Viera Václavková

Na dovolenku spolu s&nbsp;deťmi sme sa tešili. Zatiaľ je nám spolu dobre, tak prečo nie. Lucka je už síce v&nbsp;puberte a&nbsp;vtedy decká všeličo vymýšľajú, ale neprotestovala. A&nbsp;Adam skákal od radosti. Ten by najradšej v&nbsp;tej slanej vode aj spal. Chodíme súkromne do jedného penziónu, kde si môžeme nejaké jedlo pripraviť a&nbsp;občas si posedíme v&nbsp;reštaurácii. Prosto, užívame si to. Už pár dní dopredu sme si naplánovali, čo všetko si zbalíme. A&nbsp;manželka navrhla cestovať v&nbsp;noci. Začudoval som sa. Vravela, že viacerí tak chodia a&nbsp;že je to pohodlnejšie. Po chvíľke rozmýšľania som súhlasil. V&nbsp;určený deň sme vyštartovali a&nbsp;o&nbsp;necelú hodinku sme už boli za hranicami na diaľnici. Málo aut a&nbsp;ubúdalo ich, ako pribúdalo hodín. A&nbsp;po polnoci to bolo v&nbsp;úplnej pohode. Počúvali sme cédečká a&nbsp;manželka občas vytiahla z&nbsp;tašky niečo na zahryznutie. Okrem šoférovania som stihol pozorovať na oblohe mesiac, ako sa skrýva v&nbsp;oblakoch a&nbsp;po chvíľke z&nbsp;nich vykúka.

Deti spali a&nbsp;ja som si to užíval. Už sa rozvidnievalo, keď ma začali štípať oči. Pootvoril som si okienko a&nbsp;prúd sviežeho vzduchu ma prebral. Ale nie nadlho. Oťažievali mi viečka a&nbsp;cítil som, že je zle. Do cieľa to bolo ešte necelých sto kilometrov. Počúval som hudbu a&nbsp;bojoval sám so sebou. Presnejšie so spánkom. Povedal som si, že na prvom parkovisku zastanem a&nbsp;chvíľu si zdriemnem. Zrazu som prestal vnímať diaľnicu a&nbsp;pri zvodidlách som zbadal brata. Moje dvojča, ktoré je už tri roky po smrti. Otvoril som oči, reflexívne skočil na brzdu a&nbsp;strhol som volant. Našťastie sme neskončili na zvodidlách. V&nbsp;tom okamihu sa mi vyčistil mozog a&nbsp;spánok odišiel. Napil som sa vody a&nbsp;myslel na Romana. Prečo sa mi ukázal v&nbsp;tom zlom okamihu? Aby ma zachránil?