Vladimír Kampf

Pred naším stretnutím som v&nbsp;hlave spriadal plány, ako si vyskúšam jej odolnosť a&nbsp;budem sa správať ako oplzlý ujo. Keď som na ňu chvíľu čakal, strácal som odvahu. Veď som ju ešte naživo nevidel. Čo ak sa omylom prihovorím inej, prehodím pár provokačných slov. Odhodlanie som rýchlo stratil. Asi nie som vhodný na oplzlého uja – v&nbsp;Jasmíninom slovníku je to „oplzlý strejda“. Nemám na to. „Tým, že sa aktívne venujem sebaobrane, mám zvýšenú pozornosť a&nbsp;citlivosť. Ak by si to skúsil zo srandy, všimla by som si to skôr, nech by si čokoľvek skúsil,“ dorazila ma úplne.

Jasmína pri rozhovore temperamentne gestikuluje. „Môj otec bol pôvodom Bulhar. Možno to mám od neho. Vždy som bola živé a&nbsp;divé dieťa. Vždy ma bolo veľa vidieť a&nbsp;počuť,“ vysvetlila mi. Proti oplzlým ujom sa dá vraj spočiatku brániť vykaním. „Stalo sa mi, že mi z&nbsp;ničoho nič začal tykať mestský policajt. Rázne som ho upozornila, že sa nepoznáme a&nbsp;že mi má vykať. V&nbsp;bežnom kontakte s&nbsp;normálnymi ľuďmi mi okamžité tykanie neprekáža. Keby si sa ako oplzlý ujo prejavil presvedčivejšie, oveľa presvedčivejšie, poviem ti rovno, aby si mi netykal, že mi to prekáža.“

S&nbsp;propagovaním aktívnej sebaobrany začala v&nbsp;roku 2015. „Som športovo nadaná a&nbsp;skúšala som všeličo, hlavne rôzne bojové športy. Zaujímali ma aj do hĺbky a&nbsp;bola som na rôznych seminároch o&nbsp;nich. To bola klasická sebaobrana, ktorú si každý predstaví ako prvú. Nikdy v&nbsp;tom nebola komunikácia. Až keď som spoznala svojho manžela Pavla, začala som spoznávať moderné spôsoby, ktoré on už robil. Najprv som sa s&nbsp;aktívnou sebaobranou zoznamovala ako študentka. Chodila som k&nbsp;iným lektorom, pretože som nechcela, aby ma to učil Pavel. Začalo ma to baviť.“

Keď raz Pavlovi vypadol lektor, potreboval na záskok figuranta. „Nebola som ticho. Do všetkého som mu skákala a&nbsp;ľudia na mňa perfektne reagovali. Nejaký čas pred tým som robila fitnestrénerku, takže vysvetľovať niečo publiku pre mňa nebola úplná novinka. Vždy som mala plno,“ smeje sa. „Pavel na mňa za to nebol nahnevaný, veď preto si ma vybral, lebo som vášnivá a&nbsp;mám drive. Samozrejme, má dosť kompetencií na to, aby mi povedal dosť, keď preháňam. Ja ich mám zasa dosť na to, aby som mu povedala: Nie,“ hovorí so širokým úsmevom.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Urobila si inštruktorský kurz a&nbsp;odvtedy učí modernú sebaobranu. „To nie je o&nbsp;trénovaní, ale o&nbsp;informačnej platforme. Chodíme na prednášky, do médií, napísali sme knihu o&nbsp;sexualizovanom násilí, nakrútili o&nbsp;nás dokument... Berieme to komplexne. Práve o&nbsp;tom je moderná sebaobrana.“ Teda nie je iba o&nbsp;tom, ako niekoho fyzicky spacifikovať. „Dôležité je vedieť, ako konkrétne násilie vzniklo. Veď žiadne sa nezačína rovno bitím. Je jedno, či je to v&nbsp;osobnom živote alebo na ulici. Vždy si ťa ten človek musí vybrať a&nbsp;potom to na teba nejako skúsi. Napríklad teraz by som mohla naznačiť niekomu, kto na mňa od vedľajšieho stola čumí, že nie som vhodná korisť, že mňa nezožerie.“

Na otázku, ako mu to dá najavo, sa na mňa naozaj škaredo pozrela. Mal som hneď jasno. „Pohľadom mu odkážem, že ho vidím a&nbsp;dávam si na neho pozor. Ak sa na mňa pozerá so zámerom, že ma okradne, napadne, omaká alebo znásilní, vyberie si radšej obeť, od ktorej to dostane. Aj keď je to násilník, agresor, oplzlý ujo alebo nejaký iný čudný týpek, chce ľahkú obeť, nie rovnocenného protivníka. Ak mu ja naznačím, že nemienim byť jeho obeť, bude si hľadať niekoho, kto mu dá, čo potrebuje, oveľa ľahšie.“

