<em>Zaujala aj nás. Novinárska zvedavosť sa však miešala s opatrnosťou. So­ciálne siete sú totiž aj bezbrehým priestorom pre autorov fantazijných historiek. Tak ako platí, že papier znesie veľa, v tejto virtuálnej dobe Facebook znesie ešte oveľa viac. Kiežby to bol aj prípad Simony Mičovej! Zistili sme, že virtuálny priestor sa stal posledným miestom, kde mohla z plného hrdla vykričať svoju bolesť. V jej prípade vo veľkej miere zlyhal štát aj ľudia, ktorými sa obklopila.</em>

Jej príbeh sa začal ako tisícky iných. Po zoznámení a randení nasledovalo spolužitie a neskôr svadba a dieťa. Je prirodzené, že prídu aj hádky. „Normálne“ páry trieskajú dverami, vedú tiché domácnosti, konštruktívne debatujú. V Simoninej domácnosti však slovo dostávali päste.

Pri našom stretnutí ukazuje slušnú zbierku lekárskych správ, podľa ktorých celé roky prichádzala k novým a novým zraneniam – krvácajúce ucho a perforácia ušnej blanky, pomliaždený hrudník, zlomené rebrá...

Do Senice prišla z inej časti Slovenska pred jedenástimi rokmi. Celé roky ako obeť domáceho násilia mlčala, až na dve výnimky. V roku 2013 jej manžel údajne fyzicky napadol jej dcéru.

„Kým bil iba mňa, naivne som sa domnievala, že mojich detí sa to netýka. Bola som u susedky, a keď som sa vrátila, dcéra mala opuchnutú časť tváre a zranené oko. Povedala, že tatino s ňou písal domáce úlohy. Nabrala som odvahu s nádejou, že sa to celé už skončí, a všetko som oznámila na polícii. Vôbec nič sa však nedialo,“ vysvetľuje, pričom nám ukazuje lekársku správu a potvrdenie od polície z toho obdobia, v ktorom stojí, že vykonala ústne oznámenie na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Senici.

Ďalší zásadný zlom nastal vlani 20. júla. Simona večer uspávala syna.

„Počula som buchot, išla som do obývačky. Pýtala som sa manžela, čo sa stalo. Povedal mi, že nič. Vo svojej izbe však plakala dcéra, mala opuchnutú nohu, povedala mi, že tatino ju chytil pod krk a hodil na stolík, pretože hlasno dávala riad do umývačky. Deťom som povedala, aby sa zamkli v izbe a nevychádzali, nech sa deje čokoľvek.“

Nasledoval scenár, ktorý múry ich rodinného domu dôverne poznali. Päste a v závere jej manžel údajne obúchal hlavu o stenu.

„Privolala som políciu, hliadka zase privolala rýchlu záchrannú službu, ošetrili nás v nemocnici.“

Simona utrpela ranu na temene hlavy, ktorú jej museli zašívať. Dcéra mala zranené koleno, podľa lekárskej správy sa liečila približne mesiac.

Od celého incidentu ubehol takmer rok, polícia prípad stále vyšetruje. Policajná vyšetrovateľka si podľa písomností, ktoré nám Simona sprístupnila, vyžiadala znalecké posudky psychiatra, traumatológa, chirurga či farmaceuta. Cieľom je zistiť, ako došlo k zraneniam Simony a jej dcéry.

Polícia sa nám síce k celej záležitosti odmietla vyjadriť, Simonina právna zástupkyňa nás však informovala, že po­dľa znalca zranenia spôsobila iná osoba. V Simonin prospech svedčí aj pilotný posudok odborníčky na sociálne vzťahy Idy Želinskej, ktorá skonštatovala, že je obeťou dlhodobého domáceho násilia. Jej odborný názor zavážil aj na súde, ktorý vydal predbežné opatrenie.

Jej dnes už bývalého manžela najprv polícia a potom súd vykázal zo spoločného obydlia a k Simone a jej dcére sa nesmie priblížiť na vzdialenosť desať metrov.

Simona dnes býva v dome, ktorý vraj spoločne postavili s manželom. On síce vo svojom vyjadrení v závere článku tvrdí, že nehnuteľnosť postavil ešte pred svadbou, to však nie je podstata príbehu. Cieľom redakcie je poukázať na domáce násilie.

Vychádzame z toho, že nikto, bez ohľadu na povahové vlastnosti, minulosť a majetkové pomery, nesmie byť fyzicky či inak týraný. V civilizovanej spoločnosti sa to nezlučuje ani s morálkou, ani s platnými zákonmi. (Simona nám krátko pred uzávierkou poslala kópiu listu vlastníctva, podľa ktorého je spolumajiteľkou rodinného domu – poznámka redakcie.)

