Jana Homolová

Budúci herec sa narodil ako jedináčik 27. mája 1924 do rodiny Albíny a&nbsp;Ferdinanda Chudíkovcov v&nbsp;Hronci. Múdra, milujúca a&nbsp;umelecky založená mama bola protikladom otca, tvrdého železničiara z&nbsp;Podbrezovej. Ten sa často obával, že žena mu syna rozmaznáva, tak ho z&nbsp;času na čas pretiahol remeňom. Často si však pri jeho posteli poplakal.

Ladislav Chudík bol chorľavé dieťa. Prekonal zápal pľúc, bolesti chrbtice, pre ktoré spával v&nbsp;sadrovom lôžku. Trpel tiež silnými bolesťami hlavy. Tie sa neskôr spojili s&nbsp;depresiami. Pre choroby absolvoval nekonečné pobyty v&nbsp;nemocnici, kde si písal Denník smrti. Práve ten, šport a&nbsp;neskôr aj divadlo mu pomáhali zabúdať na ukrutné bolesti. Jeho otec našiel obrovskú vášeň v&nbsp;kartách, čo v&nbsp;úzkom rodinnom kruhu nikdy nerobilo dobrotu. Rodičia sa preto často hádali, prípadne sa vôbec nerozprávali.

Napriek tomu mal L.&nbsp;Chudík po celý život oporu vo svojej mame. Keď v&nbsp;mladom veku odchádzal študovať, cítil, akoby sa pod jeho nohami podlomila zem. Pocit neistoty, žiaľ, už nikdy neprekonal a&nbsp;nosil ho vo svojom podvedomí do konca života. Mama pre neho skutočne predstavovala celý svet. Mravné hodnoty, pre ktoré si ho vážili kamaráti, kolegovia, ba aj nepriatelia, získal vďaka jej výchove.

Riadil som sa tým, čo mi prízvukovala mama. Hovorievala: Buď dobrý, múdry, správaj sa slušne a&nbsp;nikomu neubližuj.

Po mame zdedil vzťah k&nbsp;umeniu, po otcovi tvrdohlavosť, čo sa prejavovalo aj v&nbsp;jeho komplikovanej povahe. Na Gymnáziu v&nbsp;Kremnici dostával rôzne napomenutia a&nbsp;domov sa rozhodne nevracal s&nbsp;ukážkovým vysvedčením.

Práve gymnázium ho však priviedlo na hereckú cestu. V&nbsp;štyridsiatych rokoch minulého storočia sa Chudík zúčastnil na okresných divadelných pretekoch v&nbsp;hre zvolenského ochotníka. V&nbsp;negatívnej postave policajného komisára si ho všimol dramaturg Národného divadla Ján Sedlák. Ten 19-ročnému chlapcovi vnukol myšlienku, aby sa stal profesionálnym hercom.

Mladík v&nbsp;kútiku duše po tejto profesii túžil, jeho otec to však rezolútne odmietal. O&nbsp;niečo neskôr dostal pozvánku na skúšku do Národného, kde jednoznačne očaril aj profesora Jána Jamnického. Ten ho prijal za eléva. Na otcovo želanie musel súbežne so štúdiom herectva na Hudobnej a&nbsp;dramatickej akadémii študovať aj Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v&nbsp;odbore ruština a&nbsp;slovenčina.

Do SND ho prijali 1. januára 1944, vo svojich denníkoch, ktoré si písal od štrnástich rokov a&nbsp;neskôr ich knižne spracovala teatrologička a&nbsp;spisovateľka Ľubica Krénová, uviedol: „Bratislava bola nádherne zasnežená a&nbsp;ja som bol vtedy najšťastnejší človek na svete.“

Článok pokračuje na ďaľšej strane.

Herecká profesia mu podstatnú časť života ako jedna z&nbsp;mála prinášala radosť a&nbsp;potešenie. Účinkoval vo viac ako sto televíznych filmoch, stvárnil stovky divadelných a&nbsp;dramatických postáv. Na doskách SND hral dlhých 70 rokov. Cítil sa byť hercom salieriovského typu, teda tým, ktorý nemá nadanie, napriek tomu sa mu v&nbsp;povolaní darí a&nbsp;má úspech.

Občas sa pokladal aj za herca mozartovského typu, teda takého, ktorý hrá s&nbsp;ľahkosťou, s&nbsp;minimálnym úsilím pri stvárňovaní postavy, prirodzene. Opakovane tvrdil, že herectvo si vydrel. Celý život sa riadil heslom požičaným od generála Milana Rastislava Štefánika: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ Ani na milovaných divadelných doskách sa nevyhol problémom, pre ktoré na istý čas odišiel s&nbsp;partiou hercov z&nbsp;Národného divadla na Novú scénu.

