutou prírodou miestom, ktoré čoraz intenzívnejšie vyhľadávajú na letný oddych Slováci a&nbsp;Slovenky. Na Vire ostatných dvadsať rokov evidujú návštevnosť podľa krajiny, odkiaľ prídu dovolenkári a&nbsp;dovolenkárky. V&nbsp;minulosti sme boli na chvoste rebríčka, z&nbsp;roka na rok sa však šplháme vyššie. Toto leto sme boli v&nbsp;poradí treťou najpočetnejšou skupinou, ktorá si prišla na Vir oddýchnuť k&nbsp;moru. „Propagujem ostrov, ktorý milujem,“ hovorí Miriam a&nbsp;aj sa jej to darí. Nedávno dostala ocenenie od miestnej samosprávy za podporu a&nbsp;propagáciu.

Miriam má na konte niekoľko kníh o&nbsp;čarokrásnom ostrove, na ktorom trvalo žije 4 500 obyvateľov. „Keď bola moja dcéra Emka malá, po Vire som absolvovala hodinové prechádzky aj s&nbsp;ňou v&nbsp;kočíku. Navštevovala som domácich seniorov a&nbsp;seniorky, počúvala som ich príbehy a&nbsp;niektoré som použila vo svojich knihách. Dovolím si tvrdiť, že ostrov poznám lepšie ako niektorí domáci.“ Slovenským čitateľom a&nbsp;čitateľkám približuje krajinu, ktorú máme v&nbsp;obľube vďaka Jadranskému moru, inak ako len dovolenkovú destináciu. V&nbsp;jej knihách sú tajomné legendy, historické príbehy, opis kúzelnej prírody. V&nbsp;tej ostatnej sú to zase kulinárske tajomstvá. Recepty od Amazonky, ako sa volá jej nateraz posledné dielo, sa od predchádzajúcich kníh líši. Kým doteraz vo svojich knihách propagovala Vir slovenským čitateľom a&nbsp;čitateľkám, dnes chce, naopak, Chorvátom a&nbsp;Chorvátkam priblížiť Slovensko ako krajinu, kde môžu napríklad tráviť príjemné zimné dni na lyžovačke a&nbsp;spoznávať našu kultúru aj prostredníctvom slovenských jedál.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

Miriam sa do Chorvátska presťahovala v&nbsp;roku 2009. Zaľúbila sa totiž, jej manžel je dnes známy chorvátsky automobilový pretekár do vrchu Željko Kelečič, aktuálne však podniká. „V&nbsp;Devínskej Novej Vsi sme mali združenie priateľov Chorvátska, on bol zase prezidentom klubu automobilistov, potreboval pomoc, organizačne som mu pomáhala, bol to biznis, zarobila som na svojom manželovi,“ smeje sa dnes Miriam. Željko sa práve kvôli nej pravidelne vracal na Slovensko, potom nasledovala ona jeho. „Bola som riaditeľkou ľudských zdrojov vo veľkej stavebnej firme. Prišla však reorganizácia a&nbsp;ja som zrazu bola bez práce. Začala som preto podnikať v&nbsp;oblasti účtovníctva. Keď som sa presťahovala do Chorvátska, chvíľu som pracovala na veľvyslanectve. Lenže potom sa narodila Emka a&nbsp;zo mňa sa stala domáca pani, neľutujem.“

Bratislavčanka, ktorá sa presťahovala do lákavej dovolenkovej destinácie, stavila v&nbsp;prípade propagácie hlavne na silu sociálnych sietí. Okrem toho vytvorila webstránku, píše blogy. Pomáha so sprostredkovaním ubytovania a&nbsp;kúpou nehnuteľností priamo na ostrove. Vir sa jej podarilo presláviť aj vo svete, najmä v&nbsp;Ázii, a&nbsp;to tým, že umožňuje platbu za ubytovanie v&nbsp;kryptomene. „Keď som to zaviedla, televízne štáby si u&nbsp;nás podávali kľučky,“ smeje sa. A&nbsp;keďže láska ide cez žalúdok, Miriam je presvedčená, že Chorváti a&nbsp;Chorvátky si k&nbsp;nám na Slovensko nájdu cestu prostredníctvom zaujímavej kuchyne. „Bola som chorá, dlhší čas som musela ležať. Moja mama ma doslova obskakovala, vynikajúco varí, pripravovala nám skvelé jedlá. Moja dcéra chcela od babky recepty. Vtedy mi napadlo, že by som mohla napísať knihu, v&nbsp;ktorej by recepty boli popretkávané zaujímavými príbehmi. Pri niektorých zachádzam aj do intímnych detailov a&nbsp;priznávam sa, že pri zhotovovaní konkrétnych jedál som aj plakala.“