Hneď pridala príklad úplne nevhodného správania sa: „Ráno som prechádzala okolo kancelárskej budovy. Stáli tam dvaja chlapi v&nbsp;sakách a&nbsp;jedna žena v&nbsp;kostýme. Vedľa nich sa potácal opilec. Prejavoval sa agresívne. Tí traja sa zachovali úplne normálne, ako väčšina ľudí. Sklonili hlavy, spustili ruky a&nbsp;vytierali pohľadom podlahu, zatiaľ čo ten opitý na nich reval a&nbsp;dožadoval sa pozornosti. Veď oni mu dávali najavo, nech si trebárs udrie, keď sa mu zachce. Sledovala som, ako to dopadne. Ten agresívny človek nakoniec odišiel, ale nie preto, lebo by sa tí traja o&nbsp;to postarali. Odišiel, pretože ho omrzeli. On sám sa rozhodol odísť. Byť pasívny nefunguje a&nbsp;nedá sa na to spoľahnúť. Agresor si povie: To je ale blbec, idem bližšie a&nbsp;znepríjemním mu život… Takí ľudia si užívajú, keď sa ich bojíš.“

Riešenie tejto situácie bolo vraj celkom jednoduché. „Stačilo zdvihnúť ruky pred seba dlaňami k tomu čudnému týpkovi. To všade na svete znamená, že nechcem žiadne problémy, ale budem sa brániť, ak sa niečo stane. K tomu treba dôrazne povedať: Nechajte ma! Choďte preč! Viac slov netreba. Dlhé reči v takej situácii nepomôžu.“&nbsp;Povedať to škaredými slovami je podľa Jasmíny nevhodné. „Naša metodika to neodporúča. Predsa nechceš agresorov dráždiť a&nbsp;toto by ich podráždiť mohlo. Nikto nechce byť ponižovaný a&nbsp;urážaný. Musíš si nastaviť bariéru a&nbsp;mať rozum.“ Ak ruky a&nbsp;dlane nezaberú, sú aspoň jasným signálom pre okolie. Ukazujú, že sa bránim a&nbsp;niekto mi robí niečo, čo sa mi nepáči.

Jasmína zažila sexualizované násilie od bývalého priateľa svojej matky, keď mala štrnásť. „Vždy keď o tom znova hovorím, je to pre mňa úľava. Mlčala som veľmi dlho. Hovorím o tom v médiách a na každom kurze. Ten chlap mal synov v rovnakom veku, ako sme boli my so sestrou. Chodievali sme spolu na výlety a kamarátili sme sa.“&nbsp;Raz večer prišiel ožratý k&nbsp;nej do postele a&nbsp;urobil to. Jasmína sa na nič nezmohla, len zamrzla. „To je bežná reakcia na brutálnu stresovú situáciu. Bolo by čudné, keby som sa začala brániť. Zamrznutie je fyziologický proces, ktorý spúšťa tvoj mozog. V&nbsp;kríze začínaš mať reakcie našich primitívnych pravekých predkov. Keď na nich vyskočil šabľozubý tiger, že ich zožerie, pomohlo im to ľahšie zvládnuť bezvýchodiskovú situáciu,“ vysvetľuje.

„Nič necítiš. Tak to máme nastavené dodnes. Bola som typická obeť znásilnenia. Nič som neurobila, nikomu som to nepovedala. V&nbsp;Českej republike sa denne udejú desiatky takýchto prípadov. Je to epidémia násilia. Nie je to žiadna novinka, ale až teraz o&nbsp;tom rozprávame. Ja s&nbsp;tým bojujem tak, že sa mi ústa nezastavia. Pre mňa je to zadosťučinenie. Ukazujem prstom: Ty za to môžeš! Je to tvoja vina! Nie moja, ako som si dlhé roky myslela.“

Ona mala 14, on 45. „Dlho som nemala silu o&nbsp;tom hovoriť. Keď som to povedala sestre, pripomenula mi, ako nám stále ponúkal cigarety a&nbsp;chľast. Vraj bol od prvej chvíle čudný. Ono sa to asi nestalo z&nbsp;ničoho nič, ako si myslí veľa obetí. Len ja som si to ako dieťa nevšimla.“ Jeho likvidáciu vraj plánovala azda miliónkrát. Ako žije a&nbsp;čo robí, nechce vedieť. Nikdy nepovedala nahlas jeho meno. „Príde mi to zbytočné. Keby som povedala jeho meno, tak tým nikomu nepomôžem. To už je právne premlčané. Rozprávam tento príbeh preto, aby som opísala fenomén znásilnenia.“

Podľa mňa, neúspešného oplzlého uja, by mala jeho meno hovoriť nahlas, tak ako by to mali hovoriť všetky obete násilia. Bez ukázania prstom na konkrétnu osobu mi to príde na odstrašenie ostatných málo. „Nikdy som o&nbsp;tom ani len neuvažovala. Moji najbližší jeho meno vedia a&nbsp;to mi stačí. Ja si určujem, kde mám hranice. Niečo si musím nechať pre seba. Ja som bola obeť a&nbsp;s&nbsp;tým, čo som zažila, som sa vyrovnávala brutálne. Som rada, že som to prežila.“