Po návrate ho 1. novembra 1963 vymenovali za umeleckého šéfa Činohry SND. Stal sa tak prvým riadiacim orgánom od roku 1954, ktorý nebol členom strany. Bol však náročný, čo niektorým kolegom nevoňalo, a&nbsp;on si to dobre uvedomoval. „Herci musia prestať chodiť oddychovať na skúšky, musí prestať parodovanie neznalosti textu, lebo ,mám o&nbsp;týždeň premiéru v&nbsp;televízii a&nbsp;potom sa začnem učiť‘... Divadlo súčasných nárokov nemôže čakať, kým sa nám uráči spamätať sa a&nbsp;pochopiť, že nie sme zamestnanci poisťovacej spoločnosti, kde si možno tridsať rokov vystačiť s&nbsp;tým, že si zvykneme na stereotyp. Dali sme sa dobrovoľne do služieb Thálie a&nbsp;tá nie je ochrankyňou ,mŕtvych duší‘,“ uviedol vo svojich zápiskoch.

Herec bol zároveň aj spoluzakladateľ vysielania Bratislavského televízneho štúdia v&nbsp;roku 1956. Okrem divadla a&nbsp;televízie trávil veľa času v&nbsp;rozhlase a&nbsp;ako profesor aj na VŠMU. Vo funkcii umeleckého šéfa stihol v&nbsp;divadle zamestnať Božidaru Turzonovovú a&nbsp;Milku Vášáryovú. Napokon však požiadal o&nbsp;uvoľnenie z&nbsp;funkcie. Na popud svojej prvej, psychicky chorej manželky Heleny na piaty deň po vstupe spojeneckých vojsk na územie Československa v&nbsp;roku 1968 emigroval.

Manželský pár so sebou vzal obe mamy. Usadili sa vo Viedni. Umelec v&nbsp;emigrácii stretol fotografa Karola Kállaya i&nbsp;Jana Wericha, s&nbsp;ktorým svoj útek do zahraničia konzultoval. Vtedy si vôbec neuvedomoval, že je pod manželkiným vplyvom a&nbsp;odísť z&nbsp;milovanej krajiny vlastne nechcel. Rakúsko ho však prijalo s&nbsp;otvorenou náručou. „Na adresu Rakúšanov môžem povedať, že sa k&nbsp;nám správali ako anjeli strážni, mali sme sa ako v&nbsp;rozprávke.“

Jeho obľúbení študenti na čele s&nbsp;Andym Hrycom, Zuzanou Kocúrikovou, Jurajom Kukurom a&nbsp;Vladimírom Durdíkom herca asi po mesiaci v&nbsp;emigrácii navštívili s&nbsp;prosbou, ktorú napísali na šírku ulice slovami: Príďte, vráťte sa! Ešte aj po rokoch susedia spomínali na to, ako kľačali na kolenách a&nbsp;obľúbeného profesora prosili, aby prišiel späť do Bratislavy.

„Mal som slzy v&nbsp;očiach. Uvedomil som si, že aktivita kladného pólu v&nbsp;človeku je vždy najviac manifestovaná v&nbsp;čase ohrozenia. Dali mi jasne najavo, že ma potrebujú. Bol som šťastný. Cítil som požehnanie zo zdaru z&nbsp;práce.“ O&nbsp;štyri mesiace neskôr sa so ženou Helenou predsa len vrátil späť do Československa. Niektorí kolegovia ho vítali, iní odsudzovali.

Dúfal, že odchod za hranice pomôže psychickej pohode jeho polovičky, žiaľ, nestalo sa to a&nbsp;dôsledky unáhlenej emigrácie musel znášať ešte veľmi dlho. Až štyri roky po nej sa mu znova otvorili televízne a&nbsp;filmové štúdiá. Chrbtom sa mu obrátilo mnoho ľudí. V živote ho zasiahla aj smrť troch hercových básnikov – Kostru, Seiferta a&nbsp;Rúfusa, s&nbsp;ktorými udržiaval priateľské vzťahy, pretože nadovšetko miloval poéziu. „Odumiera generácia, ktorá ma tvorila. Iste prídu noví, lepší, vzdelanejší, ale túto generáciu bude ťažko reprízovať.“

Nálepka prinavráteného emigranta bola len okrajovým problémom, ktorý sa s&nbsp;ním v&nbsp;súkromnom a&nbsp;profesionálnom živote ťahal. Najťažšie obdobie života pre neho predstavovalo prvé manželstvo. Mal 33&nbsp;rokov, keď sa v&nbsp;marci 1957 v&nbsp;Starom Smokovci oženil. Zobral si o&nbsp;dva roky mladšiu Češku Helenu, uznávanú redaktorku slovenskej redakcie Kultúrnej tvorby. Jej náhle epileptické záchvaty odštartovali v&nbsp;hercovom živote sériu mnohých komplikácií a&nbsp;zároveň manželských kríz.