A&nbsp;tak postupne zhromažďovala recepty od kamarátov a&nbsp;kamarátok zo Slovenska aj z&nbsp;Chorvátska, pričom ide o&nbsp;tradičné, ale aj moderné jedlá z&nbsp;obidvoch krajín a&nbsp;dokonca sú v&nbsp;nich aj tajomné prísady. „Takže som zbierala aj tajomstvá. V&nbsp;Chorvátsku nepoznajú knedle, lokše, halušky, bryndzu…. Môj manžel a&nbsp;dcéra majú halušky, ktoré pripravím, veľmi radi, sú skvelí stravníci. Hlavne dcéra sa zaujíma, ako jedlo pripravujem, je so mnou rada v&nbsp;kuchyni. Ale zažila som, že mnohí miestni jedli toto naše obľúbené slovenské jedlo s&nbsp;rozpakmi. Keď som uvarila halušky, najprv pozerali, čo to vlastne je. Potom ich zdvorilo jedli. Predmetom ich záujmu bola hlavne bryndza, pýtali sa ma, ako sa pripravuje. Oni totiž majú svoj ovčí syr, ale receptúra je iná.“ V&nbsp;Chorvátsku okrem toho veľmi neobľubujú jedlá zo strukovín. Miriam spomína, ako za začiatku prešla polovicu Záhrebu, kým kúpila šošovicu. Nemajú vo zvyku ani servírovať každý deň na obed polievku tak ako my, ale ako hovorí Miriam, aspoň raz v&nbsp;týždni musí byť doma uvarené jedlo, ako sa povie, na lyžicu.

Keď sa pýtame na Vianoce, pre ktoré sú typické tradičné jedlá, Miriam hovorí: „Kým na Slovensku sa jedáva kapor, tu je to ryba bakalar (ide o tresku, pozn. red.). Najprv sa suší, potom sa naseká, máča v teplej vode a potom sa varí.&nbsp;Kým u&nbsp;nás na Slovensku je sviatočný 24. december, v&nbsp;Chorvátsku má väčší význam 25. december. Ľudia sa stretávajú, pečie sa jahňacina, prasiatko. Kapustnicu a&nbsp;zemiakový šalát nepoznajú, ale pripravujú si francúzsky šalát bez zemiakov. Obľúbené sú mlynce, je to čosi podobné ako slovenská lokša.“ Keď sa pominie zima, ktorá je inak v&nbsp;Chorvátsku veľmi mierna, miestni majú v&nbsp;obľube stretávať sa, organizovať rodinné a&nbsp;priateľské stretnutia pod holým nebom. Kým my varíme kotlíkový guláš a&nbsp;grilujeme mäso, v&nbsp;Chorvátsku rozvoniava čorba alebo kotlovina, je to vlastne obdoba nášho guláša. Domáci, tak ako my na Slovensku, využívajú dostupné suroviny ako zeleninu, cibuľu, zemiaky a&nbsp;mäso.

„Kým v&nbsp;Chorvátsku nevedia, čo je bryndza, na Slovensku zase málokto pozná ich mliečnu špecialitu kajmak,“ hovorí Miriam. Ďalšie obľúbené chorvátske jedlo je sarma, pri Jadrane si ho dožičia hlavne v&nbsp;zime, pretože je to výdatné jedlo, ktoré dodáva energiu. A&nbsp;práve pri príprave sarmy tiekli Miriam slzy po tvári. „Na Slovensku pripravujeme podobné jedlo – holúbky. Kapustné listy sa obaria, plnia mäsovou plnkou a&nbsp;potom sa zavinú. V&nbsp;Chorvátsku sa celé kyslé hlávky kapusty vydlabú, naplnia, vložia do hrnca, medzi to sa ukladajú rebrá, slanina, paradajkový pretlak… Varí sa to inak, než som bola dovtedy zvyknutá. Manžel prevádzkuje vedľa domu, kde bývame, autoservis, pre zamestnancov pripravujem obedy. Keď som varila sarmu, plakala som, pretože som všetko usilovne miešala vo veľkom hrnci a&nbsp;všetko sa mi rozpadlo. Bola som zúfalá, čo im dám na obed. Manžel ma však pochválil, že hoci je sarma rozpadnutá, chutí výborne. Dnes sa mi už nestane, že by sa mi sarma rozpadla,“ smeje sa Miriam.

Miriam by rada prostredníctvom svojej knihy prilákala Chorvátov a&nbsp;Chorvátky tráviť dovolenku práve u&nbsp;nás. „Slováci a&nbsp;Slovenky dovolenkujúci pri Jadrane sú veľmi zvedaví na miestnu kuchyňu aj kultúru. Už im nestačí ležať na pláži a&nbsp;jesť ryby. Pýtajú sa ma, ktorá ryba je lepšia, ako sa pripravuje chobotnicový šalát, ktorý je veľmi zdravý. Jadran je slovenské more, tak prečo by Chorváti nemohli prísť k&nbsp;nám na slovenský salaš?“ Chorváti majú síce radi slovenské pivo, zatiaľ však našu krajinu intenzívne nevyhľadávajú. Za lyžovaním cestujú do Álp, Bosny či Slovinska. „Typickí obyvatelia Dalmácie majú radi pokoj, pohodu, nie sú cestovatelia. Po sezóne si jednoducho doma iba ľahnú a&nbsp;oddychujú.“