Viera Václavková

<p>Z rádia mi vyspevovali známi speváci staré hity a cesta ubiehala. Tešilo ma, že som odolala rôznym ponukám na strávenie posledného dňa v roku a vypadla som z mesta. Na chate budem sama. Užijem si ticho, prejdem sa v lese a sneh mi bude vŕzgať pod nohami. Večer si zakúrim v kozube, v ohnisku občas zapraská horiace drevo a vyletia z neho iskričky. Romantika. Už aby som bola v cieli! Odbočila som na menej frekventovanú cestu, odkiaľ je to ešte asi tridsať kilometrov, a začal poletovať sneh. Odrazu som pocítila, že s autom sa niečo deje. Zbadala som opustenú autobusovú zastávku a zastala som. Vyšla som von a na diagnózu stačil letmý pohľad: defekt. Zahrešila som a začala som z kufra vykladať veci, aby som sa dostala k rezerve a zdviháku. Potom som trochu uvoľnila skrutky na kolese. Tri sa dali hravo, štvrtá držala. Nohou som dupala na kľúč a nadávala na som chlapov zo servisu. Pri výmene pneumatík som ich prosila, aby skrutky silno neuťahovali, lebo v prípade defektu ich neuvoľním.</p>

<p>Uškrnuli sa a mysleli si svoje. V diaľke sa objavilo auto. Rozhodla som sa zastaviť ho, chlap mi pomôže. Ani nepribrzdil. Aj biela dodávka len preletela okolo. A ďalšie autá tiež. Vytiahla som mobil, že zavolám servis. Vtom pribrzdilo auto so švajčiarskym EČV a vodič ma ohúril slovenčinou. Jeho tvár, reč... Stuhla som. Bol zvedavý, čo potrebujem. Ukázala som na pneumatiku a videla som, že aj jemu niečo preletelo hlavou. Mlčky uvoľnil skrutku, dal auto na zdvihák a vymenil koleso. Keď skončil, chvíľu sme sa na seba pozerali. Netuším, čo sa mu premietalo v hlave. V mojej naskočil fešný muž, s ktorým som si pred desiatkami rokov plánovala život. No jedného dňa zmizol. Ticho, bez slova. Je to už vyše štyridsať rokov. A práve ten mi teraz zaželal šťastný nový rok, nasadol do auta a zmizol. Zase.</p>