„Vznikla dramatická situácia, že jednu noc niekdy ráno, ešte za tmy, som počul veľký ruch, dokonca som videl rozbitú hlinenú vázu. Ženu som našiel v&nbsp;takej podobe, že sa mi doslova zastavilo srdce. Z&nbsp;môjho laického pohľadu bola nepríčetná. Uložil som ju na gauč a&nbsp;zistil som, že je pocikaná, pokakaná. Poumýval som ju a&nbsp;zároveň som si uvedomil, že musím čo najskôr kontaktovať lekárov,“ povedal v&nbsp;roku 2010 v&nbsp;rozhovore pre Českú televíziu.

V&nbsp;roku 1970 lekári Helene diagnostikovali nezhubný nádor na mozgu. Mal zákerný, hviezdicovitý tvar, nedal sa úplne odstrániť, čím sa jej ani po náročnej operácii zdravotne výrazne nepolepšilo. Jej reakcie sa stali nevyspytateľnými. Záchvaty zúrivosti pribúdali, až zmenili celú jej osobnosť. Helena ostala na invalidnom dôchodku a&nbsp;po operácii sa začala strániť ľudí.

„Mala pocit, že sa na ňu dívajú ako na bláznivú.“ Pre zdravotné problémy prišla o&nbsp;prácu, jej blízki sa ju preto snažili doma niečím zamestnať. Napokon si aktivitu našla sama. Rozhodla sa pre časté sťahovanie a&nbsp;striedanie bytov. L.&nbsp;Chudík sa preto nechcene dostal do problémov s&nbsp;bytovou mafiou. Šesť rokov trvali súdne ťahanice.

„V&nbsp;mene toho, že som chcel manželke týmto spôsobom pomáhať, som si zrazu uvedomil, že nepomáham ani sebe, ani jej, ani nikomu z&nbsp;našej mini rodiny. Z&nbsp;toho vznikli naše najväčšie trápenia.“ Herec sa svojou ťažko chorou ženou nechal manipulovať. Snažil sa jej pomôcť, ona však jeho pomoc neprijímala.

Nechcem povedať, ako ma nazývala, lebo všetky tie mená, ktoré používala, to bolo strašné. Bol som pre ňu normálny ľudský odpad. Ona akúkoľvek situáciu, ktorú som chcel zmierniť, pochopila proti sebe a útočila na mňa. Hovoril som si, pane Bože, čo to je? Čo je v tom človeku, ktorý hovorí tieto slová? Veď to je niekto cudzí a to cudzie v nej, to bola jej choroba...“

V&nbsp;roku 1975 sa prehĺbili aj hercove depresie, a&nbsp;to až tak, že uvažoval o&nbsp;odchode z&nbsp;divadla, dokonca sa pohrával s&nbsp;myšlienkou, že odíde z&nbsp;tohto sveta. „Rozmer tých trápení zašiel až tak ďaleko, že som rozmýšľal o&nbsp;ukončení života.“ V&nbsp;čase jeho najväčšieho zúfalstva však ako vykúpenie prišla veľkorysá ponuka na účinkovanie v&nbsp;seriáli Nemocnica na okraji mesta. V&nbsp;podstate mu zachránila život.

„Mňa to tak zmáhalo, že som sa chcel vzdať tejto postavy,“ priznal po rokoch. Presvedčil ho až uznávaný lekár Miroslav Plzák, ktorý ho prinútil, aby v&nbsp;seriáli hral. „Povedal mi, že keby ma neprinútil Sovu zahrať, tak by ma musel hospitalizovať. Tak zle som na tom bol,“ doplnil herec.

V&nbsp;nepriaznivom psychickom rozpoložení sa však u&nbsp;L.&nbsp;Chudíka začali prejavovať prvé príznaky depresie. Napriek tomu postavu Sovu nevzdal. Práve doktor Plzák umelcovi dohovoril, aby sa jeho manželka buď išla liečiť, alebo sa dal rozviesť. Keď to už inak nešlo, začali žiť v&nbsp;roku 1977 oddelene a&nbsp;napokon sa v&nbsp;októbri 1979 rozviedli. „Chcel som sa však rozlúčiť tak, aby bola spokojná. Dal som jej to, čo som jej mohol dať. Ostalo tam asi 200-tisíc korún, čo v&nbsp;tom čase bol obrovský peniaz. Nemohol som už viac vykonať. Vďaka lekárom som neukončil svoj život, ale manželstvo.“

Mohlo by sa zdať, že hercovi sa po tomto kroku konečne uľavilo. Charakter však v&nbsp;sebe nezaprel a&nbsp;aj po rozvode cítil hanbu, ba dokonca výčitky svedomia, že opustil chorú ženu. „Jej samota ma desí viac ako moja vlastná,“ napísal si do denníka. Práve preto sa jej snažil byť aj po rozvode nablízku. Helena, žiaľ, od seba všetkých odstrihla. Dva roky po rozvode sa odsťahovala domov do Prahy a&nbsp;tri roky nato skutočne sama zomrela. Keďže už nemala žiadnych príbuzných, o&nbsp;pohreb sa postaral Ladislav Chudík. Tým sa pre neho definitívne uzavrela náročná 22-ročná kapitola života.