Po zážitku s&nbsp;násilníkom strávila niekoľko dní ako v&nbsp;hmle. „Mala som strach a&nbsp;pocit hnusu. Hovorila som si, že všetko je v&nbsp;prdeli.“ Jasmína hľadala cestu, ako z&nbsp;toho von. Našla si drogy. „Dostala som sa do najhoršej partie u nás na sídlisku. Začala som fetovať toluén, potom prišli na rad lysohlávky, extáza, pervitín, heroín, heroín s pervitínom dokopy… To všetko som si dávala. Myslí, že keby ma vtedy neznásilnil, tak by som takto nikdy nedopadla. Moja dvojička má normálny život.“&nbsp;Žila v&nbsp;dome bez okien a&nbsp;bez elektriny, v&nbsp;lete, v&nbsp;zime. „Varili sme si perník a&nbsp;fetovali každý deň. Vedela som, že keď s&nbsp;tým neskoncujem, tak zle dopadnem. Keď som si dva dni nešľahla, bol to pre mňa dlhý čas. Stretávala som bývalých spolužiakov, ako cestujú do škôl s&nbsp;batohmi a&nbsp;strašne som im závidela. Aj ja som to chcela, ale bolo to pre mňa nedosiahnuteľné. Niekoľkokrát som sa pokúsila s&nbsp;takým životom prestať, ale nešlo to.“

Raz sa videla v zrkadle. „Dívala som sa na seba, mala som plešinu, bola som strhaná a nemala som zuby, ale bola som to stále ja. Vedela som, že ak neprestanem, o pár rokov bude to, čo vidím, realita. Šťastena mi vtedy poslala ďalšiu kurátorku. Prvý kurátor mi dal facku a vyhrážal sa, že ak nebudem chodiť do školy, tak ma vyfacká znova. Ani tá ďalšia kurátorka nebola lepšia. Agresia, vyhrážky, revala na mňa… Ja som kričala o pomoc, bola som decko a nikto sa ma nespýtal, čo potrebujem. Až pani Horáková bola prvý človek, ktorý sa ma spýtal, čo mám rada. Pýtala sa ma, čo rada čítam a čo by som chcela robiť. Povedala som jej, že by som chcela chodiť do školy, tam, kam som chodila, chcela by som robiť keramiku. Predo mnou zdvihla telefón a zavolala. Riaditeľ ma nechcel, že až keď budem po liečbe. Ona mu dôrazne povedala, že ak nechce, aby mu prišla kontrola, tak by mal zľaviť zo svojich požiadaviek. To mi zachránilo život.“ Pani Horáková dostala za odmenu od Jasmíny niekoľko kanvičiek vytočených na hrnčiarskom kruhu, keď jej prišla ukázať výučný list a&nbsp;neskôr aj maturitné vysvedčenie.

Keď bola malá, chcela byť módna návrhárka. „Stále som si kreslila. Robila som tiež vlastné časopisy a snívala som aj o tom, že budem novinárka alebo rovno šéfredaktorka.“&nbsp;Dnes je inštruktorkou modernej sebaobrany a vysvetľuje, že ich kurzy nie sú len pre ženy alebo pre ľudí v priamom ohrození. „Chodia za nami ľudia, ktorým prekáža, že na nich huláka sused a&nbsp;oni sa ho boja. Preto máme kurzy zvlášť pre ženy, zvlášť pre deti a&nbsp;zvlášť pre iné formy ohrozenia. Tie pre ženy sú viac o&nbsp;osobných príbehoch a&nbsp;sexualizovanom násilí. My už sa nepýtame: Čo ste zažili? Ale: Čo všetko ste zažili? Niektorým ženám stačí na traumu stretnutie s&nbsp;onanistom. Pre niekoho je to banalita, pre iného nechutná vec. Iná žena si napríklad sťažuje na lektora autoškoly, ktorý bol oplzlý, siahal na ňu a&nbsp;mal debilné reči. Tá žena odvtedy nešoféruje. S&nbsp;takýmito príbehmi sa stretávame. Medzi dievčatami je dosť takých, ktoré odišli zo školy len preto, že si ich nejaký docent vybral a&nbsp;išiel po nich…“

Každá si v&nbsp;prvom rade musí uvedomiť, že to nie je jej vina. „Ak si niekto narúžuje ústa, má tesné tričko a topánky na opätkoch, predsa neznamená, že si k nemu môže dovoliť, kto chce, čo chce. Vinu predsa nesie páchateľ násilia! Základný kurz trvá dve hodiny. Trúfame si povedať, že za ten čas ľudia odchádzajú s niečím, čo im môže zásadne zmeniť život.“&nbsp;Brániť sa nie je jednoduché, ale je účinné. Agresorov, aj tých skrytých za maskou akože zabávačov, to dokáže celkom účinne spacifikovať, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Brániť sa je dôležité. Vytierať pred niekým pohľadom podlahu nikomu nepomôže a&nbsp;svet to nezmení.