Simony sa pýtame, prečo svoj príbeh zverejnila na sociálnej sieti až po roku a ako vznikli snímky so zakrvaveným chrbtom.

„Keď prišla do nášho domu polícia, pýtala som sa ich, či budú zaisťovať stopy, fotiť mňa a dcéru. Obávala som sa totiž, že opäť pôjde celý prípad do stratena ako v roku 2013. Jeden z policajtov mi však povedal, nech sa pofotím sama. Tak som o to poprosila dcéru. Po udalosti ma manžel prosil, že ak poviem, že sme si to s dcérou vymysleli, prizná sa pred príbuznými. Na chvíľu som aj váhala. Lenže moja teta mi dala podmienku – buď to začnem riešiť, alebo už viac nemôžem rátať s jej pomocou.

Dala mi kontakt na právničku. Bez svojej právnej zástupkyne by som bola stratená. Nazdávala som sa, že stačí ísť na políciu. Ale nie, to vôbec nestačí. Právnička ma upozornila aj na to, že manžel začne konať a bude robiť všetko pre to, aby ma vykreslil ako labilnú a psychicky chorú osobu. Neverila som jej.“

Simonin bývalý manžel podal tri dni po útoku návrh na rozvod a do týždňa zozbieral výpovede od svojich známych, ktoré svedčia v Simonin neprospech.

„Veľmi ma to bolí. Nikto z našich spoločných známych neprišiel za mnou, neopýtal sa, čo sa naozaj deje, veria jemu. Je tu doma, ja som tu cudzia, ich rodinný priateľ je vysoký funkcionár na polícii, právne ho zastupoval terajší primátor mesta, je tiež ich rodinný priateľ. Skôr ako sa ujal funkcie, vykonával totiž advokátsku prax.“

Ďalšou záťažou na jej psychiku je zdĺhavé vyšetrovanie.

„A to ešte nikto nevie, ako dlho bude trvať súd. Môj bývalý manžel o mne zatiaľ rozširuje lži a manipuluje s ľuďmi.“

Jej posledným zúfalým výkrikom, ako hovorí, bolo preto zverejnenie príbehu na sociálnej sieti. Simona pár dní predtým totiž skolabovala a na dôvažok ju v prítomnosti syna fyzicky napadla svokra. Priestupok polícia vyriešila na mieste 30-eurovou blokovou pokutou.

Simonu v posledných dňoch kontaktovali aj iné týrané ženy so svojimi príbehmi. Nehrdinsky však priznáva, že nemá silu čítať ich odkazy a už vôbec nie pomôcť im, sama totiž nutne potrebuje silné plece, o ktoré by sa mohla oprieť.

Z Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave nám odkázali, že k prípadu sa nebudú vyjadrovať, pretože je v štádiu vyšetrovania. V čase uzávierky nám však predsa poslali stanovisko k udalosti, ku ktorej došlo 2. 5. 2013, keď bývalý Simonin manžel údajne napadol jej dcéru.

„Začalo sa objasňovanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Polícia vec objasnila a 30. 5. 2013 zaslala správu o výsledku na Okresný úrad v Senici. Oznamovateľka nepožiadala o zaslanie oznámenia, akým spôsobom polícia vec ukončila, preto jej táto informácia nebola zaslaná. Priestupkom sa zaoberal okresný úrad a polícia nemá informáciu, ako bolo vo veci rozhodnuté.“

Čo sa týka incidentu z júla minulého roka, polícia rozhodne v nasledujúcich dňoch.

Život oslovil bývalého Simoninho manžela. Pýtali sme sa ho, či sa dopúšťal domáceho násilia, a ak nie, kto potom celé roky fyzicky týral jeho manželku a v dvoch prípadoch aj dcéru.

„Na všetky otázky bolo už odpovedané polícii, ktorá by mala vyšetriť nielen údajné skutočnosti, ktoré tvrdí moja manželka, ale aj ohováranie či krivé obvinenie. Vzhľadom na dlhotrvajúci duševný stav mojej exmanželky nebudem verejne šíriť, čo spôsobila.

Čo sa týka vykázania z obydlia, ide o predbežné opatrenie, ktoré aj napriek tomu, že nie je opodstatnené a nie je to rozhodnutie o tom, čo sa v skutočnosti stalo, má za následok, že nemôžem užívať dom, ktorý som postavil pred manželstvom. Zo strany exmanželky ide o účelovú lož, ktorú napísala na sociálnu sieť presne deň po stretnutí právnikov k usporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, kde nedošlo k dohode podľa jej predstáv.“

Prečo jej nechcú veriť? Prípad domáceho násilia zo Senice pobúril celé Slovensko

Výber pre vás