Napriek tomu, že o&nbsp;herca malo počas jeho kariéry záujem mnoho žien, hlboké city prejavil manželke Helene a&nbsp;neskôr druhej žene Alene. Nie je však tajomstvom hercova láska k&nbsp;Emílii Vášáryovej v&nbsp;období tesne po skončení jeho manželstva. Vtedy jej napísal päť dlhých milostných listov bez oslovenia a&nbsp;bez podpisu. „Moja drahá! Neviem, prečo je to tak a&nbsp;prečo sa to stalo. Ste mi drahá dlho, veľmi dlho. A&nbsp;ani neviem, prečo sa tak stalo: Milujem vás...“

Korešpondenciu herečka síce pochopila, no nikdy nezareagovala. Svoju druhú manželku spoznal ako 20-ročnú študentku práva v&nbsp;Českej televízii, kde si privyrábala v&nbsp;komparze a&nbsp;dabingu počas nakrúcania filmu Podozrenie. Hrala v&nbsp;ňom diplomatovu ženu a&nbsp;cez prestávku sa dala s&nbsp;Chudíkom do reči. Po prvom stretnutí si vymenili adresy a&nbsp;z&nbsp;času na čas si vzájomne poslali pozdrav. V&nbsp;priebehu rokov doštudovala, vydala sa, rozviedla a&nbsp;zostala sama s&nbsp;dcérou Berenikou. Po rozvode s&nbsp;ňou herec nadviazal bližší kontakt.

„Zobral som si ich obe aj s dcérkou, zamiloval som sa do nich v tej svojej samote,o ozrejmil v&nbsp;televíznom rozhovore. V&nbsp;roku 1982 sa vzali. Nakoniec sa na herca tesne pred šesťdesiatkou predsa len usmialo šťastie. Našiel milujúcu polovičku, ktorá mu pomohla vymazať trpké spomienky na prvé manželstvo. Prežili spoločne 33&nbsp;krásnych rokov.

Krátko pred deväťdesiatkou sa vďaka nej Chudík vrátil na dosky Národného divadla v&nbsp;legendárnej Tančiarni. „Každé predstavenie bolo pre neho novým víťazstvom samého nad sebou,“ uviedla Alena Chudíková. Akoby dostal čas navyše a&nbsp;chcel ho využiť do poslednej minúty. Definitívne divadelné dosky opustil až tri mesiace pred smrťou. Manželke už začínalo byť jasné, že sa blíži jeho koniec.

„Po deväťdesiatke sa jeho sily prestali obnovovať,“ uviedla. Zápal pľúc ho opakovane pripútal na nemocničné lôžko. Alena sa o&nbsp;neho s&nbsp;láskou starala do poslednej chvíle. Odišiel 29. júna 2015. Pomyselná opona sa tak za maestrom definitívne zavrela tesne pred koncom divadelnej sezóny. Náhoda? Tie vraj neexistujú...

<h3>Dušan Jamrich (73), herec</h3>
&nbsp;
Laco je veľký vlastenec a zároveň svetoobčan. Pán Európan. V ňom sa princíp národný, vlastenecký nijako nebije s občianskym. V tomto by mohol byť príkladom pre mnohých iných. Zvykneme ho nazývať chodiaca autorita. Na ňom si práve preto vážim, že táto jeho autoritatívnosť bola vykúpená ohromnou pokorou, sebaspytovaním, pochybovaním.
&nbsp;
<h3>Emília Vášáryová (77), herečka</h3>
&nbsp;
Má šľachetné srdce a tiež plachý, chlapčenský, milý úsmev múdreho a odvážneho muža.
&nbsp;
<h3>Eliška Balzerová (70), herečka</h3>
&nbsp;
My sme sa s pánom Chudíkom stretli pri práci len raz, ale myslím si, že to bola zásadná práca. Nás mladých táto práca poznamenala na celý život a jemu priniesla rolu, vďaka ktorej sa stal obľúbeným a milovaným nielen v Česku, na Slovensku, ale aj po celej Európe, kde sa seriál Nemocnica na okraji mesta predal. Túto prácu si vážil, vstúpil do nej v čase veľmi zložitej životnej situácie, ale na profesionálnej úrovni.