Na dovolenku spolu s deťmi sme sa tešili. Zatiaľ je nám spolu dobre, tak prečo nie. Lucka je už síce v puberte a vtedy decká všeličo vymýšľajú, ale neprotestovala. A Adam skákal od radosti. Ten by najradšej v tej slanej vode aj spal. Chodíme súkromne do jedného penziónu, kde si môžeme nejaké jedlo pripraviť a občas si posedíme v reštaurácii. Prosto, užívame si to. Už pár dní dopredu sme si naplánovali, čo všetko si zbalíme. A manželka navrhla cestovať v noci. Začudoval som sa. Vravela, že viacerí tak chodia a že je to pohodlnejšie. Po chvíľke rozmýšľania som súhlasil. V určený deň sme vyštartovali a o necelú hodinku sme už boli za hranicami na diaľnici. Málo aut a ubúdalo ich, ako pribúdalo hodín. A po polnoci to bolo v úplnej pohode. Počúvali sme cédečká a manželka občas vytiahla z tašky niečo na zahryznutie. Okrem šoférovania som stihol pozorovať na oblohe mesiac, ako sa skrýva v oblakoch a po chvíľke z nich vykúka.

Deti spali a ja som si to užíval. Už sa rozvidnievalo, keď ma začali štípať oči. Pootvoril som si okienko a prúd sviežeho vzduchu ma prebral. Ale nie nadlho. Oťažievali mi viečka a cítil som, že je zle. Do cieľa to bolo ešte necelých sto kilometrov. Počúval som hudbu a bojoval sám so sebou. Presnejšie so spánkom. Povedal som si, že na prvom parkovisku zastanem a chvíľu si zdriemnem. Zrazu som prestal vnímať diaľnicu a pri zvodidlách som zbadal brata. Moje dvojča, ktoré je už tri roky po smrti. Otvoril som oči, reflexívne skočil na brzdu a strhol som volant. Našťastie sme neskončili na zvodidlách. V tom okamihu sa mi vyčistil mozog a spánok odišiel. Napil som sa vody a myslel na Romana. Prečo sa mi ukázal v tom zlom okamihu? Aby ma zachránil?