Pri príležitosti nášho sedemdesiateho výročia vám otvárame svoj bohatý archív. Vráťte sa s nami do roku 2012, kedy sme vyspovedali aj MAMU ŠTEFANA SKRÚCANÉHO. Začítajte sa do rozhovoru, ktorý pôvodne vyšiel pod názvom: "Vymodlené dieťa".

„Chceli sme, aby mal chlieb v rukách,“ vysvetľuje MAMA ŠTEFANA SKRÚCANÉHO, prečo má jej syn za sebou aj štúdium na stavebnej fakulte. Vydržal tam však len jeden semester.

Vraj už pri vyplňovaní prihlášky tvrdil, že stavebného inžiniera chcú mať z neho hlavne rodičia. On túžil byť spevákom. „Mysleli sme si, ako dobre sme spravili, keď sme mu vybrali túto školu. Hoci odmala pekne spieval, hral na gitare aj harmonike, vystupoval na rôznych akciách, mysleli sme si, že by ho profesia umelca neuživila. Keď sa nás raz jeho učiteľka na rodičovskom spýtala, či z neho bude spevák alebo stavbár, môj manžel jej odvetil, že bude akurát tak spievajúcim stavbárom na streche,“ spomína Števova mama Anna. Jej syn si nakoniec presadil svoje a po prvom semestri presedlal na herectvo. Nehnevala sa, sama kedysi chcela byť herečkou.

Cukor pre bociana

Števo sa narodil svojim rodičom po ôsmich rokoch od svadby. Jeho mama preto o ňom hovorí ako o vymodlenom dieťati. Všetka pozornosť sa v rodine sústredila naňho. „Neskôr sa začal sťažovať, že každý má nejakého súrodenca, len on nemá nikoho. Ani moji bratia nemali deti, takže od všetkých dostával na Vianoce kopu darčekov. Tešil sa z nich, ale dúfal v to, že by tam raz mohlo byť pribalené bábätko. Aj cukor sme bocianovi na okne nechávali. Keď sa narodili sestry dvojčatá, bol ako v siedmom nebi. Keďže manžel pracoval, Števko mi s nimi pomáhal. Prebaľoval ich, kočíkoval,“ opisuje pani Anna, ktorá dlhé roky pracovala v trenčianskej Továrni obrábacích strojov (TOS) na kultúrno-propagačnom oddelení. Na starosti mala nielen vydávanie podnikových novín, ale aj organizovanie rozličných osláv, ktoré k životu závodu v tom čase patrili. Zužitkovala tak svoje nadanie na spev i recitovanie.

Huba by mi furt mlela, to má Števo po mne.
A. Skrúcaná

Šetrili od leta

Vraj hneď ako sa Števo narodil, bolo jasné, že bude mať po mame silný a pekný hlas. „Sestrička, ktorá mi s ním krátko po jeho narodení chodila pomáhať, k nám trafila aj bez toho, aby poznala adresu. Orientovala sa po hlase, Števko reval na celú ulicu tak, že sa to nedalo nepočuť. Keď už začal spievať, jeho obľúbenou pesničkou bola skladba Na silnici do Prášil. Vraj si ju, pochodujúc po koberci, vyspevoval nespočetne veľakrát. Pri sťahovaní sa mu však platňa s ňou rozbila. Potom si obľúbil Neckářovu pieseň Chrám svatého Víta, ktorú spieval so štipcom na nose,“ usmieva sa pani Anna a spomína si aj na to, ako raz zo školy prišiel za ňou s tým, aby ho pekne obliekla, že ide súťažiť.

„Ani poriadne nevedel, čo bude spievať. Ale išiel a vyhral. Už vtedy mu učiteľky predpovedali, že sa raz bude živiť hlasom. Manželovi sa to veľmi nepozdávalo, aj z harmoniky ho nakoniec odhlásil – doživotne. Nechcelo sa mu totiž chodiť s ním dvakrát denne cez celé mesto do hudobnej. Števko však príliš neprotestoval, v tom čase hrával aj futbal, bál sa, že by musel vynechať nejaký zápas.“

Ako dieťa sa venoval aj spoločenským tancom, okrem futbalu hrával hokej, vyskúšal i kajak. Najviac si však zamiloval hru na gitare, ktorú dostal na Vianoce. „Kamarátky sa mi smiali, lebo keď sme prišli z letnej dovolenky, ja už som začala šetriť na darčeky. Z prekvapenia však nič nebolo, puzdro na gitaru objavil ešte skôr, ako sme tú gitaru doň vôbec stihli zabaliť.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia