Herecký život

Herecká profesia mu podstatnú časť života ako jedna z mála prinášala radosť a potešenie. Účinkoval vo viac ako sto televíznych filmoch, stvárnil stovky divadelných a dramatických postáv. Na doskách SND hral dlhých 70 rokov. Cítil sa byť hercom salieriovského typu, teda tým, ktorý nemá nadanie, napriek tomu sa mu v povolaní darí a má úspech.

Občas sa pokladal aj za herca mozartovského typu, teda takého, ktorý hrá s ľahkosťou, s minimálnym úsilím pri stvárňovaní postavy, prirodzene. Opakovane tvrdil, že herectvo si vydrel. Celý život sa riadil heslom požičaným od generála Milana Rastislava Štefánika: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ Ani na milovaných divadelných doskách sa nevyhol problémom, pre ktoré na istý čas odišiel s partiou hercov z Národného divadla na Novú scénu.

Po návrate ho 1. novembra 1963 vymenovali za umeleckého šéfa Činohry SND. Stal sa tak prvým riadiacim orgánom od roku 1954, ktorý nebol členom strany. Bol však náročný, čo niektorým kolegom nevoňalo, a on si to dobre uvedomoval. „Herci musia prestať chodiť oddychovať na skúšky, musí prestať parodovanie neznalosti textu, lebo ,mám o týždeň premiéru v televízii a potom sa začnem učiť‘... Divadlo súčasných nárokov nemôže čakať, kým sa nám uráči spamätať sa a pochopiť, že nie sme zamestnanci poisťovacej spoločnosti, kde si možno tridsať rokov vystačiť s tým, že si zvykneme na stereotyp. Dali sme sa dobrovoľne do služieb Thálie a tá nie je ochrankyňou ,mŕtvych duší‘,“ uviedol vo svojich zápiskoch.

Herec bol zároveň aj spoluzakladateľ vysielania Bratislavského televízneho štúdia v roku 1956. Okrem divadla a televízie trávil veľa času v rozhlase a ako profesor aj na VŠMU. Vo funkcii umeleckého šéfa stihol v divadle zamestnať Božidaru Turzonovovú a Milku Vášáryovú. Napokon však požiadal o uvoľnenie z funkcie. Na popud svojej prvej, psychicky chorej manželky Heleny na piaty deň po vstupe spojeneckých vojsk na územie Československa v roku 1968 emigroval.

Manželský pár so sebou vzal obe mamy. Usadili sa vo Viedni. Umelec v emigrácii stretol fotografa Karola Kállaya i Jana Wericha, s ktorým svoj útek do zahraničia konzultoval. Vtedy si vôbec neuvedomoval, že je pod manželkiným vplyvom a odísť z milovanej krajiny vlastne nechcel. Rakúsko ho však prijalo s otvorenou náručou. „Na adresu Rakúšanov môžem povedať, že sa k nám správali ako anjeli strážni, mali sme sa ako v rozprávke.“

Jeho obľúbení študenti na čele s Andym Hrycom, Zuzanou Kocúrikovou, Jurajom Kukurom a Vladimírom Durdíkom herca asi po mesiaci v emigrácii navštívili s prosbou, ktorú napísali na šírku ulice slovami: Príďte, vráťte sa! Ešte aj po rokoch susedia spomínali na to, ako kľačali na kolenách a obľúbeného profesora prosili, aby prišiel späť do Bratislavy.

„Mal som slzy v očiach. Uvedomil som si, že aktivita kladného pólu v človeku je vždy najviac manifestovaná v čase ohrozenia. Dali mi jasne najavo, že ma potrebujú. Bol som šťastný. Cítil som požehnanie zo zdaru z práce.“ O štyri mesiace neskôr sa so ženou Helenou predsa len vrátil späť do Československa. Niektorí kolegovia ho vítali, iní odsudzovali.

Dúfal, že odchod za hranice pomôže psychickej pohode jeho polovičky, žiaľ, nestalo sa to a dôsledky unáhlenej emigrácie musel znášať ešte veľmi dlho. Až štyri roky po nej sa mu znova otvorili televízne a filmové štúdiá. Chrbtom sa mu obrátilo mnoho ľudí. V živote ho zasiahla aj smrť troch hercových básnikov – Kostru, Seiferta a Rúfusa, s ktorými udržiaval priateľské vzťahy, pretože nadovšetko miloval poéziu. „Odumiera generácia, ktorá ma tvorila. Iste prídu noví, lepší, vzdelanejší, ale túto generáciu bude ťažko reprízovať.“

Článok pokračuje na ďaľšej strane.